Od Čo by ste robili, keby vo vašom meste bolo permanentne 40 stupňov? Alebo by váš kraj zasypával piesok? Oceán si bral späť pobrežie aj s domami a ľad sa topil rýchlejšie než tradície, ktoré na ňom stáli? Slovenský dokument Musíme prežiť vznikal sedem rokov a svoju slovenskú premiéru mal v júni na Medzinárodnom filmovom festivale Art Film v Košiciach. Po zhliadnutí filmu sme sa o ňom rozprávali s režisérom a producentom Tomášom Krupom aj so spolutvorcom hudby, Košičanom Daliborom Kociánom. Dokument prináša štyri skutočné príbehy o dopadoch klimatickej krízy na ľudí v Grónsku, Mongolsku, Amerike i Austrálii. Kríza sa nám deje prakticky pred očami a vyhliadky nie sú optimistické. No napriek znepokojivým obrazom si film zachováva pokojnú atmosféru. Jeho protagonisti majú jednu vec spoločnú: ochotu prispôsobiť sa a prežiť.
Štyri destinácie, štyri prírodné extrémy. V amerických Outer Banks sledujeme pobrežie, ktoré postupne mizne pod náporom oceánu aj s plážovými domami. V Mongolsku zasypáva krajinu piesok, čomu sa obyvatelia snažia čeliť sadením stromov a krovín. V austrálskom mestečku Coober Pedy žijú ľudia pod zemou, pretože teploty tam stúpajú až k päťdesiatim stupňom. V Grónsku sa topia ľadovce, roja komáre a miznú psie záprahy. „Človek ide proti prírode a príroda má jednoznačne navrch,“ odznieva vo filme. Dokument však nie je postavený na nešťastí, ale na odvahe prispôsobiť sa, prežiť a nezabudnúť, že sa potrebujeme starať o planétu aj o seba navzájom.
Tomáš Krupa: „Klimatická zmena je obrovský problém, ale niekomu sa môže javiť až neviditeľný, alebo príliš vzdialený“
Režisérom, producentom a scenáristom dokumentárneho filmu Musíme prežiť je Tomáš Krupa. Snímka sleduje ľudskú schopnosť prispôsobiť sa klimatickej zmene na štyroch kontinentoch. Slovenský filmár, producent a zakladateľ spoločnosti HAILSTONE pôsobí v Bratislave a je členom Slovenskej filmovej a televíznej akadémie. Za dokument The Good Death získal viacero domácich ocenení vrátane Slnka v sieti, ceny IGRIC a Ceny slovenskej filmovej kritiky.
Film Musíme prežiť ste nakrúcali na štyroch rôznych kontinentoch – od Outer Banks v USA cez Mongolsko a Austráliu až po Grónsko. Podľa akého kľúča ste vyberali práve tieto štyri destinácie a konkrétnych protagonistov? Čím vás osud ich obyvateľov fascinoval najviac?
Od samého začiatku som vedel, že chcem, aby mal tento film globálny záber. Zvolil som štvordielnu štruktúru, pretože horúčavy, sucho, dezertifikácia a záplavy sú štyri dominantné príznaky klimatickej zmeny. Svet má navyše štyri svetové strany a tým, že som film postavil na štyroch príbehoch smerujúcich do každej z nich, som chcel vytvoriť „kruh“.
Bolo pre mňa dôležité zahrnúť rôzne kultúry, ale aj rôzne ekonomiky, aby nevznikol dojem, že ide o problém len vzdialených a prevažne menej rozvinutých krajín. Klimatická zmena už dnes zasiahla aj západné spoločnosti a bohaté krajiny ako Spojené štáty či Austrália. Zámerom bolo navodiť pocit, že všetci sme súčasťou toho istého kruhu – jedna planéta, jedna spoločná budúcnosť.
Navzdory náročným životným okolnostiam film nie je o zúfalstve, ale o odvahe a ľudskej odolnosti. Bolo pre vás od začiatku prioritou priniesť do tejto témy skôr svetlo a nádej?
Na začiatku som si vysníval dokumentárny film, ktorý by došiel až na koniec sveta. A skutočne – príbehy v našom filme pôsobia, ako by sme divákov vzali na pomyselnú hranu, tam, kde sa svet rozpadá. Ale nechcel som vytvoriť ďalší dokument, ktorý by spracoval klimatický problém ako apokalyptickú predikciu. Určite som chcel, aby bol film v tomto smere iný. Tieto lokality sú takmer protikladmi – od ľadu k piesku, od mora k púšti.
Film nepredstavuje štyri samostatné príbehy, ale štyri rôzne verzie tej istej reality. Mojím hlavným vodiacim princípom bolo, že som nechcel predstavovať týchto ľudí ako pasívne obete svojich okolností, ktorých často označujú nálepkou klimatických utečencov. Hoci ich prostredia sú odlišné, všetci čelia rovnakej základnej potrebe: nájsť nové spôsoby, ako naďalej žiť vo svojej domovine.
V niektorých momentoch môže mať divák skôr pocit, že protagonisti bojujú s veternými mlynmi. Napriek tomu svoje domovy neopúšťajú. Mali ste počas nakrúcania pocit, že toto nemôže dobre skončiť?
Vo filme divák uvidí Grónčanov, ktorým sa spolu s roztápajúcim sa ľadom roztápajú aj tradície a spôsoby života – no nepanikária. Ich kultúra sa vždy prispôsobovala prírode. Mongoli sadia stromy po celej krajine, aby prirodzenou cestou zastavili pohyb piesku z púšte a ochránili mestá pred púšťovými búrkami. Naopak, Američania sa pustili do nerovného boja s prírodou a snažia sa zadržať oceán, aby ochránili svoje pobrežné domy. Austrálčania na rozpálenom juhu sa už niekoľko desaťročí zakopávajú pred horúčavami do zeme, pretože to považujú za najlepší a najekonomickejší spôsob bývania.
Ako to skončí, nevieme. Aj tento film je len časový rámec – ohraničený výrez z reality, a život pokračuje ďalej za udalosťami, ktoré zachytáva. My prinášame správu, že spolupráca na riešeniach a adaptácia voči prírode, nie naopak, sú hlavné spôsoby, ako prebiehajúce zmeny prijať a prežiť v nich.
Ako sa vám darilo nadviazať dôveru s ľuďmi v takých špecifických prostrediach? Bolo to niekde ľahšie a inde náročnejšie? Ak áno, od čoho to záviselo?
Aby som bol úprimný – hneď sme miestnym vysvetlili náš filmársky prístup, no mnohí napriek tomu očakávali štandardný štýl reportáže alebo spravodajského rozhovoru. Naše postupy a estetiku sme museli vysvetľovať každý deň, kým si na ne pomaly nezvykli. Američania a Austrálčania majú oveľa viac navnímaný filmový jazyk – už len tým, koľko pozeráme filmov a seriálov chápeme, ako sa film točí a strihá.
Grónčania a Mongolci majú síce prístup k filmom a seriálom, ale nepozerajú ich až tak často, a preto menej chápu, ako sa film točí, ale zato lepšie rozumejú jazyku prírody. Je to pomalý proces budovania dôvery – ale takto pracujem. Chcem, aby dokumentárny film dokázal konkurovať hranému: príbehom aj formou. Myslím, že skutočnú dôveru sme získali, keď sme sa vrátili po druhýkrát. Miestni podľa mňa neočakávali, že ešte prídeme – hoci sme im to od začiatku hovorili. Že prídeme viackrát a že to bude trvať roky, kým to dokončíme.
Počas nakrúcania jeden z protagonistov zomrel. Muselo to byť veľmi silné. Chcela rodina automaticky pokračovať vo filmovaní?
Náš vzťah s mongolskou rodinou sa vyvíjal počas dlhého obdobia a prešiel hlbokou premenou. Spočiatku sa príbeh sústreďoval na starého otca, ktorý zasvätil svoj život sádzaniu stromov a presadzovaniu ich dôležitosti. Žiaľ, krátko po našej prvej návšteve zomrel vo veku 83 rokov, čo nás postavilo pred ťažkú otázku: kto prevezme jeho odkaz?
Pri druhej návšteve som si nebol istý, či sa mi podarí presvedčiť jeho dvoch vnukov, aby vstúpili viac pred kameru. Len som tušil, že jeden z nich prevezme zodpovednosť a stane sa jeho nasledovníkom – bolo vidieť, že ich na to starý otec pripravoval. No mal som pocit, že spočiatku spolupracovali na nakrúcaní len z úcty k jeho prianiam, nie z vlastného záujmu. Našťastie, s podporou ich tety – dcéry starého muža, ktorá chcela uctiť otcovu pamiatku – súhlasili. Postupom času sme sa stali dobrými priateľmi a oni do projektu vložili obrovskú dôveru. Teraz sa veľmi tešia na to, kde sa film bude premietať, a na môj návrat do Mongolska.
Osobne mi bol veľmi sympatický dánsky záhradník, ktorý sa rozhodol pestovať jahody či karfiol v Grónsku, kde skoro nič nerastie. Hoci bol úspešný, pre niekoho to môže byť čisté bláznovstvo, pre iného obdivuhodná viera v zmysel vlastného úsilia. Bol práve tento typ vnútornej sily alebo tvrdohlavosti tým najsilnejším spoločným menovateľom, ktorý ste našli u všetkých protagonistov z rôznych kútov sveta?
Toto je zaujímavý postreh. Toto sme mali s protagonistami spoločné počas celého nakrúcania – to bláznovstvo a viera v zmysel vlastného úsilia. Asi sme si to zrkadlovo pritiahli. Vypozoroval som, a hoci to môže znieť podozrivo, keď v dokumentárnom filme niečo naozaj chcete, ono to príde. Je to len otázka času. Chceli sme natočiť film, ktorý prinesie správu, že sa nevzdáme, že nájdeme cestu – akokoľvek ťažká môže byť. Klimatická zmena je obrovský problém, ale niekomu v našej kultúre sa môže javiť až neviditeľný, alebo príliš vzdialený.
Keď som o tom premýšľal, často ma napadlo: čo s tým dokážem urobiť ja ako jednotlivec? Sám nič nezmôžem, tak zavriem oči – ale tým sa nič nezmení. Tento problém nikam neodchádza a nepočká. V tej skepse, ktorú vo mne správy vyvolávali, som si uvedomil jednu vec: som filmár a jediné, čím môžem pomôcť, je natočiť film. Aj to je forma mojej klimatickej zodpovednosti. Film je masové médium, ktoré dokáže doručiť informácie aj emócie k miliónom ľudí. Teda, keď sa to všetko vydarí. A možno na niekoho bude mať taký vplyv, že v budúcnosti niečo vymyslí. To sa už nedozviem, ale viem, že som urobil v danom čase najlepšie, ako som vedel.
Zmenilo vás nakrúcanie tohto projektu?
Táto skúsenosť ma rozhodne zmenila. Po každom filme by som povedal, že som prešiel nejakou zmenou. Nakrúcanie dokumentov môže byť forma vzdelávania aj dospievania k ľudskosti na rozumovej a emocionálnej úrovni. Dostanete sa tam, kam by ste sa normálne nedostali, uvidíte veci a zažijete dobrodružstvá, stretnete ľudí, ktorých by ste za iných okolností nestretli, a interagujete s inou kultúrou – a to všetko na vás pôsobí a nastavuje vám zrkadlo.
Každú chvíľu sa musíte rozhodovať, čo urobíte. A robíte aj chyby. Vyrovnať sa s urobenými chybami bolo pre mňa vždy najťažšie a dnes už nie som na seba taký prísny. Povedal by som, že som trochu zmúdrel a vyrovnal sa sám so sebou tým, že som si siahol na svoje limity. Ale ešte stále sa mám čo učiť a čo pochopiť a myslím, že to nikdy neskončí. Učíme sa až do konca.
Dalibor Kocián: „Fascinoval ma pokoj, ktorý z filmu vyžaruje“
Spolutvorcom hudby k filmu Musíme prežiť je Dalibor Kocián, známy pod umeleckým menom Stroon. Slovenský multiinštrumentalista, skladateľ a hudobný producent pochádza z Košíc a vo svojej tvorbe stavia najmä na vibrafóne, elektronike a experimentovaní so zvukom. Pohybuje sa medzi alternatívou, experimentálnou, vážnou aj popovou hudbou a okrem sólovej tvorby komponuje aj pre divadlo, film, performancie či audiovizuálne projekty.
Hľadali ste pre film nejakú špeciálnu zvukovú identitu? Skúšali ste napríklad pracovať s autentickými zvukmi z prostredia?
Áno, experimentovali sme so zvukmi vody, piesku, ľadu či vetra, ale ukázalo sa, že sme na to išli príliš priamočiaro a tieto experimenty neuspeli. Nakoniec som ostal pri intuitívnej práci a hľadaní zvukovosti podľa pocitu z konkrétneho obrazu. V hudbe som použil jemný, no robustný organ, syntetizátory a relatívne dosť sub-basových frekvencií, ktoré vyniknú v kine. Skúšal som aj samplovať kvapky vody či piesok v miske, ale s kolegami sme zhodnotili, že to nefungovalo.
Ako ste hudobne pristupovali k tak odlišným krajinám, ako sú Mongolsko či Amerika?
Pri Mongolsku som napríklad hral na akustickej gitare slákom, aby som sa priblížil zvuku ich tradičných nástrojov, ale bez toho, aby som ich priamo použil. Pri Amerike zase hudba evokuje veľkú silu mora cez ambientnú, až takmer „hollywoodsku“ náladu s väčšími syntetizátormi. Pôvodne sme uvažovali, či majú byť lokácie hudobne veľmi špecificky ohraničené, aby divák presne vedel, kde sa nachádza, ale nakoniec sme zhodnotili, že to nie je potrebné. Diváka zorientuje titulok a hudba sa skôr sústredí na hlavnú linku filmu, ktorou je príbeh o ľudskej adaptácii.
Komponovali ste hudbu priamo na hotové zábery alebo vznikala nezávisle od strihu?
Väčšinou som komponoval na hotové zábery, ale v procese sa udiali aj momenty, ktoré mám na filmovej tvorbe veľmi rád. Stane sa, že vyrobíte hudbu na určitý záber a strihač s režisérom ju potom použijú na úplne iné miesto, kde to zrazu funguje ešte lepšie. Takto vznikla aj titulková hudba – pôvodne nebola zamýšľaná pre titulky, ale jednoducho to tak vypálilo.
Čo pre vás osobne bolo na tomto filme najviac inšpiratívne?
Fascinoval ma pokoj, ktorý z filmu vyžaruje. Všetci sme si vedomí, že sa s planétou niečo deje, čo často vyvoláva klimatickú úzkosť, ale vo filme vidíme ľudí, ktorí tie zmeny vnímajú so zmierením. Či už kopú byty v zemi, sadia stromy, navážajú piesok alebo pestujú netradičné plodiny, robia to s pokojom. Bolo to pre mňa inšpiratívne v tom, že hoci je dôležité žiť ekologicky, v momente, keď sa tie veľké zmeny dejú, kľúčová je naša schopnosť adaptovať sa na veľkosť prírody.
Film Musíme prežiť sa do kín dostane 15. októbra 2026.
