Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Stupňujúci sa rev doliehal až k nim. Lesia sa sústredila na Gabrielu a démonickú auru vnímala už len periférne. Teraz sa ju snažila vytesniť, lebo jej nebola k úžitku. Schmatla Gabrielu za plecia.

„Musíme sa schovať! Je späť!“ Jej strach prezradil fakt, že jej to takmer skríkla do tváre.

„Ty utekaj, nechaj ma tu…“ odovzdane hlesla Gabriela. „Pokazila som to.“ Po líci jej stiekla trpká slza. „Nebudem ťa ešte aj zdržiavať, sotva sa udržím na nohách. Zachráň sa, stále máš nádej.“

Lesia ju nespoznávala. Kedysi odvážna bojovníčka sa zmenila na rezignovanú ženu. Lesia ňou zatriasla, teraz už na ňu naozaj kričala:
„Zbláznila si sa? Myslíš si, že ťa tu nechám napospas démonovi?! Gabriela, spamätaj sa! Mala som vízie, toto nie je koniec! Videla som aj iné cesty, takto to nemusí skončiť… ty a Viktor… vy… ja neviem, ale… z vašej lásky ma vzísť budúcnosť, budúcnosť pre nás všetkých!“

„O čom to vravíš…?“ Gabriela prekvapene zažmurkala. Steny sa otriasali čímsi mohutným v hĺbke kláštora, na prikrývku sa jej zniesol sivý omietkový prach.

Žeby jej Lesia naznačovala, že môže byť… tehotná?

„V každom prípade…“ nevzdávala sa Lesia, „ja a Viktor ho nikdy nezastavíme! Nerozumieš?! Aj matka predstavená to vie! Iba ty, ja a Viktor spolu s ním dokážeme raz a navždy skoncovať! Médium, Privolávač a Nefilim!“

Gabriela jej hľadela do očí. Leskli sa jej od sĺz. Ale ako? Práve teraz, keď si odčerpala všetku silu? Stiahne Lesiu ku dnu, nepodarí sa jej s ňou na krku vyhnúť sa démonovi.

Lesia ju však už ťahala z postele. S Gabrielou sa pretočila celá miestnosť.

„Poď… hlavne musíme preč odtiaľto… sme tu na rane!“ funela jej rovno do ucha, keď si jej ruku dávala okolo pliec.

S námahou, sama s boľavou nohou, ju vliekla k dverám.

„Socha…“ šepla Gabriela.

Lesia zastala a nerozhodne hodila očami späť k posteli. Vedela, že zdržanie ich môže vyjsť draho.

Napokon však Gabrielu s ťažkým povzdychom oprela o stenu a rozbehla sa k truhlici pod jej posteľou. Kľakla si.

A potom čosi zatrieskalo na dvere. Gabriela sa tak zľakla, až spadla. Sotva sa jej podarilo zaprieť sa dlaňami o podlahu, aby si nerozbila nos.

„Je tu?!“ úzkostlivo vyletelo z Lesie.

Obe zbadali, ako sa kľučka stláča smerom nadol.

***

Viktora unášala vlna mníšok. Utekali po chodbách, sotva sa mu podarilo obzrieť sa za seba.

A potom to zbadal. Obrovského tvora, ešte väčšieho ako naposledy, ktorý akoby nabral na sile.

„Preboha, posilnili sme ho!“ vykríkol len tak do vzduchu, cez ženský škrekot ho sotva bolo počuť.

Pustili ho priamo sem! Pozvali ho cez bránu kláštora!

Znova sa obzrel. Príšera mala odpornú neľudskú tvár, z úst sa jej dral krik, nie nepodobný škriekaniu leva kríženého s mačkami. Čosi mručivé a syčivé zároveň. Viktor v jednej chvíli zbadal, ako to krídlom udrelo do stĺpu a ten sa roztrieštil, zatiaľ čo druhou rukou sa to pazúrmi ohnalo za najbližšou mníškou, ktorú to už doháňalo. A tie pazúry boli odrazu také dlhočizné, že ju jediným švihom preťali v páse. Žena sa zviezla k zemi v dvoch kusoch a Viktor vedel, že ten pohľad už nikdy nevymaže z hlavy.

Démon natiahol paže, ktoré mu dosiahli od steny k stene, zaprel sa o dva stĺpy a vyšvihol sa až k stropu. Doskočil rovno do kŕdľa mníšok. Jeho blanité krídla niekoľko z nich uväznilo pod sebou. Viktor nevidel, čo tam s nimi robí, ale démon sa schúlil a spod krídel sa mu odrazu vyvalila krvavá sprcha.

Viktor jeho malé zdržanie, keď masakroval ženy, využil, aby pridal, aj keď si siahol na dno síl. Mníšky utekali k východu a Viktor sa odpojil. Potkol sa o odtrhnutú ruku. Démon sa preháňal kláštorom už predtým, zabil každú osamelú sestru, na ktorú natrafil, a Viktor teraz po ceste nachádzal kúsky tiel. Nohy odtrhnuté nad členkami. Prsty. Skalpy. Číra hrôza! Nahlas dýchal, sem-tam až vzlykal. Nikdy necítil väčšiu paniku ako teraz, keď videl masaker ľudských tiel.

Všetky utekali k východu, opátku zatiaľ vôbec nevidel, len on jediný doslova obchádzal celý kláštor. Od dverí vedúcich na slobodu sa vzďaľoval, aby sa mohol znova napojiť na chodbu, v ktorej mala izbu Gabriela.

Konečne sa v nej opäť ocitol. Chvíľu predtým musel zasa obísť mníšku s krucifixom v krku.

Dvere od izby sa však otvorili skôr, ako sa ich vôbec dotkol. Von vyšla Lesia a vliekla so sebou zoslabnutú Gabriela.

„Gabriela!“ vykríkol a rozbehol sa.

Okamžite ju od Lesie prebral a zobral ju do náručia. Rád, že ju vidí, ju pobozkal na spánok.

„Teraz to už spravte poriadne!“ ozval sa za nimi direktívny hlas.

Vo dverách stála opátka a v rukách držala sochu skloneného Bafometa. Aj keď rozkazovala ako vždy, oči mala červené od plaču a na tvári fŕkance cudzej krvi. Tak ako aj on, siahla si na dno, sledujúc, ako ženy, s ktorými strávila celý život, padajú za obeť diablovi. Lesia s Gabrielou pred chvíľou takmer zomreli od strachu, keď im zabúchala na dvere izby. Rovnako ako Viktorovi, podarilo sa jej šikovne obísť najväčšiu hrôzu a zamierila rovno za Nefilim a Médiom, aby im pomohla vyviaznuť. Sestrám už pomôcť nedokázala. „Už nikdy sa nesmiete rozdeliť!“ dodala a tentoraz vyčítavý pohľad nevenovala Viktorovi, ale Gabriele.

Nebolo však času nazvyš, aby sa ďalej dohadovali. Zomkli sa k sebe a pustili sa po chodbe. Bolo potrebné rýchlo konať.