Približoval sa. Jeho rýchlosť bola závratná. Držali sa, až si navzájom drvili prsty, a s údesom v tvárach sledovali, ako na nich to monštrum letí rovno zo strechy kláštora. Vlastne pri tom aj kričali.
Ale nesmeli cítiť beznádej. A práve keď sa o nich pokúšala, Lesia sa jej vzoprela a odrazu periférne zachytila, ako sa zlatistá bariéra rozochvela a Viktor s Gabrielou prestávali len tak nezmyselne vrieskať.
Vtedy pochopila, ako ich naozaj chráni. Jej bariéra do nich vlievala pokoj. Strážila ich emócie, aby neprepadali panike, ktorá by im zabránila racionálne uvažovať. Stala sa doslova strojcom ich sebavedomia a rozvahy.
Jeho pazúry sa po nich v letku naťahovali.
„EXITÉ!“ zreval vtedy z plného hrdla Viktor, ale spoločnú reťaz nepretrhol.
Nočné zviera zaškrečalo a odhodilo ho späť ku kláštoru. Démon vrazil do steny vedľa otvorených dverí, až sa na stene pod mohutným otrasom objavila prasklina.
Ohromene naňho hľadeli. Trvalo mu akosi neprimerane dlho, kým sa pozbieral zo zeme, akoby ho Viktorov útok prekvapil. Spoza ich chrbtov sa ozývali opátkine modlitby. V podstate ju chránili vlastnými telami. Ale aj ona mala v celom šialenstve svoju úlohu. Strážila sošku, do ktorej ho potrebovali dostať.
Otriasol sa. A znova na nich vyrazil. Tentoraz letel nízko pri zemi.
„Exité… exité… exité…!“ vykrikoval Viktor a hlas sa mu čoraz viac stenšoval, no teraz sa nič nedialo.
„K zemi!“ vykríkla Lesia a strhla ich aspoň do pokľaku, zatiaľ čo démon im preletel tesne nad hlavami.
Viktorovi prešli cez chrbát tri ostne pazúrov a zanechali za sebou červené čiary.
Lesia pevne zatvorila oči a sústredila sa na jediné. Vizualizovala si prílev slnkom zaliateho pokoja, ktorý z nej tryskal a priamo cez Gabrielu prúdil rovno do Viktora.
Keď teda démon spravil veľký oblúk a mieril späť, Viktor sa vystrel a zreval:
„Exite! Ty beštia, nariaďujem ti, exite!“
A príšeru naozaj odmrštilo. Tentoraz spravila hlbokú cestičku v lístí. Odhodilo ju približne päť metrov od nich.
Démon zúril.
„Lesia, preber od matky predstavenej Bafometa!“ ozvala sa zrazu Gabriela. Hoci bola stále bledá, s vlasmi napoly šedivými, očividne bola viac pri sile a dokonca znela rozkazovačne. „Je načase, aby sme aj my vyrazili do útoku!“
Lesia naslepo natiahla ruku kdesi za seba, obávala sa totiž pustiť Gabrielu, aby ju zároveň neobrala o životnú silu a ešte aj o rozvážnosť. Slabé starecké ruky jej do ohybu lakťa vložili sochu.
„Veľa šťastia, dieťa, nech vás všetkých Boh sprevádza.“
„Nech nám hlavne kryje chrbát!“ podotkla Lesia a potom dodala. „Utekajte, ďalej je to už len na nás.“
Matka predstavená im venovala posledný pohľad. Musela im dôverovať. A zároveň vedela, že ak zostane, budú chrániť aj ju a bude pre nich len bremenom. Čo jej sily stačili, rozbehla sa do noci, zanechávajúc všetko v rukách Božích. A v rukách jeho troch bojovníkov.
Démon vyrazil vpred.
Ale tentoraz sa v ústrety nemu rozbehli aj oni traja.
A Gabrieline oči prenikavo zažiarili.
Andrea Bercik
redakcia
Pridajte komentár