S humanitárkou cestovala do bojovej oblasti a ukrývala sa pred lietajúcimi dronmi

Na východe Ukrajiny sa bojuje, no ľudia sa snažia žiť – opravujú sa cesty, svietia semafory, v školách sa učí v podzemí. Dobrovoľníci zo Slovenska tam doručili humanitárnu pomoc. Od zásahu dronu ich delilo len 15 minút.

Desiatky hodín na cestách a dva tímy

Humanitárny konvoj tvorili 4 dodávky. „Ťahali sme 24 hodín – cez hraničný prechod Ubľa, potom cez Ľvov až do Černihiva. Tam sme prenocovali,“ opisuje začiatok cesty dobrovoľníčka Laura Dittel. Nasledujúci deň skupina vyrážala do okolitých komunít, kde už v minulosti rozvážali humanitárny materiál. Zastávky mali v Ripkách, Chaľavine a ďalších dedinách. Večer sa rozdelili na 2 tímy. Prvý zamieril na Sumy a druhý sa vrátil do bezpečnejšieho Kyjeva. „V Kyjeve ale zažili zrejme najhoršiu noc – podľa správ letelo na mesto niekoľko stovák dronov a niekoľko balistických rakiet. Naši dobrovoľníci boli uprostred toho, ale našťastie sa im nič nestalo,“ hovorí Laura. Do Súm šli len dve dodávky. „Čím menší konvoj, tým menšia šanca, že nás zamerajú. Dodávku so znakom červeného kríža sme radšej nechali s druhou partiou. Bežne sa vo vojnách na červený kríž neútočí, ale Rusi na humanitárnu pomoc a novinárov doslova poľujú. Aj preto som si z vesty dala dole nápis PRESS.“

Dronový útok v Sumách

Sumy sú len 30 km od ruských hraníc a útoky zažívajú takmer každú chvíľu. „Pristavili sme dodávky k rampe a začali vykladať. Zrazu náš sprievodca skríkol: ,Ticho….Šahíd…páľte dnu!ʻ Brala som to ako rozkaz od niekoho, kto za nás nesie zodpovednosť a bez zbytočného premýšľania som sa rýchlo presunula. No dron som ešte videla, preletel nad nami a stratil sa v oblakoch. Spoza neďalekého kríka sa spustila paľba, vojaci sa ho pokúsili zostreliť, no nepodarilo sa a letel ďalej,“ spomína Laura a dodáva, že Šahíd je veľmi drahý a neminuli by ho na zopár ľudí.

Sirény hučia stále, mesto žije ďalej

Po vykládke sa presunuli do centra Súm.

„Prechádzali sme rozsiahlym trhoviskom. Spustil sa poplach (už ani neviem koľký v poradí iba v ten deň), no nikto nikam neutekal. Predavači pokračovali v práci, ľudia nakupovali. Povedali nám, že útoky sú každú hodinu, smerom k večeru častejšie,“ Laura opisuje normalitu v nenormálnych podmienkach. Keby mali ísť za každým do krytu, nikdy by z neho nevyšli a takto sa dlhodobo žiť nedá.

Keď sa potom presunuli do nemocnice, prišla im správa, že len 15 minút po ich odchode z námestia tam zaútočil dron s náložou výbušniny. Zasiahol časť námestia a administratívnu budovu. Laura s ostatnými dobrovoľníkmi mali veľké šťastie. No iní ho nemali: „Na oddelení sme stretli 17-ročnú Karinu. Zasiahol ju šrapnel z dronu,  v krížovej oblasti jej presekol chrbticu a poškodil vnútorné orgány. V nemocnici leží už dva mesiace a za sebou má niekoľko operácií. Začína chodiť, ale sedieť zatiaľ nemôže.“

Na chvíľu sa zastavili aj na cintoríne padlých vojakov.

„Pozerať sa na to množstvo hrobov, v ktorých sú pochovaní vojaci len zo Sumskej oblasti a mesta Sumy bolo veľmi smutné. Iba deň predtým pochovali 24 mužov a buldozér už pripravoval ďalšie hroby. Každý pomník mal veľkú fotografiu vojaka s menom a na druhej strane bola prezývka. Blízko nás sa nad hrobom skláňal chlapec, mohol mať sedemnásť a hodnú chvíľu plakal. Zrejme to bol hrob jeho otca,“ opisuje Laura.

Školy v podzemí

Niektoré miesta dobrovoľníci navštívili už 4-krát.

„V škole v Ripkách nám ukazovali, ako sa im podarilo vybudovať dve nové podzemné učebne. Celý minulý týždeň sa učili pod zemou, pretože Rusi mali spoločné cvičenie s Bielorusmi len zopár kilometrov za hranicou. Pribudla učebňa informatiky a jazykov – funkčný kryt, ktorý vyzerá ako naozajstná škola.“

Kontrola práčky v Ripkách

„Na mesto Ripky sme sa veľmi tešili, pretože nás spája už niekoľko návštev a veľké priateľstvá. Pred dvomi rokmi sa mi podarilo zorganizovať zbierku na veľkokapacitnú práčku pre nemocnicu a zapojilo sa do nej toľko ľudí, že sme mohli priniesť aj sušičku a mangeľ. Teraz sme priniesli prášok na pranie a lieky,“ usmieva sa Laura.

V Chaľavine ich čakala starostka, ktorú pred rokmi rozplakalo, že k nim ešte nikto neprišiel. „Dnes nás vyobjímala. A v modlitebni evanjelickej cirkvi u farára Romana Bohučarova pre nás miestni pripravili spoločný obed a každý z nich niečo doniesol. Bol to veľmi príjemný zážitok, najmä, ako nám poďakovali a cez modlitbu prosili, aby sme sa domov vrátili živí.“

Kto sedel za volantom?

Za humanitárnou cestou stojí občianske združenie Podaj ďalej Prešov v spolupráci s Karpatskou nadáciou a dobrovoľníci, ktorí si vezmú z práce na niekoľko dní voľno, aby cestovali na východ Ukrajiny.

REKLAMA

„Milan pochádza zo Svidníka, ale býva v Krakove, čiže docestoval len kvôli tejto humanitárnej misii. V dodávke s ním sedel Erik, povolaním kováč. V ďalšej šiel Vasyl, ktorý sa k nám pridal na Ukrajine. Vasil je bývalý šofér biskupa, teraz rozváža humanitárnu pomoc a kňazov k jednotkám, aby mohli pochovávať a dávať posledné pomazanie. Vedľa neho sedeli jeho žena Tetyana a Michajlo, vojak z Mukačeva a náš fixer. V dodávke na čele som bola ja a dobrovoľník Vlado Benč a vo štvrtej náš fotograf Michal, inak urológ, a novinár Frenky,“ menuje Laura kamarátov a dodáva: „Späť som šla v dodávke s fotografom a celú cestu som odšoférovala.“ Dokopy šoférovala 27 hodín a prešla 1 600 kilometrov. Na začiatku bolo pre ňu náročné zvyknúť si na veľkú a najmä ťažkú dodávku, ale väčšina ciest je relatívne dobrá, okrem krátkych úsekov, ktoré naopak pripomínajú tankodrom.

Jeden deň sa bombarduje, na druhý stavia

Kontrast vojny a každodennosti je podľa Laury všadeprítomný.

„Na západe pripomínajú vojnu často len blokposty – vojaci kontrolujú doklady a náklad. Hlbšie vo vnútrozemí míňate zbombardované čerpacie stanice či bytovky. Zároveň sa ale všade stavia a pracuje. Opravujú cesty, maľujú na nich zebry, menia osvetlenie. Mestá fungujú, hoci každý deň podliehajú útokom.“

Slovenská stopa a reputácia

„Po posledných vyjadreniach slovenských politikov majú niektorí Ukrajinci zlý obraz o Slovensku. Na viacerých miestach sme to cítili. Práve preto považujem naše cesty aj za taký reparát – ukázať, že nie všetci sme rovnakí. Že tu je množstvo ľudí, ktorí si hrôzy vojny uvedomujú a chcú pomáhať,“ hovorí Laura. Prečo to robí? „Od prvého dňa som vedela, že musím pomôcť. Nielen preto, že je to správna vec, ale aj mne to dáva veľmi veľa. Vraciam sa síce unavená, niekedy plačem, ale vždy si poviem, že keď to zvládajú oni, my musíme tiež.“

My odtiaľ neodídeme

Ako na vojnu reagujú ľudia v Sumách?

„Hovoria, že vojna sa tak skoro neskončí. Sirény sú súčasťou ich každého dňa, dokonca každej hodiny. Do krytov preto už nik nebeží. Trhy fungujú, kamióny zásobujú, v reštaurácii si vojak dá šašlík, v kostole sa spieva. Odísť nechcú, pretože mnohí nemajú kam a iní sa nechcú vzdať. Podľa ich slov by to bola kapitulácia a oni sú odhodlaní svoje domovy neopustiť.“