Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Dvere sa s vrzgotom otvorili. Všade vládlo nepríjemné ticho, rovnako ako na chodbách kláštora. Vlasy jej zaviali v prievane a šaty sa omotali okolo nôh, keď opatrne vstúpila do temnoty katakomb a na bosých nohách ucítila kamienky a časti sutín. Oči jej zažiarili v tme a okolo nej sa okamžite vytvorila akási bariéra z čistej energie. Rozvírila nepreniknuteľnú čierňavu a zaplnila priestor jemným svetlom. Po pár krokoch zastala a načúvala. Dvere sa za ňou zatvorili a ona vedela, že už niet cesty späť. Sledujú ju. Prahnú po jej krvi. V hlave sa jej neustále premietali obrazy znetvorených tiel malých detí s prázdnym pohľadom. Hrozivé obrazy vystriedali výjavy s detskými Mavkami. Vedela telá priradiť k dušiam. Cítila, ako sa jej z kútika oka po líci rozkotúľala slza. Bolelo ju vnútro, bolelo ju srdce a cítila bolesť nevinných. Predstava toho, že by to malo všetko pokračovať, keď démon získa všetku svoju stratenú silu a na svoju stranu pár prisluhovačov… Predstava toho, že by sa história opakovala, ju priam fyzicky bolela a tá bolesť prúdila celým jej telom. Otriasala jej podstatou a to ju nútilo ochrániť všetko a všetkých, ktorých milovala. Vedela, prečo to Ellinor urobila a úplne jej rozumela.

Chladné, vlhké kamenné steny ukrývali omnoho viac, ako sa na prvý pohľad zdalo. Gabriela cítila, že na nej visí niekoľko párov očí. Zacítila pach krvi. Bažili po pomste a ona sa im sem prišla vydať dobrovoľne na smrť.

,,Viem, že si tu,“ prihovorila sa démonovi do ticha a vkročila hlbšie do chodieb. V jednej ruke pevne zvierala artefakt a v druhej… opäť na chvíľu zastala. Čudný pocit, nemať pri sebe ruženec. Stal sa jej súčasťou. Ale vedela, že urobila dobre, keď ho dala Viktorovi. Zhlboka sa preto nadýchla a ruku zovrela v päsť. Prenikavo sa zahľadela do priestoru. Bola odhodlaná nevzdať sa. Už vlastne ani nemôže. Všetko sa dalo do pohybu, je čas skončiť to raz a navždy.

,,Čakáš tu na mňa, viem to! Tak veľmi túžiš po mojej duši. Tak veľmi prahneš po mojej krvi…“ Chcela ho vylákať a jej anjelská podstata nadobúdala ohromné rozmery. To, čo z nej vyžarovalo – jej sila, nevinnosť a čistota duše -, bola pre umierajúceho smädom kalich vody. Pre trýzneného hladom krajcom chleba. Bola pod ochranou, no zároveň taká zraniteľná.

Cítila, ako jej chlad preniká do špiku kosti a tiež, že ju pozoruje ako predátor svoju korisť. Mal z nej strach, vedel, že jednej Nefilim sa ho už podarilo poraziť a uväzniť. Dobre vedel, že sa o to pokúša aj ona. Bolo by príliš naivné myslieť si, že je až tak hlúpy. Nie, nie…

Jej anjelská podstata, jej aura vyžarovala všade navôkol až odrazu cúvla a vydesene zhíkla. Uvidela, ako sa pred silou jej vnútorného svetla schovávajú do tmy akési temné bytosti. Poniektoré boli telami bez tvárí. Skelety bez duše. Niektoré s dlhými pazúrmi, iné zase bez končatín. Bytosti, ktoré obývali tento bezútešný priestor. Boli to bytosti nie z tohto sveta. Tie, ktoré Viktor privolal. Síce nechtiac, ale boli tu. Je načase poslať ich na svetlo.

REKLAMA

Gabriela k nim natiahla ruku dlaňou nadol, len jemne nadvihnutú, akoby k nim chcela poslať čo najviac svojej energie. Chcela im pomôcť…

,,Choďte do svetla,“ povedala im nežným hlasom, ktorý znel nesmierne láskavo a okamžite zaplnil priestor. ,,Tu pre vás viac nie je miesto. Nepatríte sem a tam, kam pôjdete, je nekonečná blaženosť.“

Vnímala, ako časť čistej energie prúdi jej prstami a vstupuje do bytostí, ktoré sa okamžite premenili na svetlo a vystúpili nahor. Ostatné pred ňou vydesene cúvli, no Gabriela, naplnená pocitom radosti, spokojná sama so sebou, tomu nevenovala pozornosť. Podarilo sa jej pomôcť im a netušila, ako to urobila. Len sa sústredila aby…

Berieš mi všetkých posluhovačov, Nefilim?

Odrazu teplo jej rúk vystriedal nepreniknuteľný chlad a nápor temnej energie ju zrazil na kolená. Gabriela sa prudko dýchajúc obzerala vôkol seba, no nikoho nevidela. Dokonca aj temné neľudské bytosti akoby sa stiahli do ničoty.

Anjelská štetka! Nemôžeš prísť do môjho domu a myslieť si, že smieš všetko!

Zúrivý hlas dunel chodbou a jej zvieralo hrdlo, pričom sa steny začali otriasať v základoch. Nemohla dýchať, akoby ju niečo ťažilo na hrudi a prestala sa sústrediť na vlastné svetlo. Vtedy začali temné bytosti opäť vyliezať a ostrými pazúrmi sa po nej naťahovali. Zhíkla, snažila sa pred nimi schovať a pritom bojovala o kúsok vzduchu.

Oni sú moji a chcú tvoju krv rovnako ako ja, prečo by som im mal brániť…?

Keď ju surovo potiahli za vlasy, až sa im ju takmer podarilo zhodiť na zem, niečo sa v nej prebudilo a ona akoby zo seba hodila ľadové okovy a mohla sa slobodne nadýchnuť. Rýchlo sa postavila a s rukami v päsť sa hrdo postavila na odpor. Oči jej zažiarili prenikavým svetlom, ktoré oslepilo neľudské bytosti a jej energia opäť naplnila priestor. Keď prehovorila, akoby to vychádzalo z jej vnútra a nie z úst.

,,Nepatrí ti tento dom a ani ten môj, dokonca žiadny iný! Na tomto svete pre teba nie je miesto, démon! Odíď!“

Ty ešte nevieš, čo všetko dokážem! Doteraz to všetko bola iba malá ochutnávka.

Pokračovanie na str. 3.