Andrea BercikVýkrik bol taký prenikavý, že sa strhla ešte aj Gabriela, ktorá miestami upadala do nepokojného spánku.
„Čo to bolo?“ pretisla cez odkrvené pery a Lesia pocítila, ako sa jej nechtami zadrapila do zápästia.
Foto: LEMUR
Lesiou šklblo a postavila sa, hoci Gabriela ju stále úzkostlivo držala za ruku. Médium vytreštenými očami pozeralo pred seba, hoci pred nimi nebolo nič viac len stena a zaoblené dvere. Mníšsku celu osvetľoval iba plamienok sviece a vyčerpaná Gabriela nevidela nič desivé, hoci svojím spôsobom ju po tom srdcervúcom výkriku desili aj naťahujúce sa tiene na stenách.
No Lesia videla viac! Tak ako vnímala aury ľudí vôkol seba, tak teraz vnímala aj tú jednu nadpozemskú. Akýsi čierny oblak sa pozvoľna valili spod dverí. Zmätene sa obzerala po izbe. Uhľový dym presakoval cez škáry praskliny na stenách, dokonca i cez dlaždice, držal sa však pri stenách a pri zemi ako akási nikdy nepoznaná hmla.
Lesia sa začínala chvieť a Gabriela cez ich spojené ruky odrazu zachytávala vyblednuté nitky, len slabú ozvenu toho, ako predtým dokázala zdieľať Lesiine prežívanie, iba zmätočnejšie obrazy toho, čo svojím zázračným zrakom práve videla.
Auru najtemnejšiu, akú kedy zočila. Číre zlo, každým okamihom čoraz viac silnejúce, odčerpávajúce celú energetickú históriu kláštora.
Gabriela v sebe odrazu našla posledné zbytky síl, dokonca bola schopná natiahnuť sa, schmatnúť Lesii ruku oboma dlaňami a prinúť ju skloniť sa celkom k nej.
„Dobre ma počúval, Lesia!“ naliehavo jej šepkala, pričom obe ženy mali rovnako vydesené tváre. „Pod posteľou v truhlici je schovaná soška, ktorú som zreštaurovala. Zober ju a použi. Do katakomb som zobrala iba jednu, aby ste mali aspoň nejakú záruku, ak by som to celé pokazila.“
„Ale, Gabriela…“ začala Lesia, no hryzla si do pery.
Ako jej mala povedať, že sa pravdepodobne naozaj všetko pokazilo?
„Ber sochu a utekaj!“ Gabriela ju náhle pustila a bezvládne klesla na vankúš. „Teraz ste na to už s Viktorom sami.“
***
Našiel ju! Nielenže ju našiel, takmer sa o ňu potkol!
Viktor s tlčúcim srdcom bežal priamo za zvukom a zrazu vbehol do jednej z chodieb a takmer sa potkol o čosi, čo sprvu považoval iba za kôpku čierno-bielych kusov látky. Vyľakane zastal. Potom si k tomu kľakol. Chvejúcu sa ruku naťahoval k tej poskladanej kope ostatkov. K ušiam sa mu už nedostával klokotavý zvuk, ale len slabší zvuk tekutého prúdu, ktorý sa vylieval na podlahu. Chodbu zahaľovala hustnúca tma, arkády pôsobili hrozivo… a atramentovo pôsobiaci fľak rozširujúci sa mu pri nohách mohol byť iba jediné. Do nosa mu udrel železnatý pach a vedel, že za denného svetlo by to bola odporne bordová kaluž. Vytekala z jednej z mníšok. Dotkol sa jej pleca a prevrátil ju na chrbát.
„Doriti!“ vyletelo z neho celkom atypicky a neelegantne žuchol na zadok.
Mníška mala oči vypúlené hrôzou, jej výraz navždy ostal odrazom prežitého strachu.
A v hrdle, rovno v jamke medzi jemne vystupujúcimi krčnými kostičkami, mala zapichnutú dlhšiu časť krucifixu. Jeho kraje, Kristove nohy s náznakom klincov v spodnej časti nôh, obmývala vytekajúca krv.
Viktor si uvedomil, že kričí.
Nie! Nie! Nie! bežalo mu mysľou. Nie! Nemôže to celé začať odznova!
A potom sa objavila jedna hrozná vtieravá myšlienka.
Gabriela predsa nemôže umrieť zbytočne!
Odsúval sa od mŕtvej mníšky na podlahe a odrazu sa jeho krik miesil s početnými ženskými výkrikmi. Približovali sa. A nielen ony. Steny sa otriasali, čosi kdesi hlboko v kláštore do nich trieskalo, omietka padala, pazúre sa zadrapovali do kamenných stĺpov. Bolo to ako… plieskanie obrovských netopierích krídel.
Kým stihol vstať, do chodby sa vovalila záplava utekajúcich a kričiacich mníšok. Niektoré boli v stále v habitoch, iné sa už zjavne ukladali k spánku a okolo bosých nôh sa im omotávali dlhé nočné košele. Viktor musel vstať, pretože inak by ho hádam udupali.
A navyše bolo viac než jasné, že pred čímsi utekajú. Nemienil si na to počkať. Okamžite sa vydriapal na nohy a plný náhleho adrenalínu sa rozutekal spolu s davom spanikárených rehoľníčok.
***
Pokračovanie na str. 3.
redakcia
Pridajte komentár