Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Gabriela sa rozhodla obetovať. Bude to však stačiť na to, aby všetkých milovaných zachránila a porazila démona?

30. kapitola

,,Oblečte sa do plnej Božej výzbroje, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla.“

Efezanom 6,11

Presne o polnoci sa dvere Viktorovej mníšskej cely otvorili. Dnu potichu prekĺzla Gabriela. Po špičkách sa približovala k jeho posteli a ostražito strážila jeho dych. Musel byť pravidelný. Musel spať. Inak by sa nedokázala rozlúčiť.

A keď nad ním zastala, aj napriek všetkému, čo ju tak veľmi trápilo, musela sa pousmiať nad jeho nevinnou spiacou tvárou. Keď sa nemračil, pochybovačne nezdvíhal obočie a jeho črty boli absolútne uvoľnené, prvé vrásky vyhladené, vyzeral o celé desaťročie mladší. Nuž a… milý. Spal na chrbte, tvár mal iba trochu pootočenú do strany, viečka pokojné. Mal šťastie, že sa mu nič nesnívalo.

Zatiaľ čo ona mala pocit, že dobrovoľne vstupuje do svojej najväčšej nočnej mory.

Gabriela natiahla ruku, prsty jemne ohnuté zastali blízko pri jeho čele. Ak sa ho dotkne… bude schopná spraviť to, čo má v úmysle?

REKLAMA

Keď sa ho dotkne, prestane byť imúnna.

Keď sa ho dotkne, bude si musieť priznať, že práve opúšťa muža, do ktorého sa…

„Zamilovala,“ zašepkala do tmy.

Prvýkrát tie slová vyslovila. Zamilovala. Do čoho? Do koho? Skutočne si ju získal práve tento náladový spisovateľ?

Nedokázala sa viac trýzniť ďalšími úvahami. Pomaly si odmotala z ruky ruženec. Bolo to, akoby si sťahovala kožu zo zápästia. Premkol ju intenzívny pocit, že stráca čosi, čo je jej súčasťou. Nestrácala však len svoj talizman, strácala svoju skutočnú súčasť. Viktora…

Gabriela sa ho napokon rozhodla po čele nepohladiť. Príliš sa bála vlastnej reakcie.

Sklonila sa a vložila mu ruženec pod dlaň, ktorá mu spočívala blízko pri hrudi, takmer na srdci.

„Nech ťa ochraňuje, ako ochraňoval mňa,“ šepla a obrátila sa.

Jej už jeho ochrana nepomôže. Všetko, čo sa chystá vykonať, spočíva výhradne na nej a jej anjelskej podstate.

Keď vyšla z jeho izby, jediné, čo mala na zreteli, bolo, aby zostali v bezpečí tí, na ktorých jej najviac záleží.

Viktor.

A Lesia.

***

Kráčala s pocitom, že to, čo chce urobiť, je najlepšie pre všetkých. Bosými nohami našľapovala dole dlhým kamenným schodiskom. Všade vládlo ticho a chlad, akoby sa zastavil čas. Sledovala svoj odraz v plamienkoch horiacich faklí, ktoré z nejakého dôvodu horeli pozdĺž celých schodov po oboch stranách. Bolo to viac ako čudné, pretože si nepamätala, že ich niekedy niekto zapaľoval. Vždy ich považovala len za dekoráciu.

Za sebou začula sykot. Rýchlo sa otočila, no nik tam nebol. Nadvihla si lem bielych šiat, ktoré vytiahla z drevenej truhlice v Ellinorinej komnate a symbolicky si ich obliekla. Látka jej splývala po tele a jemne lemovala obrysy postavy. Vlasy si nechala voľne rozpustené a viali za ňou ako zlatý závoj. Toto je začiatok jej konca, tak nech to urobí vo veľkom štýle. Ešte naposledy sa obzrela za seba, či ju niekto nesleduje, a presvedčená o svojich úmysloch, vstúpila s ohyzdnou sochou z Viktorovej vínnej pivnice v náručí do katakomb.

***

Pokračovanie na str. 2.