Edevart Orchestra spája ľudí z rôznych svetov

Komorný orchester Edevart vznikol v roku 2021 v Košiciach, no jeho korene siahajú o desaťročie skôr. V trojici hudobníkov už dlho dozrieval pocit, že nastal čas osamostatniť sa a vytvoriť niečo vlastné. Nie z ambície, ale zo silnej vnútornej potreby. Časom vyrástli z mládežníckeho orchestra, dozreli ľudsky i hudobne. Nezastavila ich ani pandémia, možno práve naopak. Svet sa na chvíľu spomalil a hudobníci v ňom našli priestor na vznik nového telesa.

„Dlho sme sa hľadali,“ spomína jeden zo zakladateľov a manažér orchestra Tomáš Tkáčik. „V bývalom telese sme už necítili naplnenie. Chceli sme robiť hudbu po svojom, slobodne, s ľuďmi, čo ju berú vážne, stanoviť si vlastné ciele a výzvy.“

Z nápadu komunita

Založiť orchester bez zázemia či podpory inštitúcie nebolo jednoduché. Tomáš si spomína, že prvé mesiace strávil telefonátmi a e-mailami. Zháňal hráčov, priestor na skúšanie aj dirigenta.

„Všetko bolo o vzťahoch. Oslovili sme kamarátov, bývalých spoluhráčov, odrastencov z mládežníckych telies, ako sú Musica Iuvenalis či Komorný orchester mládeže Efko.“ Od začiatku trvali na tom, že účasť má byť dobrovoľná a bez členských poplatkov. Dôležitá bola vnútorná motivácia, nie povinnosť.

Amatéri s profesionálnou disciplínou

Dnes má Edevart Orchestra približne dvadsať členov – od študentov po lekárov či IT manažérov. Ich spoločným menovateľom je láska ku klasickej hudbe. Tomáš hovorí, že práve pestrosť je silou orchestra.

„Máme tu ľudí od sedemnásť do takmer päťdesiat rokov. Každý má svoj život, ale na skúške sme všetci na jednej vlne.“ Prvé roky sprevádzala výrazná fluktuácia, cez orchester prešlo vyše štyridsať hudobníkov. Až po čase sa vytvorilo stabilné jadro. „Museli sme si nastaviť pravidlá, aby sme mohli rásť. Ak niekto chodí na skúšky len občas, orchester sa hudobne nerozvíja.“

REKLAMA

Počas vzniku telesa prebehli aj názorové konflikty. Jeden zo zakladateľov neskôr odišiel, pretože sa začal názorovo vzďaľovať a nestotožnil sa s budúcou víziou komorného orchestra. Pomohlo nastaviť si jasné očakávania, aká má byť dochádzka či individuálna príprava. Ako Tomáš viackrát počas rozhovoru opakuje, všetko je o vzťahoch a o tom, aby sa ľudia vzájomne zladili. Individuality sa v skupine vždy nájdu, a tak sú kompromisy nutné. Dnes už je fluktuácia minimálna, v orchestri funguje prirodzená zhoda s víziou.

Dirigent s kontrabasom

Na začiatku viedol Edevart Orchestra dirigent Juraj Valenčík, v tom čase kontrabasista Štátnej filharmónie Košice. Pomohol orchestru uzavrieť úvodné formovanie a pripravil s ním prvé koncerty, ktoré priniesli pozitívny ohlas. Na jednom z adventných vystúpení však vznikla kuriózna situácia, na poslednú chvíľu Edevartu ochorel kontrabasista. Valenčík sa rozhodol zachrániť koncert netradične, narýchlo si naštudoval party a postavil sa k dirigentskému pultu aj so svojím kontrabasom. Koncert oddirigoval od nástroja a nielen publiku, ale aj hudobným kolegom doprial nádherný a nevšedný zážitok. Ukázalo sa, že improvizácia k hudbe jednoducho patrí.

Len poctivá klasika

Zatiaľ čo mnohé orchestre hľadajú cestu k filmovej alebo populárnej hudbe, Edevart sa rozhodol ísť opačným smerom. Hrajú výlučne klasiku.

„Seriózne komorné diela sa dnes hrajú čoraz menej. Nám to chýbalo. Chceme udržiavať túto tradíciu, lebo má hodnotu,“ vysvetľuje Tomáš Tkáčik. Orchester hrá štyri až päť koncertov ročne – nie viac, aby ostalo viac času na skúšanie a udržanie kvalitnej úrovne. „Radšej menej, ale poriadne. Každý koncert pripravujeme detailne, aby sme mali z hudby aj z hrania radosť.“ Skúšky prebiehajú raz týždenne vo Výmenníku Štítová a preto je dochádzka veľmi dôležitá. Najväčšiu zásluhu na kreovaní repertoáru orchestra má spoluzakladateľ a vedúci violovej sekcie Erik Kaptur. Klasická hudba je pre neho srdcovou záležitosťou. Má schopnosť objaviť pútavé diela, o ktorých málokto počul.

Hranie bez dirigenta

Po odchode Juraja Valenčíka do Helsinki Philharmonic Orchestra sa teleso rozhodlo pokračovať bez dirigenta. Zmenilo to dynamiku práce – namiesto pohľadov na taktovku sa hráči museli začať viac počúvať.

„Zrazu nebol nikto, kto by určoval, kedy sa má spomaliť či zrýchliť. Museli sme sa naučiť dýchať spolu, fungovať ako jeden organizmus. Bol to pre nás veľký krok dopredu.“ Umelecké vedenie má dnes v rukách koncertný majster Jakub Girašek, študent medicíny a výnimočný huslista. Vedenie bez dirigenta podľa Tomáša prinieslo ansámblu aj väčšiu zodpovednosť.

„Každý musí cítiť, že je súčasťou celku. Hudba funguje, keď sa hráči počúvajú.“

Najťažšie bolo vymyslieť názov

Prekvapivo, najťažšie na vzniku celého komorného orchestra bolo vymyslieť jeho meno. Hudobné teleso už bolo “vyskladané” a názov nie a nie prísť. Nakoniec vznikol neplánovane. „Raz som sedel na pobočke energetickej spoločnosti a vedľa okienka bola polička s knihami. Jedna z nich sa volala Edevart. Znelo to dobre, tak som si to zapamätal,“ približuje Tomáš. Keď si neskôr pozrel význam, zistil, že ide o nórsky román Knuta Hamsuna o vzťahoch a drsnom živote na vidieku.

„Povedal som si, že to sedí. Aj v orchestri je to o vzťahoch a o hľadaní rovnováhy,“ hovorí so smiechom. Oslovilo ho aj skryté slovo “art” v názve. Zároveň Eduard v severskej podobe znamená „ochranca prosperity“. Edevart Orchestra tak môžeme symbolicky vnímať ako „ochrancov hudobnej prosperity“.