Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Vyzerá to, že sa všetko skončilo šťastne. Ale naozaj? Naozaj môžu naši hrdinovia bezstarostne pokračovať vo svojich predošlých životoch?

37. kapitola

Kroky, ktoré sa niesli chladnou chodbou s kamennými a vlhkými stenami, sa do ticha ozývali neuveriteľnou silou. Skupinka postupne schádzala dole schodiskom do útrob kaplnky, ktorá bola pred zrakmi iných naveky skrytá.

Matka predstavená kráčala v popredí, keďže jediná poznala cestu. Stará žena, ktorej vek by hádam nemal odvahu tipovať nik, unavená, zničená a zmorená utrpením svojich sestier, ktoré videla na vlastné oči, opatrne niesla v rukách krvou spečatený artefakt.

Nedopustí, aby sa história zopakovala. Nedopustí ďalšie krviprelievanie nevinných. Jej úlohou teraz bude pripraviť budúce generácie na uchovanie večného tajomstva.

Za ňou ruka v ruke kráčali Gabriela s Viktorom. Ten sa po tom všetkom rozhodol, že ju rovnako ako tento artefakt niekam zamkne, aby sa jej už nič nestalo. Uvažoval o miestnosti vystlanej vankúšmi, pričom jedlo jej bude posúvať popod dvere.

Gabriela ho so smiechom zrušila. Nebude zatvorená ako vtáčik v zlatej klietke. Sila sa jej síce nevrátila úplne, stále bola slabá a po prerušení spojenia a vyčerpávajúcom boji ju musel Viktor mierne podopierať. Ak by nehrozilo, že sa zosypú dole schodmi, tak by ju hádam vzal aj do náručia.

Každý jeden z nich si dnes musel poriadne siahnuť na dno svojich síl. Môžu byť vôbec radi, že ešte žijú, aby o tom mohli rozprávať.

,,Ako sa cítiš?“ spýtal sa jej Viktor už hádam šiesty krát, odkedy sa rozhodli odniesť sošku do bezpečia podzemnej kobky pod kaplnkou. Bolo to dosť otravné a Lesia za nimi len pretočila očami.

,,Tak ako naposledy, keď si sa ma to spýtal,“ odvetila mu mierne podráždeným tónom.

,,Prepáč, že mám o teba starosť,“ povedal namrzene a včas ju zachytil, keď sa potkla a takmer zletela zo schodov. „Vidíš? Nie si v poriadku. Nič tu nie je v poriadku. Ani by sme tu nemali byť. Ty by si tu nemala byť.“

Lesia sa uškrnula. Bavilo ju pozorovať Viktorove výkyvy nálad. Azda nepoznala náladovejšieho chlapa.

,,Nechaj ma!“ Gabriela s Viktorom spolu chvíľu bojovali, keď ju chcel vziať na ruky, no nakoniec to vzdal a pevnejšie ju chytil okolo pása a tiež za ruku.

,,Ak chcete, aby toto miesto ostalo aj naveky tajné, mali by ste byť ticho, inak nás prezradíte! Vaše hlasy sú také prenikavé, že sa zaiste nesú až von a ponad lesy!“ zahriakla ich matka predstavená a aj keď preháňala, Viktor utrúsil dosť nevhodnú poznámku, že majú šťastie, že hore sú už všetci aj tak mŕtvi.

Lesia zhíkla a prikryla si ústa rukou, matke predstavenej takmer vypadol vzácny predmet a Gabriela ho veľmi bolestivo udrela do rebier.

,,Vidím, že humor sa ti vracia, no nie je na to vhodný čas a ani miesto!“ upozornila ho prísne.

,,Máš pravdu,“ kajúcne súhlasil. No môže on za to, že to z neho vyšlo úplne prirodzene? ,,Ospravedlňujem sa za svoje nevhodné správanie, matka predstavená. Vašich mŕtvych sestier mi je, samozrejme, veľmi ľúto. Už sa to nestane.“

,,Tomu poslednému síce neverím, ale prijímam ospravedlnenie,“ unavene si vzdychla abatiša a pokračovali v ceste až ku kamennému oltáru v rohu najtemnejšej a najchladnejšej časti kobky.

Toto miesto bolo schované niekoľko poschodí pod zemou, zamknuté za niekoľkými mrežami, ktoré vysvätili proti zlu, a vchod doň bol ukrytý za veľkou kamennou stenou.

Akoby mala kaplnka, prislúchajúca ku kláštoru, kedysi dávno vlastnú hladomorňu. Alebo žeby boli sestry od nepamäti pripravené na možnosť, že budú musieť navždy skryť čosi démonické…? s mrazením v šiji Viktorovi prebehlo hlavou, keď prišli až k cieľu.

,,Toto tajomstvo uchováme po celé generácie. Prísahu spečatíme sľubom ďalšej nositeľky tajomstva svätého kríža,“ vyhlásila slávnostne matka predstavená, keď uložila artefakt na oltár.

,,Príliš veľa sme museli obetovať, aby naša snaha nevyšla nazmar,“ súhlasila Lesia a pri pohľade na Nefilim s Privolávačom sa jej tisli slzy do očí.

Osudom spečatené posolstvo o Nefilim sa im vyjavilo… a predsa ešte netušia, čo všetko ich čaká. Lebo toto je len začiatok.

Ich osud sa nenaplnil preto, aby skončil na dne kobky pod kaplnkou kláštora.

,,Čo je, Lesia? Prečo sa tváriš tak nešťastne? Veď už je predsa po všetkom,“ prihovorila sa jej Gabriela, keď vycítila jej nepokoj. Pristúpila k nej a tuho ju objala. Cítila, ako sa chveje.

Lesia by im tak rada všetko povedala, ale s osudom sa neradno zahrávať. Nemôžu si ho meniť tak, ako sa im zapáči a tiež… Všetko sa dozvedia v pravú chvíľu.

,,Premýšľam, čo bude teraz…“ zahrala to do outu. ,,Pohroma je zažehnaná, no naše schopnosti nám zostávajú. Čo bude teraz s nami?“

,,Zrejme budeme pokračovať vo svojich životoch tak ako doteraz.“ Viktor pokrčil plecami, hoci tomu ani sám neveril. Vedel, že už nič nebude také, ako predtým. Minimálne sa zmenil zásadný fakt – má Gabrielu.

,,To dokážeš?“ začudovala sa Lesia. ,,Vrátiť sa späť do svojho domu a tváriť sa, že sa vlastne nič nestalo?“

,,Neviem ako vy, ale ja sa do svojho domu už nemám v pláne vrátiť,“ skonštatovala Gabriela, načo si vyslúžila prekvapené pohľady všetkých zúčastnených. Pretože s touto možnosťou ani jeden z nich nerátal.

,,To teda nevrátiš!“ dal jej za pravdu Viktor a opatrne si ju k sebe privinul. ,,Ty sa odo mňa nepohneš ani na krok.“ Našiel jej pery a v momente sa ich zmocnil.

,,Nechcete si to nechať na neskôr?“ navrhla im na smrť unavená matka predstavená. „Ten bordel tam hore sa neuprace sám.“

Po týchto slovách Viktor pobavene vytiahol obočie a očami každému pobúrene naznačil – A ona môže takto hovoriť?!?!

***

Pokračovanie na str. 2.