Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Medzi sviecami stála mohutná presklená rakva s kovovou konštrukciou dotvorenou gotickými detailmi. Priehľadné sklo po bokoch narúšali iba ozdoby z matnejšieho skla. Okolo celej rakvy naznačovali myrtovo-kvetinové girlandy.

Gabrielu zaliala posvätná úcta, ktorá razom utíšila jej vnútro. Inštinktívne chápala, s kým má tú česť. Pomaly kráčala bližšie, hľadiac na profil mumifikovanej ženy v mníšskom rúchu.

„Ale veď… veď ty si zostala s Mavkami…“ zašepkala do hustého mĺkva, no keď pristúpila až k rakve a zahľadela sa na sestru Eleonóru zhora, stále si bola istá, že je to práve ona, čo tu leží večne vystavená a odovzdaná nezištnej starostlivosti sestier.

Gabriela si ani neuvedomovala, že pomaly zdvíha roztrasené ruky. Eleonóra sotva pripomínala ženu, ktorá ju korunovala, o to menej samotnú ľudskú bytosť. Tvár mala popolavú a zavreté viečka aj ústa vysušené a scvrknuté. Spala svoj večný spánok. Gabriela dlane oprela o sklenené veko a naklonila sa nad ňu.

V tej chvíli sa mníškine oči otvorili.

Gabriela sa strhla, nabrala nádych na výkrik, no žiaden zo seba napokon nevydala. Nestihla ani odtiahnuť dlane od skla, keď Eleonórine oči zažiarili prenikavou modrou žiarou a rovnakou sa rozžiarili aj jej oči. Gabriela pozvoľna upadala do tranzu, nehybná a priklincovaná k rakve.

Kým načisto stratila slobodnú vôľu, svietiace oči živej a mŕtvej sa na diaľku spojili. Gabriele sa priamo v hlave rozoznel láskavý ženský hlas.

Gabriela, moja anjelská sestra… To, na čo hľadíš, ťa nesmie mýliť, je to len fyzická schránka, prázdna ako orechová škrupinka.

To, čo nás robí skutočnými ľuďmi, je duša vložená do tela. A tá moja zostala s Mavkami, neúplnými dušami diablovi odovzdaných detí. Nedovoľ, Gabriela, aby ich rady znova narastali.

Zažeň zlo.

Zaženieme ho znova.

Spolu…

Ale ako? chcela sa spýtať Gabriela, neschopná pohnúť sa. Viem, že jedna zo sôch existuje, videla som ju, len si spomenúť kde! Ale zlo je duálne! Kde je tá druhá, tá neznáma socha?

Cítila zúfalstvo, že nemôže otvoriť ústa a pýtať sa, ale ešte aj ono postupne ochabovalo, ako jej schopnosť ovládať samu seba. Čoraz viac sa strácala, vôľa aj rozum ju opúšťali.

No ešte predtým jej Eleonóra potvrdila, že jej myšlienky zachytila. V Gabrielinej hlave sa totiž premietla vízia. Neuveriteľnou rýchlosťou letela podzemnými chodbami. Ako v zrýchlenom filme znova prešla celú ich dobrodružnú cestu, ale tentoraz pospiatky. Až k otvoru pod svojím domom, kde náhle ako maják prízračne žiarila kopa kamenia.

Dokážem ju dať dokopy! ozvala sa reštaurátorka v nej.

A to bola jej posledná súvislá myšlienka, kým následne upadla do bezduchého tranzu. Sotva zachytila ešte jednu vetu, ktorú jej do mysle vložila Eleonóra.

Choď, anjelská sestra, choď za svojím osudom…

Ubehla ďalšia sekunda a Gabriela sa začala správať menej ako Nefilim a viac ako Mavka. Oči jej potemneli, keď odlepila ruky od rakvy, bezvládne jej klesli k telu, akoby jej viac nepatrili, akoby patrili niekomu inému. Obrátila sa a prekĺzla späť na chodbu, nevnímajúc, že stena za ňou znova zapadla na miesto. Mátožne kráčala chodbami. V tme sa vznášali iba dva modré body. Teraz už neblúdila, v tranze sa bez zaváhania vracala na známe miesta. Kráčala, akoby sa ani nedotýkala podlahy, iba sa premiestňovala, vznášala…

Ale nevrátila sa do izby, o ktorú sa delila s Lesiou.

Gabriela bez zaklopania vošla do izby, v ktorej spal Viktor.