Riaditeľ Lukáš Berberich aj o tom, prečo je Kino Úsmev najživšie storočné kino na Slovensku

Kino Úsmev je v Košiciach oficiálnym centrom audiovizuálnej kultúry. Čo všetko môžeme pod pojmom vnímať?

Je to náš záväzok voči divákom, odbornej verejnosti i mestu. Význam audiovizuálnej kultúry sa v čase mení. Okrem prezentácie filmov, aj so sprievodným programom, ponúkame rôzne programové cykly, máme presahy do vzdelávacích aktivít, workshopy, rezidenčné pobyty pre tvorcov, tréningový program pre filmárov z celej Európy zameraný na inklúziu v kinách. Začali sme aj produkovať film. Momentálne pracujeme na našom celovečernom debute – hybridnom dokumente s lokálnymi tvorcami. Úzka spolupráca funguje aj s Filmovou kanceláriou Košického kraja. 

Prezraď viac o prvom filme z dielne Kina Úsmev.

Film je vo fáze postprodukcie, na budúci rok by sme ho chceli odpremiérovať. Najvýnimočnejšie je na ňom to, že vznikol organicky, a to nám dáva zmysel. Oslovili nás lokálni filmári, či by sme to chceli produkovať, pretože Úsmev za tie roky prirodzene vytvoril akýsi filmový hub. Ide o hybridný dokument odohrávajúci sa v Trebišove v rómskej komunite. Režisérmi sú Matúš Chovanec a Adam Šoltés. Adama možno diváci poznajú vďaka jeho krátkemu filmu Anežka. Ide o koláž príbehov, ktorý sa volá Mesto snov. Inšpiráciou mu je brazílsky, svojho času veľmi úspešný film Mesto bohov.

Okrem hlavnej sály sa vám podarilo zrekonštruovať aj Impulz. Je sála vyhľadávaná?

Impulz je pre nás zásadná vec, pretože celý projekt bol podporený našou komunitou cez crowdfundingovú kampaň. Impulz funguje fantasticky, je to komorná 20-miestna sála a v našom dramaturgickom profile je veľmi dôležitá. Dovoľuje nám nasadzovať do nej filmy, ktoré majú menší záber a je tak akurát veľká pre niektorý typ filmov. Diváci si Impulz veľmi obľúbili. 

REKLAMA

Záhradné kino si tiež našlo svojich divákov?

V Záhradnom kine sme tretí rok a sme spokojní s tým, ako funguje. Primárne, veľa robí atmosféra, lebo je to unikátny priestor v starom centre mesta. Starý meštiacky dvor má svoju históriu. Pôvodné Záhradné kino fungovalo krátko, od 60-tych do 80-tych rokov. A práve toto znovuobjavovanie zaujímavých miest pre ďalšie generácie je pre nás dôležité. 

Akým prekážkam aktuálne Kino Úsmev čelí?

Videl by som to v širšom kontexte. Globálna vec je, že po covide sa správanie divákov zmenilo. Zásadnejší problém je v momentálnej politickej situácii na Slovensku. Ako sa pristupuje k hodnotám a procesom, ktoré v kultúre fungovali a postupne sa budovali. Teraz pociťujeme veľmi deštruktívne prístupy a vnímame ich ako veľký krok späť. Verím však, že o to rýchlejší a dynamickejší bude návrat, keď sa to raz podarí obrátiť. Chcel by som povzbudiť ľudí, ak dávno neboli v kine, aby si našli čas a prišli. Je to úplne iný zážitok vnímať príbeh z veľkého plátna. Prípadne si zašli na koncert alebo divadlo a aj takto podporili svoj lokálny kultúrny priestor a tvorcov. Je to v tejto dobe veľmi dôležité.

S filmovým umením pracuješ od čias Cinefilu. Čo pre teba osobne znamená film?

Vo filme som našiel komplexitu, spája všetky druhy umenia. Film vie veľa ľudí ovplyvniť, je spomedzi umeleckých foriem najzrozumiteľnejší, najpopulárnejší. To so sebou prináša aj veľkú zodpovednosť pre ľudí, čo s filmom pracujú. Kultúra ako taká dokáže formovať ľudí, posúvať nás vpred, nastavovať zrkadlo. Pre mňa je film najuniverzálnejším jazykom, aj preto ho mám tak rád.

Tvoje tri najobľúbenejšie filmy?

Fuuu, začal by som filmom, nad ktorým teraz veľmi veľa rozmýšľam – Jedna bitka za druhou. Rezonuje vo mne a dokazuje, že filmové umenie sa stále vyvíja. Potom už dlhodobo mám veľmi rád komorný, málo známy film Vokálne paralely. Je to hybridný dokument o ruských operných divách, veľmi poeticky rozpovedaný. Obľubujem aj klubové snímky – spomínané Wendersove Nebo nad Berlínom alebo Jarmuschov Mŕtvy muž. Z československej kinematografie spomeniem Ucho, Slávnosť v botanickej záhrade a Spaľovača mŕtvol.