„Chcete sa viac radovať? Tancujte! ” radí choreograf a tanečný pedagóg Vlado Michalko

Pred rozhovorom s choreografom a tanečným pedagógom Vladom Michalkom som sa zašla pozrieť na jeho kurz ľudových tancov pre dospelých. Folklóru som sa nikdy nevenovala, ani ako účastníčka, ani ako diváčka, takže som netušila, čo ma tam bude čakať. Hneď pri vstupe sa mi neznáma žena zdraví: „Ahoj!“ V sále si totiž všetci automaticky tykajú, čím prispievajú k uvoľnenej atmosfére. „Aj si spolu zatancujeme?“ opýta sa ma Vlado Michalko rovno pri zoznamovaní. Hoci si vôbec neverím, prezúvky mám so sebou. Rátala som aj s možnosťou, že sa tancu nebudem len prizerať. Po chvíľke už tancujem na čardášovú muziku, ani neviem ako, lebo všetko sa okolo mňa točí, točí. Toto budú zaujímavé dve hodiny v teréne.

Kurzy ľudového tanca Vlada Michalka sú určené pre kohokoľvek s chuťou zatancovať si. Na parkete sú páry od dvadsiatnikov po 70+. Legenda hovorí, že istý osemdesiatročný pán so sebou priniesol štyri tanečnice. Na kurze stretnete páry zmiešané, ale i čisto ženské. Mama s dcérou, kamarátky. Účastníčka kurzu, ku ktorej si prisadnem, sa zdôverí, že si plní svoj celoživotný sen. Takto po šesťdesiatke cestuje do Košíc, aby si konečne zatancovala na ľudovú nôtu, pokojne aj s inou kurzistkou. Jej manžel totiž v tom čase zo zdravotných dôvodov navštevuje saunu. V sále je vyslovene dobrá nálada, tanečníci si opakujú figúry a učia sa nové. Striedajú partnerov, aby sa lepšie naučili cítiť alebo dávať impulz. A všetci sa tešia na najbližší tanečný dom či festival Rozhybkosti. Viac prezrádza Vlado Michalko v rozhovore.

Vlado, zažila som tvoju autentickú dvojhodinovku ľudového tanca a spoznala tu rozmanité páry. Pre koho je kurz určený?

Kurzy ľudového tanca robím pre laikov a mierne pokročilých. To znamená pre ľudí, ktorí ešte nikdy netancovali, ktorí už buď absolvovali nejaký kurz, alebo tancujú od malička, lebo ich to jednoducho baví. Videla si dve hodiny, ktoré nasledujú za sebou. Prvá je úplne pre laikov, kde sa učíme základné princípy a komunikáciu v páre – ako dávať a prijímať impulzy. Snažím sa to robiť zábavným spôsobom, aby tam bola pekná energia, čo považujem za veľmi dôležité v tejto dobe. Mám rád moment keď na začiatku hodiny stojíme v kruhu a niekto povie: „Ja som nikdy netancoval.” O chvíľu sa už držíme za ruky, skúšame prvé motívy a po pár minútach sa smejeme, napríklad keď sa niečo trochu zamotá. Vtedy si ľudia uvedomia, že tanec nie je výkon. Je to relax a dá sa to.

Na kurze si hovoril o tom, ako muž dáva impulz a žena ho prijíma. Použil si tam slovo „ťah“.

Áno, ten ťah je dôležitý pre interakciu a komunikáciu medzi partnermi. Je to princíp, ktorý deti kedysi získali prirodzene hrou, keď sa točili za ruky. Dnes sú skôr pri mobiloch, ale vtedy si to podvedome osvojovali už v detstve. Keď sa partneri správne chytia za ruky a nájdu ten ťah, zrazu sa stane zaujímavá vec, nemusia veľa rozmýšľať a viac to funguje. Je to podobné, ako keď sa dvaja chytia za ruky a začnú sa točiť, až sa im zatočí hlava. Ten princíp je veľmi prirodzený a vlastne krásne jednoduchý.

Čo ak v tanci vzniká negatívne napätie alebo stres? Dá sa to nejako odstrániť?

Snažím sa to odstrániť uvoľnenou atmosférou, lebo všetko je to v hlave. Druhou možnosťou je zámerné striedanie partnerov. Keď vystriedaš partnera, je to nová situácia a výrazná zmena, zistíš, že každý dáva iné impulzy, a to človeka odpúta od blokov v hlave. Často sa stane, že keď si muž vyskúša rolu ženy, zrazu pochopí, aké dôležité sú signály. A žena zistí, aké náročné je partnerku viesť. Je to taký malý experiment, ktorý ľudí veľmi rýchlo naučí rešpektu aj spolupráci.

Aký je tvoj prístup k výučbe? Máš nejakú vlastnú „licenciu“ alebo učíš tak, ako sa bežne učí folklór?

Som vyštudovaný choreograf, ale pri výučbe sa inšpirujem metodikou iných pedagógov a využívam školu hrou. Zapájam rôzne herné prvky, ktoré na začiatku možno nepôsobia jasne, ale pomáhajú.

Áno, páčilo sa mi, že do výuky vkladáš herné cvičenia na uvoľnenie, aby človek nebol v strese a nemal pocit, že musí podať výkon ako vzorný žiak.

REKLAMA

Presne tak. Snažím sa byť empatický, sledovať postoj ľudí a za pochodu meniť plán. Niekedy mením pozície, že si muž vyskúša rolu ženy a naopak. Hravá forma a empatia sú pre mňa kľúčové. Často vidím, ako ľudia prídu na kurz po náročnom dni. V hlave majú prácu, povinnosti, stres. Po pol hodine sa niečo zlomí, začnú sa smiať, dýchať voľnejšie a hýbať sa prirodzenejšie. Oni si to hneď neuvedomujú, ale sú šťastnejší. Tanec má zvláštnu schopnosť vyvetrať hlavu.

Ešte niečo je cieľom týchto kurzov?

Myšlienka mojich kurzov, rovnako ako tanečných domov, je vrátiť ľudový tanec obyčajným ľuďom, lebo pôvodne vznikol ako tanec ulice či dediny. Postupne sa vytratil do javiskovej, štylizovanej podoby a ja ho chcem vrátiť laikom, aby mali schopnosť, ktorú naši predkovia mali bežne – vedieť sa postaviť a zatancovať si na oslave či zábave bez naučenej choreografie. Nacvičovať choreografie je pre laika nezmysel.

Pýtala som sa jednej pani na kurze, čo ju sem priviedlo. Povedala, že sa celý život chcela naučiť folklór a splnila si to až po šesťdesiatke.

Ľudia prichádzajú z rôznych dôvodov – buď sú to milovníci tradícií, alebo napríklad snúbenci, ktorí sa chcú pred svadbou rozhýbať, aby si vedeli spolu zatancovať v zábavovej časti.

Na kurze si spomínal aj „tanečný dom“? Čo si má človek pod tým predstaviť?

Je to myšlienka zapísaná v UNESCO, ktorá vznikla v Maďarsku. Tanečný dom je podujatie, ktoré má u nás na Slovensku výukovú časť (škola tanca pre laikov aj pokročilých) a zábavovú časť so živou hudbou, kde sa naučené aplikuje. V Košiciach sme ich založili v roku 1998. Najkrajšie na tanečnom dome je, že tam vedľa seba tancujú ľudia, ktorí to robia prvýkrát, aj tí, ktorí tancujú celý život. Hudba hrá naživo, ľudia sa stretávajú, rozprávajú, učia a potom si to počas zábavy skúšajú. Alebo aj nie. Nikto nikoho nesúdi. Keď niečo nevieš, niekto ti ukáže. Najbližšie sa tanečný dom bude konať po Veľkej noci, 30. apríla v reštaurácii Capitol v košickom Jumbo centre.

Sú tanečné domy gro festivalu Rozhybkosti?

Vznikli sme na základe myšlienky tanečných domov a pôvodne sa podujatie aj volalo Festival tanečných domov Rozhybkosti. Zmenili sme to na Rozhybkosti, lebo ľudia mali zo slova “tanečných” obavy. Myšlienka ostala – 90 % programu je interaktívneho. Okrem tanca máme remeslá, kurzy práskania bičom, dýchania, kosenia či stavania vatry. Alebo aj ako si včleniť autentickú krojovú súčiastku do bežného oblečenia. Sú to aktivity „od nás pre vás do všedných dní“. Rozhybkosti vznikli z jednoduchej myšlienky, že folklór nemá byť len na javisku, ale medzi ľuďmi. Preto si tam môžete nielen niečo pozrieť, ale hlavne skúsiť a naučiť sa niečo vlastnými rukami, ústami alebo nohami. A práve v tom je to čaro, z diváka sa stáva účastník. A čo je krásne, lektori a muzikanti sa na festivale Rozhybkosti zabávajú priamo medzi účastníkmi.

Čo sa deje počas štyroch dní festivalu?

Festival Rozhybkosti prebieha priamo v amfiteátri vo Východnej. Vo štvrtok sa nalaďujeme cez takzvané ochutnávky, v piatok sú workshopy, ktoré u nás voláme dielne, a exhibícia lektorov, veľká vatra a večer tanečný dom. V sobotu začíname dýchaním, celý deň prebiehajú workshopy, večer je vatra a hlavná tanečná zábava. V nedeľu sú oddelené mužské a ženské tance a veľké finále. Máme tam aj skvelý program pre deti s animátormi.

Prečo by mal na Rozhybkosti prísť niekto, kto folklór pozná len z televízie?

Lebo je to presne pre neho. Túto cieľovku nazývame „neodmietači“. Sú to ľudia, ktorí si občas zaspievajú, ale nevyhľadávajú folklór aktívne. U nás sa môžu zapojiť do aktivít v uvoľnenej atmosfére a nikto ich nebude hodnotiť.

Má folklór schopnosť spájať ľudí v dnešnej rozdelenej spoločnosti?

Môže spájať aj rozdeľovať, ak sa zneužíva na národné účely. Ale v tom pozitívnom zmysle môže až liečiť. Je to forma terapie a spoločnej energie. Spev a tanec sú formou meditácie. 

Žijete aj doma ľudovými tradíciami? Ako to u vás vyzerá napríklad na oslavách?

Do sedemnástich rokov som folklór a nárečie nenávidel, hanbil som sa za to. Potom ma oslovili staré archívne záznamy. Teraz žijem v podstate vo folklórnej rodine, ale syna k tomu nevediem nasilu. Chcem ho naučiť úcte k tradíciám všeobecne.

Venuješ sa aj zberu archívneho materiálu. Na kurze ľudového tanca spomínaš rôzne zaujímavosti z regiónov, príhody z terénu. Ako si sa k tomu dostal?

Začal som v sedemnástich, inšpirovaný Ervínom Vargom. Postupne som začal hľadať staré filmy, ktoré sú často nedostupné v archívoch. Je to dôležitý zdroj pre choreografa, pedagóga a pre národ a hlavne jeho uvedomelú časť. Založili sme Archív ľudovej kultúry v Košiciach, kde zhromažďujeme amatérske aj profesionálne etnografické záznamy, aby sme ich mohli sprístupniť a učiť podľa nich.

Čo by sa podľa teba zmenilo, keby bol ľudový tanec opäť prirodzenou súčasťou nášho života?

Boli by sme veselší. Naši predkovia hovorili, že bolo „chudobnejšie, ale veselšie“. Tanec a spev prinášajú endorfíny a radosť, podobne ako šport, navyše s bonusom hudby. Stále hovorím, že tanec aj spev sú určitou formou meditácie. Zažívam to na vlastnej koži – nehovorím to len preto, že si to myslím, ale preto, že to tak skutočne cítim. Keď znie hudba a ja sa hýbem alebo tancujem, cítim sa jednoducho veľmi dobre. Boli by sme veselší národ. Predstavujem si, že keby sme si občas namiesto scrollovania pustili muziku a zatancovali si, veľa vecí by sa zmenilo. Mali by sme menej stresu a viac úsmevu. Tanec je totiž jedna z najjednoduchších ciest k radosti.

Vlado Michalko

je košický choreograf a odborník na ľudový tanec, ktorý vyštudoval na VŠMU v Bratislave. Verejnosť ho pozná najmä ako porotcu zo súťaže Zem spieva, no jeho umelecký podpis nesú aj choreografie pre popredné slovenské telesá ako SĽUK či Lúčnica. Jeho hlavným poslaním je však vracať tanec z javiska späť medzi obyčajných ľudí. Tento cieľ napĺňa ako spoluzakladateľ Tanečných domov v Košiciach a riaditeľ festivalu Rozhybkosti, kde kladie dôraz na interaktivitu a radosť z pohybu. Vo svojej práci sa špecializuje na tance východného a stredného Slovenska, pričom sa intenzívne venuje aj rómskemu folklóru. Okrem tanca sa aktívne podieľa na záchrane nášho kultúrneho dedičstva ako zakladateľ Archívu ľudovej kultúry, kde zhromažďuje vzácne archívne záznamy. Svoje aktivity rozvíja aj vo Východnej, kde prostredníctvom združenia Dobrá Východná oživuje areál tamojšieho amfiteátra a učí ľudí úcte k tradíciám v ich každodennom živote. V súčasnosti pôsobí ako profesionálny choreograf, metodik pre folklór v Hornozemplínskom osvetovom stredisku vo Vranove nad Topľou, umelecký vedúci Tanečnej skupiny Partia a v rôznych umeleckých kolektívoch kontinuálne rozvíja autorskú tvorbu.