Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Na každom kroku sú mŕtve telá mníšok a démon, silnejší ako kedykoľvek predtým, sa pripravuje na rozhodujúci útok. Vyzerá to tak, že definitívny koniec sa blíži.

34. kapitola

Vedeli, kam mníšky utekali. Pokus o záchranu ich všetky smeroval jediným smerom, k bránam kláštora. Všetci štyria sa teda pustili krvavou cestičkou, bohužiaľ doslova. Viktor ako-tak potlačil nával paniky, pretože držal na rukách Gabrielu, ale kedykoľvek pocítil pod nohami čosi mokré, vedel, že stúpil do kaluže krvi. Desil sa pohľadu na podlahy, pretože si bol istý, že zbadá mŕtvoly. A tie skutočné prázdne schránky z mäsa a kostí mu teraz prišli horšie ako prízraky z druhej strany.

„Ponáhľajte sa!“ súrila ich matka predstavená, hoci sama zaostávala.

Viktor Gabriele vyčítal, že sa hnala ako krava na porážku, ale sám mal teraz pocit, že sú dobytok, ktorý vedú rovno na bitúnok.

Pred nimi sa už rysovala otvorená brána… a za ňou len čierno-čierna tma. Tentoraz démon nespustil lejak, ktorý by zmáčal celé mesto. Možno bol príliš zaneprázdnený vraždením mníšok. Oblohu však každých pár sekúnd osvetlilo biele svetlo, akoby čosi driemalo kdesi pod povrchom a chystalo sa čochvíľa ukázať silu smršte.

Vybehli na trávnik pred kláštor. V diaľke ešte zbadali niekoľko mníšok, ktoré sa bezmyšlienkovito hnali ďalej, v nádeji, že aspoň ony sa zachránia. Zostávali za nimi však ležiace telá posievajúce trávnik. Sestry, ktorých nádej kruto zhasla v poslednej chvíli, keď si už-už mysleli, že majú únik na dosah.

Viktor s Lesiou utekali vpred, v panike sa však obracali na všetky strany. Kde je? Kam zmizol? Čo sa to deje? Rehoľné sestry vrieskajú, na trávniku sú bezvládne telá, ale kde je tá príšera?!

„Viktor!“ skríkla odrazu Lesia a v hlase sa jej ozvala hrôza.

Stála ako zmeravená čelom ku kláštoru a pozerala sa kdesi hore.

Viktor zastal a ako omráčený sa zadíval na strechu kláštora, cítiac, ako sa mu Gabriela vymanila a postavila sa na nohy.

Na streche kláštora sedela príšera. Atramentový fantóm s netopierími, hrozivo roztiahnutými krídlami.

„Je… je… obrovský,“ ohromene hlesla Gabriela. „Je… väčší ako predtým a to ja… som ho… pozvala priamo medzi sestry! Doniesla som ho späť!“

Začul bodnutie viny, ktoré nedokázala zakryť. Všetci štyria teraz stáli v jednom rade a hľadeli na netvora usadeného na streche. Pohľad jeho očí ich spaľoval. Veľké telo sa jemne hýbalo zúrivými nádychmi a výdychmi, pokožka sa mu leskla ako liata smola.

REKLAMA

„Výčitky ti teraz nepomôžu,“ povedal Viktor a pevne Gabriele zovrel ruku.

Ona mu stisk opätovala. Za druhú ruku ju zrazu chytila Lesia. Stáli tam, držali sa a vytáčali tváre.

Ľakavý Privolávač, umierajúca Nefilim a krívajúce Médium. To ale sme groteskná skupinka, trpko si pomyslel Viktor.

Démon sa na nich čoraz viac fokusoval. Pomaly sa vyťahoval do skrčenej polohy na dvoch nohách, pazúre mal roztiahnuté. Ako niekto, kto sa pripravuje na útok.

Matka predstavená, azda prvýkrát vo svojom živote vydesená po hranicu svojej znesiteľnosti, pomaly ustupovala a kŕčovito v rukách zvierala Bafometa.

„Musíme to spraviť teraz,“ prehovorila Lesia. Zhlboka a rozrušene dýchala, oči mala vytočené smerom k streche. „Teraz…“

„Ale čo?!“ vykríkol Viktor, hlas mu preskočil.

„To… na čo sme predurčení,“ slabo vedľa neho hlesla Gabriela, no vyčerpane spustené plecia sa jej vyrovnali. Hlavu hrdo zdvihla. Netušila, ako sa jej vôbec podarilo udržať sa na vlastných nohách. Čosi malé a nepatrné do nej prúdilo z Viktorovej a tiež Lesiinej dlane. „Myslím… myslím, že práve cítim, ako sme prepojení.“

Keď to vyriekla, aj Viktor si to uvedomil. Čosi ho v dlani šteklilo ako malý elektrický výboj. Vibrácia, ktorú v rovnakom okamihu zachytila aj Lesia.

Všetci traja si vymenili prekvapené pohľady.

Príšera na streche zatiaľ dvakrát mávla krídlami. Zamatovočiernu oblohu opäť preťalo biele svetlo. Poryv ľadového vetra doputoval až k nim.

„Čoskoro zaútočí,“ hlesla kdesi spoza nich opátka.

Nikto jej však nevenoval pozornosť.

„Čo vieš najlepšie, Lesia?“ spýtala sa odrazu Gabriela, oči pritom mala prilepené na démonovi, ktorý sa zrazu vystrel.

Zo strechy sa zrútila časť obkladu, trieštila sa na dlažbe okolo kláštora.

„Predvídať,“ povedala Lesia.

„A ty, Viktor?“

„Viem posielať mŕtve späť tam, kam patrí,“ prehovoril a odrazu znel výrazne sebavedomejšie.

Ich sila medzi nimi prúdila čoraz intenzívnejšie. Mocnela. A všetci traja cítili, že je to pravda, že práve takto to malo vždy byť. Pretože tá sila bola ako lanko, ktoré sa vpletá jedno do druhého a druhé do tretieho. Ich moc mohla zažiariť len keď sa spojili.

Boli ako meritum rovnakej veci… a meritum veci tkvelo v tom, že ich zázračné „dary“ boli skutočne zničujúce iba vtedy, keď do seba zapadli ako dieliky jedinej skladačky.

„A ty, Gabriela?“ spýtala sa Lesia.

„Ja som anjel, jeho opozitum,“ povedala Gabriela. „A to, čoho sa zlo najviac bojí je… dobro.“

Teraz už stála pevne. Lesia a Viktor sa s ňou totiž podelili o svoju životnú silu. Do chrbtice sa jej vliala pevnosť, svaly sa jej prestávali chvieť, únava sa odplavovala. Netušila, či to vydrží, aj keď bude po všetkom. Ale nateraz to stačilo.

Lesia sa na Gabrielu s Viktorom pozrela a došlo jej, že ich všetkých troch obaľuje zlatistá žiara. Nie, nebola to aura… a vychádzalo to z nej. Z jej chcenia.

Chránila ich akousi pre nich neviditeľnou bariérou.

V ďalšej chvíli vydal démon hrôzostrašný škriekavý zvuk, ukázal svoje impozantné rozpätie krídel a vyrazil zo strechy priamo na nich.

***

Pokračovanie na str. 2.