Zomrel velikán Juraj Bartusz – hľadač nových ciest v umení. Ostáva po ňom výnimočná tvorba

Vo veku 91 rokov dnes navždy odišiel sochár, grafik a pedagóg Juraj Bartusz, ktorý sa radí k najvýznamnejším umelcom druhej polovice 20. storočia na Slovensku. Kritici ho označovali za neoavantgardného umelca. Sám sa necítil byť rebelom, neznášal lož a zamlčovanie negatívnych vecí.

Narodil sa 23. októbra 1933 v Kameníne. V 60. rokoch 20. storočia vystavoval s výtvarnou skupinou Konkrétistov (vedenou teoretikom umenia A. Pohribným). Po jeho boku stáli úspešné ženy – prvou manželkou bola známa sochárka Maria Bartuszová, druhou literátka Jana Bodnárová.

„Tie princípy, ktoré sú zavedené, treba porušiť. To aj v umení. Keď neporušíte, tak zostanete stáť na jednom mieste,“ vravieval.

„Čas v mojich dielach sa stáva základnou súčasťou môjho diela tým, že vopred určím čas, za ktorý dielo vytvorím. Som sám sebou neopakovateľný.“

Hoci bol známy aj z rôznych preformácií, necítil sa byť rebelom. V rozhovore pre denník Korzár pred časom uviedol:

“Necítim sa byť priamym rebelom a určite nie vo všetkom. V umení som rád hľadačom nových ciest, nemám rád stojaté vody. V bežnom živote zasa neznášam lož a zamlčovanie negatívnych vecí. Tie sa neustále dejú. Nemám rád, keď okolo nich chodíme akoby nič… V mojej tvorbe však kritiku priamo, ilustračne nenájdete. Je len v náznakoch, či v hlbších vrstvách. To práve umožňuje abstrakcia. Možno, že keď v rámci tvorby prerážam, trhám papiere, vytváram údermi kresby a podobne, je to reflexiou čoraz viac deštruovaného ľudského i prírodného sveta. A zároveň je to novou, mojou vlastnou, autorskou technikou.”

Smúti za ním nielen množstvo množstvo milovníkov umenia

Východoslovenská galéria na FB profile uviedla:

“Aj vďaka vám pán Bartusz, má naša práca zmysel a napĺňa nás aj v ťažkých časoch. Ďakujeme, že ste boli a naďalej budete súčasťou našej kreatívnej práce.“

“Odpočívaj v pokoji, Ďuri,” lúči sa výtvarníčka a pedagogička Ľudmila Hegyesyová.

“Ďakujem, Juraj Bartusz – budeš chýbať…,” píše ilustrátorka a pedagogička Noémi Rácz.

“Nebol si mojím učiteľom oficiálne, no napriek tomu som sa od Teba veľa naučil. S Tvojou časopriestorovou plastikou som sa hrával ako dieťa, keď som ešte ani netušil, čo je umenie. Ďakujem, že som mohol nahliadnuť do Tvojej pulzujúcej dielne a do množstva jej tajomstiev. Môj mentor, György Bartusz, ďakujem,” píše reportér Szaszák György.

Jedinečné diela

Pôsobil ako učiteľ na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1990 – 1999), neskôr založil a pedagogicky od roku 1999 pôsobil na Katedre výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach. V roku 1992 bol na Akadémii výtvarných umení v Prahe vymenovaný za profesora. V roku 2004 dostal Munkácsyho cenu.

Juraj Bartusz v 60. a na začiatku 70. rokov rozvíjal princípy abstraktného geometrického umenia v priestorových realizáciách. Jeho raná tvorba reflektovala princípy medzinárodných konštruktívnych tendencií, zároveň odpovedala na nové dobové používanie nových sochárskych materiálov a ich možností spracovania. V 60. a 70. rokoch sa radia k atraktívnym jeho alumíniové ohýbané abstrakcie z plechu a následne priestorové plastiky inšpirované témou vesmíru a kozmonautiky – Hlava kozmonauta, Časopriestorové plastiky realizované z rezaného alebo liateho hliníka.

V 80. rokoch sa začal venovať s performatívnymi formami tvorby v podobe hádzania tehiel do tuhnúcej sadry, vytváraniu autorských techník akčnej podoby umenia a maľby, grafiky.

Zo známych diel v Košiciach azda najviac rezonuje Vesmírna brána (osadená pri vchode do Technickej univerzity na Letnej ulici v Košiciach), súsošie Brána kozmonautov (Podhradová), Pocta Gagarinovi (Šaca), pocta maliarovi Júliusovi Jakobymu (Alžbetina).

Jeho Pomník obetiam vzbury v Krompachoch (1971) je jedným z prvých pamätníkov na Slovensku po roku 1948, v ktorom autor ignoroval opisnosť socialistického realizmu. Je tiež autorom Pomníka obetiam vzbury v Krompachoch a Fontány Andyho Warhola v Medzilaborciach.