Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

V momente, ako vbehol do desivej tmy katakomb, zaznel posledný hrôzostrašný výkrik. A potom nastalo mrazivé ticho. Nevedel, odkiaľ to prišlo, keďže sa zvuk odrážal od stien, preto mal pocit, že ho to celého pohlcuje. Pristihol sa pri tom, že pocit beznádeje ho núti vidieť v tme akosi jasnejšie. Akoby tma preňho nebola už taká nepreniknuteľná. Odrazu si chytil viečka, pretože ho oči začali hrozne páliť, no po chvíli už tento pocit dokázal ignorovať a zovrel ruky v päsť. Až keď ucítil, ako zviera jej ruženec, precitol.

,,Gabriela,“ hlesol do ticha a vykročil chodbou, cítiac, ako sa dvere za jeho chrbtom otvorili a dovnútra vošla Lesia.

REKLAMA

Úplne to však odignoroval a s vedomím nadobudnutia novej schopnosti vidieť v tme sa vydal chodbou vpred. Bola to tá, ktorou sem prišli. Nazrel aj do bočných chodieb, no nikde nič nevidel. Spozoroval len zopár mŕtvych duší, ktoré odstrašil už len pohľad naňho. Nemusel ani nič hovoriť. Inokedy by sa nad tým aspoň pozastavil, no momentálne to statočne ignoroval. Hoci sa dvakrát potkol, pokračoval ďalej.

,,Pred tebou… je pred tebou! Pozri!“ začul, ako naňho volá Lesia. Vedela toho veľa, aj keď nemala možnosť vidieť v tme.

A v tom ju skutočne uvidel. Ležala tam. V prachu a špine. Jej bezvládne telo bolo len tak pohodené, bez známok života. Nevidel ju celkom jasne, boli to len obrysy, no aj tie stačili na to, aby mu zamrelo srdce.

REKLAMA

Okamžite bol pri nej a opatrne vzal jej krehké telo do náručia. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdalo, bola ľahučká ako pierko. Ruky zvesené, hlava voľne padajúca dozadu a telo studené ako kus ľadu.

,,Žije?“ spýtala sa ho Lesia s obavou v hlase, keď k nim konečne dokrívala. Ju na rozdiel od neho ťahali vpred iba ich aury, ktoré videla celkom jasne. Viktorova žiarila veľmi silno, no Gabrielina… Bola celkom slabá, takmer akoby iba blikala. Mala ju pred očami iba keď sa veľmi sústredila.

,,Vyzerá, že melie z posledného,“ povedal chladným nepreniknuteľným hlasom, ktorý akoby k nemu ani nepatril. Otočil sa, že sa vráti, no vtom si všimol niečo na zemi. ,,Vidíš tú sošku?“ povedal Lesii. ,,Pri mojich nohách.“

Lesia sa zohla a rukami nahmatala predmet.

,,Zdá sa, že to mala pri sebe.“

,,Musíme ju dostať niekde do tepla!“ Ešte cítil slabé teplo, ktoré z nej vyžarovalo, keď si ju k sebe tisol. Priam bytostne cítil, ako z nej odchádza život. To nesmie za žiadnu cenu dovoliť!

,,Počkaj!“ Skôr ako sa stihol otočiť na cestu späť do kláštora ho Lesia chytila za rameno, aby spolu vyšli von a nechtiac naňho preniesla víziu, ktorá jej neustále behala hlavou:

Videl Gabrielu stojac oproti démonovi s jeho podobou, ako do nej zatína svoje ostré pazúry…

Cítil jej bolesť… cítil hnev démona… prahol po krvi… cítil, ako z Gabriely vysáva jej životnú silu, tú obetu… ako mu držala ruku na čele a horúčkovito sa oháňala latinskými slovami…

Uvidel sošku v jej rukách a démona v agónii bolesti… Videl ho… to on jej ubližuje… zabíja ju…

,,Prepáč…“ Lesia rýchlo prerušila spojenie, pretože si uvedomila, čo nechtiac vykonala. ,,Toto si nemusel vidieť.“

,,Práveže musel,“ smutne si vzdychol a spolu vykročili z chodieb, nesúc Gabrielu na rukách.

Čím všetkým musela prejsť v tomto hrobe nečistých duší? Prečo sa rozhodla ísť proti démonovi sama? Vždy tvrdila, že spolu sú silnejší a nakoniec sa rozhodla vynechať ich z toho.

***

Podvedome počula hlasy. No prichádzali akoby z diaľky. Nerozumela, čo hovoria, no niekde vo vnútri preciťovala, že ju volajú k sebe. Nebol to jeden hlas, ani dva, ale bol ich hádam milión. Čím viac sa sústredila, tým viac ich vnímala.

… nezostávaj v temnote príliš dlho…

… pohltí ťa… nepustí….

… poď k nám, Nefilim, budeš jedna z nás… už ťa čakáme…

… snažila si sa… my to vieme… tvoja sila… slabne, Gabriela…

… nezostáva ti veľa času, no my ti pomôžeme, pri nás… bolesť odíde…

… tvoj čas… sa naplnil…

… preber sa…

… Nefilim!

Gabriela precitla z temnoty a prudko otvorila oči. Nepohla sa však ani len o milimeter. Iba strnulo ležala, vnímala svoje okolie a zhlboka dýchala. Niečo je inak. Myslela si, že zomrela, ale nie je to tak. Žije.

Opatrne sa poobzerala vôkol seba a stretla sa s pohľadom takým nešťastným a zlomeným, až jej zovrelo hrdlo.

Kým bola v bezvedomí, Viktor si v hlave neustále prehrával ten istý spomalený film a nemohol sa ho zbaviť, hoci sa snažil, ako len vedel.

Hneď ako vyšli s jej bezvládnym telom do svetla horiacich pochodní a uvidel v akom je stave, s hrôzou zhíkol a od potláčaného hnevu zreval na celý kláštor, až Lesia zbledla na nepoznanie.

Gabriela mala tvár celú od krvi a prachu. Krv jej tiekla z nosa, ba aj z uší a po tvári sa jej kotúľalo aj zopár krvavých sĺz. Aj cez ten hrubý nános špiny a krvi zbadal, že je mŕtvolne bledá, dokonca aj pery mala slabo fialové. A jej vlasy… Cez tie sa tiahlo zopár bielych prameňov a na krku bolo vidieť stopy po škrtení. Nechcel ani pomyslieť, čím si musela prejsť, no bohužiaľ, časť z jej útrap mu ukázala Lesia. Poodtiahol ruku z jej boku a uvidel, že aj celé šaty má od krvi, ktorá jej tiekla z rán na boku a kvapkala na podlahu a jemu na nohy. Stratila príliš veľa krvi a anjelský zjav v čistých snehobielych šatách jej hrôzy noci zmenili na nepoznanie. Čistá duša bola naveky pošpinená krvou.

Lesia ani nemusela zburcovať celý kláštor, pretože Viktorov krik už dávno všetkých prebudil. Rehoľné sestry mu Gabrielu doslova vytrhli z rúk. V živote nikdy necítil takú beznádej a hnev. Túžil po pomste. No to už nebude možné. Keď ho nechali na chodbe stáť samého, s artefaktom v ruke a celého od Gabrielinej krvi, len dúfal, že sa jej démona naozaj podarilo poraziť a naveky uväzniť. Ak aj nie… oplatí mu všetko, čomu ju vystavil.

***

Pokračovanie na str. 3.