Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

A začalo besnenie. Démon je stále silnejší, Gabriela umiera a mníšky sa nemajú ako ubrániť…

33. kapitola

Viktor kráčal stíchnutou chodbou. Na kláštor sa znášala skorá tma, steny nasiakli chladom a smútkom. K ušiam mu doliehali šepotavé ozveny modlitieb z izieb dobrotivých sestier. Vedel, že sa modlia za Gabrielinu dušu. Cítil sa otupene, prázdno ako zlomená ceruzka či pero bez atramentu. Vedel, že keď Gabriela… ach, ani pomyslieť na to!… ale vedel, že keď jej nebude, už viac nikdy nenapíše žiadnu knihu, nič krásne ani ohavné mu nenapadne. Jedna jeho časť, tá najpodstatnejšia, sa do záhrobia poberie s ňou. Bolelo to tak veľmi, až nič necítil. Bol len prázdna nádoba, prízrak seba samého.

Keď vošiel do chodby, kde mala izbu, modlitby utíchli. Ocitol sa celkom sám. Blížil sa k jej dverám a zrazu mu došlo, že sa o neho predsa len nejaký pocit pokúša. Srdce mu bilo čoraz viac. Akoby sa bál otvoriť dvere a pozrieť sa na ňu. A vedel, že keď tomu dá voľný priechod, ozve sa nielen jeho zlomené srdce, ale aj obrovský hnev, že sa rozhodla bez nich! Že sa ako taká hlúpa hus pobrala v ústrety stáročnému zlu! To si mohla rovno postaviť gilotínu a dobrovoľne si na ňu položiť hlavu! Ani sa nenazdal a držal ruku na kľučke. Ako sa odrazu ocitol tesne pri jej dverách?

No tak, Kvintuss, naber odvahu a vojdi, zašepkal sám pre sebe.

REKLAMA

Rozhovor s matkou predstavenou mu otvoril oči. Už chápal, že aj keby sa hodil o zem a kopal okolo seba ako malé dieťa, nič nezmení. Iba jedno. Môže skrátka prísť za Gabrielou a konečne byť s ňou.

Vedel, že pri nej teraz sedí Lesia, drží ju za ruku a s prehlbujúcim sa zármutkom sleduje, ako bledne ako papier na slnku, líca má čoraz belšie, aj tie krásne vlasy! A on potreboval nabrať odvahu a vystriedať Lesiu. Zobrať dlaň ženy, ktorú miluje, do svojej,a pozorovať, ako z nej, priamo pred jeho očami, definitívne uniká všetok život.

Pomaly stláčal kľučku…

A vtedy sa do stíchnutej chodby predral srdcervúci výkrik, ťahajúci sa a postupne zamierajúci, až krv tuhla v žilách. Viktor sa strhol, stiahol ruku a naučený okamžite sa vydesiť obrátil tvár za hrozným zvukom. S vlasmi na zátylku stávajúcimi mu dupkom k nemu doľahlo znepokojivé klokotanie, akoby ktosi veľmi blízko neho logal vodu a topil sa.

Strach-nestrach, v ďalšej sekunde sa rozbehol priamo za zvukom.

***

Pokračovanie na str. 2.