Vo veku 91 rokov dnes navždy odišiel sochár, grafik a pedagóg Juraj Bartusz, ktorý sa radí k najvýznamnejším umelcom druhej polovice 20. storočia na Slovensku. Kritici ho označovali za neoavantgardného umelca. Sám sa necítil byť rebelom, neznášal lož a zamlčovanie negatívnych vecí.
Narodil sa 23. októbra 1933 v Kameníne. V 60. rokoch 20. storočia vystavoval s výtvarnou skupinou Konkrétistov (vedenou teoretikom umenia A. Pohribným). Po jeho boku stáli úspešné ženy – prvou manželkou bola známa sochárka Maria Bartuszová, druhou literátka Jana Bodnárová.
„Tie princípy, ktoré sú zavedené, treba porušiť. To aj v umení. Keď neporušíte, tak zostanete stáť na jednom mieste,“ vravieval.
„Čas v mojich dielach sa stáva základnou súčasťou môjho diela tým, že vopred určím čas, za ktorý dielo vytvorím. Som sám sebou neopakovateľný.“
Hoci bol známy aj z rôznych preformácií, necítil sa byť rebelom. V rozhovore pre denník Korzár pred časom uviedol:
“Necítim sa byť priamym rebelom a určite nie vo všetkom. V umení som rád hľadačom nových ciest, nemám rád stojaté vody. V bežnom živote zasa neznášam lož a zamlčovanie negatívnych vecí. Tie sa neustále dejú. Nemám rád, keď okolo nich chodíme akoby nič… V mojej tvorbe však kritiku priamo, ilustračne nenájdete. Je len v náznakoch, či v hlbších vrstvách. To práve umožňuje abstrakcia. Možno, že keď v rámci tvorby prerážam, trhám papiere, vytváram údermi kresby a podobne, je to reflexiou čoraz viac deštruovaného ľudského i prírodného sveta. A zároveň je to novou, mojou vlastnou, autorskou technikou.”
















Pridajte komentár