Milan Berky kreslí dokonalé diela, ktorými pomáha. Začal, keď ho prepustili z práce

Prirodzený talent. Presne to charakterizuje pána Milana Berkyho, ktorý svojou tvorbou dojíma verejnosť. A nielenže kreslí obrazy, ktoré sa páčia, ale rozhodol sa nimi aj pomáhať detským onkológiám na Slovensku.

Kedy ste začali kresliť?

Tak ja som začal s kreslením v čase, keď ma po 35 rokoch prepustili z práce. Bol som vozmajstrom na železnici.

A dovtedy ste vôbec nemali kontakt s výtvarným umením?

Len ako malý chlapec som si rád kreslil bežné veci ako loďky, tanky a podobne, ale potom som sa tomu už vôbec nevenoval. Istý čas som však tetoval.

Foto v galérii: FB Milan Art

Veľmi ma zaujalo, že hoci ste z Lučenca, rozhodli ste sa pomáhať detskej onkológii práve v Košiciach. Vytvorili ste obrázky do charitatívneho kalendára, na svojom facebookovom profile robíte zbierku. Prečo práve pre Košice?

Pôvodne to nebolo pre Košice. Keďže mám na Facebooku veľmi veľa sledovateľov – už vyše 30-tisíc, tak som dostal nápad, že ak by každý z nich venoval mesačne len 1 euro, tak by to bola veľmi pekná suma, ktorá už dokáže pomôcť. Mal som na mysli všetky detské onkológie na Slovensku. Najprv mi napadla Banská Bystrica, pre ktorú som zrealizoval dve kolá. A teraz sa snažím pomôcť tu v Košiciach.

A prečo práve onkológia? Máte nejakú osobnú skúsenosť?

Našťastie nemám. Extrémne ma však trápi, keď vidím malé deti trpieť. To je pre mňa absolútne najväčšia ťažoba. Neviem, ako s tým ich rodičia dokážu žiť. To musí byť… Snažím sa preto pomôcť, ako sa dá.

Takže kreslíte. Skúšali ste aj iné techniky?

Baví ma hlavne kreslenie uhlíkom. Farebné veci ma nepriťahujú.

Väčšinou sa sústredíte na portréty, ale tu som si všimla, že máte aj nádherne stvárnené súsošie.

Áno, bola to výzva. Išlo o veľmi náročnú kresbu, tak som váhal, či to vôbec dokážem. Stále si dávam vyššie ciele. A stále sa pokúšam zdokonaľovať. Už som tých obrazov nakreslil hádam tisíce a s každým jedným vidím, že sa zlepšujem. A kto nekreslí sústavne, tak sa zlepšovať nemôže.

Ako reagujú ľudia, keď im pošlete obraz blízkeho, urobený podľa fotografie? Musia to byť veľmi pekné slová, ktoré vám adresujú a super pocit.

Je to pekný pocit, keď sa moja práca páči. A je pravda, že si tým môžem privyrobiť k tomu môjmu skromnému dôchodku, takže robím aj na objednávky. Najviac ma teší, keď niekto povie, že moje obrazy majú dušu.

Pomerne často stvárňujete slávne osobnosti. Stalo sa vám, že sa nejaký umelec dostal k vášmu obrazu? Máte nejakú spätnú väzbu?

Tak napríklad môžem spomenúť Igora Kmeťa mladšieho – ten si to nechal na Facebooku ako profilovú fotku. A hneď aj prispel peknou sumou na účet pre Svetielko pomoci. A napríklad Rytmus, ten to mal ako profilovú fotku istý čas tiež. Videli to viacerí, ale mohli by aj pomôcť.

Pomerne veľa vystavujete. Je ťažké preraziť a mať výstavy ako neprofesionálny výtvarník?

Ono všetky prvé výstavy som si musel platiť. Je jedno, kto vystavuje, či je dobrý, či je zlý. Hlavne, že za to galerista zinkasuje peniaze. No ľudia ma nabádali, že to má vysokú úroveň, aby som sa ukázal svetu. Ako prvej som sa zúčastnil medzinárodnej súťaže v Českých Budejoviciach, kde som aj získal prvú cenu, čo ma veľmi naštartovalo.

Rozprávate sa možno o svojej tvorbe aj s nejakými kritikmi výtvarného umenia? Lebo vy ste prirodzený talent, tak či máte nejakú spätnú väzbu od odbornej verejnosti.

Vytýkajú mi, že to nepatrí do umenia, že je to len prekresľovanie. Ale ja si idem svoje, mne je jedno, čo si kto hovorí. Mňa to napĺňa a baví.

A skúšali ste teda robiť portrét aj podľa človeka, nielen podľa fotografie?

Áno, skúšal som to. Ja sa s tým hrám. Som nespokojný, keď výsledok nie je dokonalý. No a to mi trvá hodiny. A taký objekt, keď ma sedieť nepohnuto 3-4 hodiny, to nezvláda. Je preto ťažké takto naživo kresliť. Okrem toho pracujem najradšej sám. Dovtedy sa neodlepím od obrazu, kým nie je hotový.

Istý čas ste mali ateliér aj vo Viedni.

Skúšal som preraziť v zahraničí, lenže najväčšia bariéra bola rečová. Mal som tam aj výstavu, boli tam Slováci, ktorí sa mi snažili pomáhať, napríklad mi tlmočili, ale… Bol to skrátka problém. Tak som sa po pol roku vrátil. Ale mám odtiaľ pekné zážitky.

Čo považujete zatiaľ za svoj najväčší úspech?

Neviem. Asi keď moja tvorba ľudí osloví.

Máte nejaký výtvarný sen – možno cieľ mať výstavu na nejakom konkrétnom mieste?

Môj sen sa spája hlavne s tým mať priestory na vystavovanie mojich obrazov, lebo ich už mám obrovský počet. Mám akože svoju súkromnú maličkú galériu, ale to už ani nie je galéria, ale sklad. Diela sú už všade po zemi a nevyzerá to pekne.

Máte nejaký svoj obľúbený obraz? Niekoho, kto sa vám podľa vás tak veľmi podaril, že ste na to fakt veľmi pyšný?

Podarí sa mi skoro každý. (Úsmev.) Obľúbený je však asi portrét vnučky z Nemecka. Ten asi tak najviac preferujem.

Aké sú vaše najbližšie ciele?

Trošku má trápi, že príspevky na onkológiu teraz už jemne stagnujú. Preto som vymyslel takú vec, že budem po Slovensku robiť výstavy – možno len kratučké, z ktorých bude dobrovoľný príspevok putovať práve do kasičky na tento účel. Verím, že sa to zapáči zástupcom miest a obcí, kultúrnym pracovníkom a umožnia mi takto vystavovať. V Krtíši som už mal takúto výstavu a hoci je to chudobný kraj, vyzbieralo sa vyše 500 eur, ktoré som hneď previedol na charitatívny účet.