Šopa Gallery prezentuje tvorbu umeleckej dvojice autoriek

Katalin Kortmann-Járay a Karina Mendreczky tvoria umeleckú dvojicu, ktorá úzko spolupracuje od roku 2019. V rámci svojich projektov autorky vytvárajú veľkorozmerné, priechodné inštalácie, tzv. priestorové koláže, zložené z rôznych prvkov, pričom kombinujú rôzne techniky a materiály, ako sú textílie, fotografie a sochy vytvorené zo železa, betónu či hliny tak, aby vytvorili metaforicky krehké priestory. Ich tvorbu si viete pozrieť v Šopa Gallery do 17. apríla pod názvom Mingle and fuse. Vernisáž je v piatok 21. marca o 19:00 hod.

Alchýmia je nepretržitý cyklus transformácie, v ktorom sa stretávajú hmota, duch a príbeh. Hoci je často prezentovaná ako práca starších mužov, nikdy nepatrila výlučne im. Ženy zohrávali dôležitú, no často prehliadanú úlohu v oblasti liečiteľstva, metalurgie a experimentovania s materiálom — od Židovky Márie, ktorá bola priekopníčkou laboratórnej techniky, po Isabellu Cortese, ktorá zaznamenávala alchymistické poznatky v tlači.

“Táto výstava oživuje ich odkaz, sledujúc ľudsko-materiálnu slučku, kde sa premieňajú substancie, telá prepájajú s krajinou a poznanie prebýva v mineráloch, kovoch a popole,” konštatuje kurátor Krisztián Gábor Török.

Práca Katalin Kortmann-Járay a Kariny Mendreczky v galérii Šopa v Košiciach je založená na anizmizme a naznačuje, že materiály sú živé — sú nositeľmi pamäte, udalostí a premeny. Alchymistický proces transformácie je predstavený prostredníctvom vzájomne prepojených priestorov: v prvom sa pôda stáva alchymistickou nádobou — archívom aj inkubátorom — uchovávajúc hlboký čas v cykloch rozkladu, plodnosti a obnovy. V druhom priestore sa duša sústreďuje na alchymistku ako strážkyňu intuície a rituálov. Priestor uzatvára duch, ktorý sa otvára do podoby rozkvitnutého kvetu, ako stelesnenie transcendentálnosti a rozplynutých hraníc.

Významnú úlohu zohráva aj symbol ženy

Alchýmia rezonuje aj v dnešnej digitálnej ére prostredníctvom konzumných snov o večnej mladosti a technologických fantáziách o nesmrteľnosti. Za touto súčasnou obsesiou však zostáva starodávne poznanie: hmota sama o sebe nesie múdrosť, neustále sa premieňa a obnovuje v nekonečnom cykle zrodu a zániku.

Konceptuálne východiská často nachádzajú v známych textoch, ako sú básne, rýmy alebo dokonca texty piesní, miešajúce v sebe symboliku rozprávok, mystiku aj kvázi náboženské motívy.

Významnú úlohu v ich tvorbe zohráva symbol ženy, ktorej prinavracajú vlastnosti tak často marginalizované v patriarchálnych kultúrach. Starostlivosť a vzájomné prepojenie, tradične spájané so ženskosťou, vyjadrujú prostredníctvom personifikovaných predmetov, bytostí a rastlín. Autorky týmto prístupom vyzývajú diváka k tomu, aby sa vžil do jednotlivých scenárov a preskúmal ich mnohovrstevnatosť.