Kežmarčan Adam Kubala žiari ako Nepela na filmovom plátne: „Bol by som rád aj za 10 filmov, ktoré by o Nepelovi vznikli”

Kedysi premietač a návštevník filmových klubov, dnes herec, ktorý sám žiari na filmovom plátne. Adam Kubala má len 26 rokov a s hlavnou postavou fenomenálneho Ondreja Nepelu prerazil na dosky, ktoré znamenajú svet.

V domovskom kine Iskra v Kežmarku mal 26. marca premiéru dlho očakávaný film Šampión, ktorý režíroval Jakub Červenka a diváci v ňom okrem Adama môžu sledovať aj ďalšie známe herecké tváre: rozprávkovú Arabelu – Janu Nagyovú ako trénerku Hildu Múdru, Jozefa Vajdu, Romana Luknára, Alexandra Bártu, Petra Kočiša či herečku popradského divadla Elu Lehotskú. Kežmarský rodák vo filme stvárnil nielen športové úspechy ikonického olympionika Ondreja Nepelu, ale aj jeho osobné tragédie.

Dej filmu rozpráva príbeh vrcholového športovca v socialistickom Československu, ktorý bojuje so svojím strachom, záverečnými prípravami na majstrovstvá, ale aj so všadeprítomným totalitným režimom a nakoniec aj so svojou inakosťou. Krasokorčuliarsky fenomenálny talent Ondrej Nepela s mimoriadnym úspechom doma aj v zahraničí, zverenec trénerky Hildy Múdrej, bol niekoľkonásobným majstrom ČSSR, majstrom Európy ako aj majstrom sveta.

V roku 1972 získal zlatú medailu na zimných Olympijských hrách v japonskom Sappore. Bol teda prvým Slovákom, ktorý triumfoval v mužskej krasokorčuliarskej súťaži a ako 21-ročný získal vytúžené zlato. Film Šampión zachytáva príbeh dvoch dní pred finálnou jazdou Majstrovstiev sveta 1973 v krasokorčuľovaní v Bratislave.

Okrem postprodukčného spracovania, rekonštrukcie kulís a dobovej atmosféry pomocou trikov, si diváci môžu vo filme všimnúť aj autentické kostýmy, šperky, topánky a doplnky ako napríklad zapožičaný kabát Hildy Múdrej, ktorý samotnej herečke Jane Nagyovej padol ako uliaty.

Rozhovor s herecky vyťaženým Adamom Kubalom vznikol tesne po premiére filmu v jeho domovskom Kine Iskra.

Aký je to pocit vidieť tento film vo svojom rodnom meste, čo to pre Vás znamená?

Je to pre mňa obrovská česť, som za to veľmi vďačný, pretože som v tomto kine niekedy pracoval a je to brutálny zážitok. Keď som tu na tieto klubové filmy chodil ako dospievajúci chalan s rodičmi, tak som si tak trošku prial, že raz tu možno budem takto stáť ako tí tvorcovia, ktorí tu doteraz stáli… bol to pre mňa sen. Som veľmi rád a je to pre mňa najosobnejší zážitok spojený s týmto filmom, že sa to premieta práve tu doma, kde som stretol veľmi veľa ľudí, ktorých som už dlhé roky nevidel. Je to super pocit a návrat je to veľmi príjemný.

REKLAMA

Ako sa Vám stvárňovala legendárna postava, v čom to bolo iné?

Na úvod musím povedať, že ja som Ondreja Nepelu predtým nepoznal. Vedel som, že je po ňom v Bratislave pomenovaný štadión. V tom meste som určitú dobu býval a myslel som si, že to bol hokejista. Postupne som sa dozvedel, že to bol významný krasokorčuliar a veľká osobnosť. Samozrejme, bola to obrovská zodpovednosť voči ľuďom, ktorí Nepelu osobne poznali, ale aj voči ľuďom, ktorí ho vôbec nepoznali, tak ako ja, pretože práve cez môj herecký prejav ho vlastne majú správne spoznať.

Váš herecký prejav bol veľmi uveriteľný. Ako Vám pri naštudovaní tejto postavy pomohli dobové reálie a historické dokumenty o Ondrejovi Nepelovi?

Čítal som všetko, čo sa o ňom dalo zistiť. Videl som interviews, naštudoval som si dokumenty, ktoré boli dostupné. No najvzácnejší zdroj informácií o Nepelovi mi poskytol vlastne Pavol Múdry, syn trénerky Hildy Múdrej, ktorý s nami spolupracoval už od začiatku, ako vznikal scenár v roku 2018. On bol tým kľúčovým zdrojom informácií, cez ktorý som sa do stal k zaujímavým informáciám, ktoré sa jednoducho nedajú dohľadať na internete alebo vyčítať z kníh. Žiaľ, Pavol Múdry pred nedávnom zomrel a tejto premiéry sa nedožil, čo mi je veľmi ľúto.

Aký bol podľa Vás Ondrej Nepela?

Mám pocit, že ja som Nepelu spoznal ako extrémneho bojovníka v rámci svojej športovej kategórie. Známe o ňom bolo, že Hilda, jeho trénerka, častokrát hovorila, že on sa nenarodil s nejakým veľkým talentom a neprišiel na ľad s tým, že vedel korčuľovať, ale že si to sám vydrel. Ondrej bol veľmi disciplinovaný, chodil na tréningy vždy načas, robil všetko nad rámec toho, čo mal robiť. Naozaj je to cítiť, že si všetko vydrel sám. To je jedna vec, ktorú na ňom obdivujem a druhá, ktorá je zaujímavá, je, že bol brutálne slávny v tej dobe. Ja si to tak prirovnávam k dnešnej Vlhovej alebo Saganovi. Tým, aký veľký bol vďaka svojmu športovému výkonu, je obdivuhodné, ako si stále dokázal udržať svoju skromnosť, pokoru. Vo svojich prejavoch bol veľmi známy tým, že bol plachý, skromný, hanblivý a možno až introvertný. Rád by som tu zdôraznil, že vo svojom živote intenzívne bojoval za svoju slobodu. Chcel sa nejako prejaviť, ale režim mu tu nie úplne dovoľoval, a v tom sa nikdy nevzdal, takisto ako vo svojej športovej kariére. To, po čom túžil, ten svoj prejav, tú svoju identitu, ktorú hľadal, našiel až potom, čo odišiel do Ameriky.

Čo Vám konkrétne táto rola dala. Ako Vás formovala v reálnom živote?

Som vďačný za to, že mi to dalo hlbšie pochopenie danej doby. Dnes sa my mladí učíme o normalizácii, vieme, že to bolo ťažké, no nie vždy si to vieme úplne predstaviť. Tento film mi umožnil žiť v tej dobe a to cez príbeh jednotlivca, ktorý vtedy niečo postrádal a nebolo mu to umožnené. Nemohol sa prejaviť tak, ako chcel. Svoju slobodu mal obmedzenú. Podľa mňa mi to dalo hlbšie pochopenie tej doby, aké to bolo hrozné, keď ste nemohli robiť úplne to, čo ste naozaj chceli. Na druhej strane mi tento film dal obrovské skúsenosti, veľmi veľa kamarátov na celý život, mega zážitkov a cestovania.

Ako sa Vám spolupracovalo s Janou Nagyovou, s rozprávkovou Arabelou?

Vedel som, že existuje Arabela, pretože môj tatko si veľmi často spieval hlavnú pesničku, keď som bol ešte malý, ale ja som nikdy nevidel žiadnu jej časť a ani som netušil, kto ju hral. Potom, keď som videl, že na kastingu má byť Jana Nagyová, volal som rodičom s otázkou, že kto je vlastne Ondrej Nepela, a kto je Jana Nagyová. Tí mi to hneď vysvetlili. S Janou Nagyovou sa mi spolupracovalo veľmi dobre. Je to jeden z najvýraznejších momentov a zážitkov z točenia. Takisto ako Hilda Múdra bola Ondrejovi druhou mamou, tak ja som to mal veľmi podobné s Janou. Vzniklo to organicky. Rovnako ako Ondrej volal Hildu teta, tak aj ja Janu. Nikdy sme si netykali a mali sme jemný odstup, ale zároveň sme sa mali veľmi radi. Ona mi naozaj bola takou druhou mamou a som za to veľmi vďačný. Pomáhala mi možno aj v takých intímnejších a súkromnejších veciach.

Ako ste sa fyzicky pripravovali na nakrúcanie?

Najprv stvárňujete postavu, ktorá reálne žila. Bolo potrebné nájsť mieru v tom, ako veľmi postavu „imitujete“ a ako veľmi vám ide o to, aby ste predali myšlienku, o ktorej ten film hovorí. A potom je tu fyzická príprava. Ja som ju mal v rozsahu niekoľkých mesiacov, kde som absolvoval tréningy korčuľovania, baletu a silového tréningu vo fitku. V rámci mojich tréningov bol asi balet najťažší a bola to riadna výzva. Samotné točenie bolo fantastické. Zásluhou režiséra Jakuba Červenku sme si to všetci užívali. Šlo o jedno z najlepších točení, aké som zatiaľ zažil.

Čo hovoríte na to, že tesne pred touto premiérou vznikol iný film o Nepelovi?

Každý režisér sa na námet pozerá svojou optikou a každý to bude interpretovať ináč. No ja som úprimne rád, že sa tvorí a aj veľa hovorí o Ondrejovi Nepelovi. Jeho príbeh mi prišiel veľmi inšpirujúci a príde mi veľmi nefér, že sa neho naschvál zabudlo, potom, čo odišiel do Ameriky. Som rád, že po 50 rokoch sa o ňom opäť hovorí. Ondrej mal do veľkej miery veľmi obmedzenú slobodu. Minimálne mi dal tento film hlbší pohľad na to, keď žijete v neslobode. A že slobodu si treba vážiť a do istej miery aj za ňu bojovať. A preto by som bol rád aj za 10 filmov, ktoré by o Nepelovi vznikli. Je podstatné, že sa o tejto téme znovu hovorí.

Zdroj: Mesto Kežmarok/Zuzana Dobránszka