Herec Martin Huba: “V čase neúspechu robíš ďaleko väčšie hlúposti ako v čase úspechu”

Vy však zastávate názor, že stále treba za každých okolností ostať kultivovaný, vypočuť si druhú stranu a jej argumenty…

Áno. No to, že musíš ostať kultivovaný, neznamená, že máš ostať bezzubý. Ty musíš kultivovane a  veľmi ostro formulovať a poukazovať na veci, o ktorých si myslíš, že sú nesprávne. Nehovorím, že máš chytiť kameň a nôž. Musíš nájsť formu, musíš nájsť priestor, a to, čo v tejto chvíli považuješ za pravdu, si povinný prejaviť a tú svoju pravdu vysloviť. Keď presadzuješ svoju pravdu, musíš ju predstavovať vehementne, lebo tá druhá strana je tiež dosť vehementná vďaka svojej nevzdelanosti. Takže tvoja formulácia musí byť o to presnejšia. A jasná. Ono táto situácia, keď je každý presvedčený o svojej pravde, a obe strany sú v izolácii, nikam nevedie. Treba hľadať prieniky. A niekto musí byť prvý, kto ustúpi  v tom zmysle, že ponúkne možnosť komunikácie inú, než fackovanie.

Nemáte teraz nejaké konkrétne obavy o fungovanie Slovenského národného divadla?

No mám, samozrejme, že mám. Zobrali nám generálneho riaditeľa, dosadili tam iného, resp. generálnu riaditeľku. Nemyslím si, že by sme ako činohra ustúpili zo svojich presvedčení. Nechcem privolávať čerta, ale my aktuálne po každom predstavení čítame stanovisko nás činohercov, vysvetľujeme, v čom spočíva princíp štrajku umení, že je to vlastne snaha upozorniť na určité deformity, na určité nesprávnosti, ktoré sa v rezorte kultúry dejú. A tie sa dejú úplne evidentne, eklatantne, takže nie je ťažké sformulovať, čo všetko je v kultúre nekultúrne. Chcem však veriť a dúfať, že to niekomu dôjde, lebo zase sme pri tých piatich percentách ľudí, ktorí zvláštnou, dejinnou nepriazňou osudu, vstupujú do myšlienkových pochodov verejného vedomia. Táto skupinka veľmi špecifického uvažovania a veľmi špecifických predstáv o svojich povinnostiach a právach, musí mať oponentov. O to viac by som prízvukoval, že teraz je úlohou kultúry a tých, ktorí sa ešte nezľakli a ktorí sa ešte neboja upozorňovať na to.

Úsmevné je však najmä to, že tí, čo takto kultúru čistia, rok-dva vládnu, urobia si narodeniny v kaštieli alebo čo a potom s hanbou dožívajú v zabudnutí.

Vy ste istý čas pôsobili v politike, pred časom ste zase robili kampaň k nevyhnutnosti ísť voliť.  Aké myslíte, že má byť prepojenie medzi vplyvom politickej scény na kultúru?

Istým spôsobom by to malo byť vzájomné. V našich zemepisných šírkach sme však opakovane svedkami toho, že ak začnú byť politickej moci určité predstavenia svojím spôsobom neprajné a kritické, vyriešia to tým, že zasiahnu do aktivít kultúry mocensky, vymenia generálneho riaditeľa, vymenia… Netajím svoje znepokojenie z toho, čo nás ešte čaká.

Nehovorím však, že v kultúre je vždy všetko obdivuhodné. Že v nej nie sú veci, nad ktorými sa môžeme pozastaviť. Ale je to o dialógu. Nie o rušení pracovných miest, ako sa to deje teraz v rôznych kultúrnych inštitúciách, nielen v divadle. Je to barbarstvo. Ja ho zažívam už 4.-5. krát za svojich 81 rokov, takže mi to už občas príde až úsmevné. Teda, je to trpký úsmev. Úsmevné je však najmä to, že tí, čo takto kultúru čistia, rok-dva vládnu, urobia si narodeniny v kaštieli alebo čo a potom s hanbou dožívajú v zabudnutí. No utešovať sa tým, že raz takto dopadnú, tiež nie je riešenie. Dôležité je nevzdať sa svojho presvedčenia a svojho názoru a snažiť sa byť svetom akceptovaný vďaka svojej vzdelanosť a rozhľadenosti.

Toto je teda záležitosť, ktorá vás v ostatných dňoch neteší? Čo vám však robí radosť? Stihli ste v lete svoje milované Tatry?

Trošičku som sa ich dotkol. Ale ten čas… čas… čas… Aj teraz ma čaká šofér a beriem kolegyne a kolegov na Skalnaté pleso a potom ich chcem pozvať na cisársky trhanec na terasu Hotelu Lomnica.