Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Gabriela sa obetovala a vyzerá to tak, že je už niet pomoci. Vezmú si ju Mavky alebo len zomrie? A podarilo sa jej poraziť démona?

31. kapitola

Lesia sa vydesene prebudila zo sna a prudko sa posadila na posteli. Teda dúfala, že to bol iba sen, i keď extrémne živý. No keď si rýchlo prezrela izbu a Gabrielu nikde neuvidela, hrôzou jej zamrelo vnútro. Okamžite zo seba odhodila prikrývku, ignorovala pritom bolesť v nohe aj to, že sa jej odrazu zatočila celá izba pred očami, a ponáhľala sa k dverám. Toto nemôže byť pravda! To sa skutočne nestalo! presviedčala samu seba a dúfala, že sa s Gabrielou zrazí niekde na chodbe. Omyl. Všetko zívalo prázdnotou. Nikde ani živej duše.

Krívajúc sa ponáhľala za Viktorom. Podopierala sa pritom o stenu, aby udržala rovnováhu a nespadla. Určite do nej rehoľné sestry napchali nejaké drogy z byliniek. Každý narkobarón by sa pred nimi mal mať na pozore.

No už cestou k Viktorovej izbe cítila ten chlad a beznádej, čo sa niesol chodbami kláštora a zarýval sa hlboko pod nechty. Na čelo jej vystúpili kropaje studeného potu. Stalo sa niečo veľmi zlé.

Vošla do jeho izby bez klopania, nemala dôvod strácať čas. Aj keby spal, bolo jej to jedno. No nespal. Na jej prekvapenie sedel na svojej posteli s nohami zvesenými na zemi a osvetlený plameňom sviečky zvieral v rukách Gabrielin ruženec.

REKLAMA

,,Nepamätám si, že tu bola,“ bolo prvé, čo jej povedal a neprestával zízať na drevené koráliky vo svojich rukách. ,,Nikdy ho predsa nedáva dole.“

,,Niečo sa stalo,“ povedala bez úvodu. ,,Niečo veľmi, veľmi zlé! Musíme ju nájsť skôr, ako bude neskoro!“

V momente bol na nohách, akoby ho jej slová úplne prebrali z letargie. Omotal si ruženec okolo ruky, tak ako to robievala Gabriela, a vpil sa do Lesie pohľadom. Skutočnosť, že sa kvôli nemu vzdala niečoho tak vzácneho, preňho veľa znamenala, no v tejto chvíli ho viac trápilo, že stratila ochranu. Nemal čas prezliecť sa a vybehol von z izby len tak v pyžame, s Lesiou v pätách.

,,Kde je?!“ spýtal sa prv, než sa rozbehol po chodbe. Bol si istý, že Lesia presne vie, kde hľadať. Dal by za to pokojne do ohňa nielen ruku, ale rovno celú hlavu.

,,Dole,“ odpovedala a hlas sa jej triasol. „V katakombách.“

Viac nepotreboval počuť. S Lesiou v pätách upaľoval chodbami kláštora. Blížili sa až k tej, ktorá viedla ku vchodu do katakomb. Presne k obávanému vchodu, ktorým sem pred časom vtrhli aj oni sami. Za oknami sa zatiaľ odohrávalo Božie dopustenie. Silný dážď s krúpami bičoval okná a blesky im čiastočne osvetľovali cestu. Bolo zaujímavé, ako sa počasie vždy naladilo na prebiehajúce udalosti. Viktor začínal šípiť, že nejde o náhodu. Počasie je zastrašujúcou kulisou zlovoľnej sily, ktorá robila všetko preto, aby ich odradila od vzpierania sa jeho zámerom.

Schodisko do katakomb bolo na ich prekvapenie osvetlené horiacimi fakľami, akoby im opátka dala vopred pripraviť vchod  na bojisko. Milé od nej, zaškrípal zubami.

Viktor sa zakaždým obzrel za Lesiou či ho nasleduje, hoci najradšej by sa bol na ňu vykašľal a bežal priamo do nebezpečnej spleti chodieb. Nemohol. Iba ona vedela, kde hľadať. Toľko možností, kde by Gabriela mohla byť a toľko príležitostí preňho stratiť sa. Toto nemohol riskovať.

,,Choď!“ nabádala ho, keď zastala tesne za ním. ,,Budeš tam rýchlejšie ako ja!“

,,Nemôžem…“ namietol. ,,Neviem, kde ju mám hľadať…“

,,Ale vieš,“ odpovedala mu presvedčivo. ,,Ste prepojení.“

***

Pokračovanie na str. 2.