Od Miriam Považanová sa k profesii sprievodkyne v cestovnom ruchu dostala v štyridsiatke, keď sa rozhodla vrátiť k tomu, čo ju napĺňalo v mladosti. Dnes, po pätnástich rokoch v teréne, sprevádza turistov od Balkánu cez Istanbul až po Zakaukazsko. V otvorenom rozhovore búra mýtus o „platenej dovolenke“ a odhaľuje náročnú realitu práce, ktorá zahŕňa dlhé dni, riešenie nečakaných situácií aj neustály boj s predsudkami. Dozviete sa tiež, prečo musela pred sprevádzaním v Istanbule trikrát vycestovať do mesta na vlastné náklady a aký silný moment ju rozplakal v Medžugorí.
Na úvod si, prosím, ujasnime pojmy, ktoré si verejnosť často pletie. Vy nie ste delegátka, ale sprievodkyňa. V čom je ten zásadný rozdiel?
Presne tak, ľudia si to často mýlia. Delegát je človek, ktorý na vás čaká v konkrétnej destinácii, kam prídete na dovolenku, a tam sa o vás stará. Sprievodca cestovného ruchu je však ten, kto vás sprevádza počas celého zájazdu – od začiatku až po koniec. Ja sa venujem najmä viacdňovým poznávacím zájazdom, kde som s ľuďmi v neustálom kontakte.
K sprevádzaniu ste sa dostali v zrelom veku. Čo bolo hlavným impulzom pre takúto výraznú zmenu kariéry?
Bola to kombinácia životných okolností a „krízy stredného veku“. Keď som mala 40, deti mi odrástli a ja som po rozvode začala intenzívne riešiť, čo ďalej so životom. Spomenula som si, čo ma robilo šťastnou, keď som mala osemnásť – vtedy som sprevádzala skupiny, hrala divadlo, spievala a tancovala. Práca sprievodcu je v podstate toto všetko v jednom. Je to neustály výkon pred publikom. Hoci moja prvá naivná predstava bola: „Budem cestovať a ešte mi za to budú platiť,“ realita ma rýchlo vyviedla z omylu.
Východné Slovensko má v cestovnom ruchu špecifické postavenie. Ako vnímate Košice z pohľadu vašej práce a odkiaľ turisti z tohto regiónu najčastejšie vyrážajú?
Pre cestovateľov z východu sú Košice, Prešov či Poprad kľúčovými uzlami. Keď sprevádzam z tejto časti Slovenska, nastupujem práve v týchto mestách a musím povedať, že mi to veľmi vyhovuje. Priamo z Košíc najčastejšie vyrážame do Maďarska a Slovinska, ale obľúbené je aj Rumunsko. Často sa však robia aj takzvané „zvozy“ do Bratislavy, odkiaľ potom zájazdy pokračujú ďalej do Európy.
Vaše začiatky pred 15 rokmi vraj neboli jednoduché. Čo vám vtedy pomohlo presadiť sa v konkurencii skúsených sprievodcov?
Urobila som si kurz v období, keď bol trh presýtený. Cestovné kancelárie vtedy nechceli brať ľudí bez praxe. Mne vtedy paradoxne pomohla ruština. Bol obrovský boom zájazdov na Ukrajinu a bolo veľmi málo ľudí, ktorí tento jazyk ovládali na dostatočnej úrovni. Môj prvý zájazd bol krst ohňom – hneď dva dni po skúškach som išla na viacdňovú Ukrajinu s Jednotou dôchodcov na Slovensku.
Ktoré destinácie sú vášmu srdcu najbližšie?
Srdcom som „balkánsky“ typ. Sprevádzam zájazdy do Čiernej Hory, Albánska, Bosny a Hercegoviny, Severného Macedónska či Srbska. Mám rada krajiny, ktoré nie sú „sterilné“, ale skôr prírodné a ľudské. Mojou najväčšou aktuálnou srdcovkou je Istanbul pre jeho energiu a usporiadaný chaos, v ktorom všetko zázračne funguje. Okrem toho ma fascinuje Zakaukazsko – Gruzínsko, Arménsko či Azerbajdžan.
Mnoho ľudí si vašu prácu predstavuje ako nekonečný sled zážitkov a relax. Ako však vyzerá váš reálny pracovný deň v teréne?
O dovolenke nemôže byť ani reči. Môj deň začína často o 5:00 ráno a končí neskoro v noci, niekedy aj o 23:00. Vstávam oveľa skôr ako klienti, aby som si prešla program dňa, detaily o pamiatkach a presne naplánovala čas na kávu, obedy a toalety. Sprievodca musí byť neustále v strehu. Okrem výkladu riešite nefunkčné žiarovky na izbách, reklamácie ubytovania a často suplujete aj spoločníka ľuďom, ktorí cestujú sami a majú potrebu sa na sprievodcu upnúť.
Spomínali ste, že sprievodca musí byť aj záchranár. Zažili ste situácie, v ktorých išlo skutočne o život?
Bohužiaľ, áno. Takéto situácie vás naučia zachovať si chladnú hlavu. V poľskom Zakopanom mi pán priamo počas prehliadky kostola nahlásil, že mu tŕpnu nohy a zle sa mu dýcha – bol to infarkt. Kým ho vodič viezol do nemocnice, ja som sa musela s pokojom postarať o zvyšných 40 ľudí, dať im rozchod a potom utekať za ním. Podobne mi skolabovala klientka na Ukrajine alebo v noci na trase medzi Tureckom a Srbskom. Vtedy neexistuje manuál, musíte sa v sekunde vynájsť.
Dnes majú turisti v telefónoch informácie od výmyslu sveta. Zmenilo to váš prístup k výkladu?
Turisti sú dnes oveľa náročnejší, pretože si informácie vedia okamžite overiť. Problémom je však to, že tie informácie sú často skreslené. Klasickým príkladom je Transylvánia. Ľudia tam chodia „po stopách grófa Draculu“ a ja im musím trpezlivo vysvetľovať, že postava z románu Brama Stokera nemá so skutočným vládcom Valašska veľa spoločného a na hradoch, ktoré sa s ním spájajú, často v živote nebol.
Spomenuli ste, že do niektorých miest sa musíte vracať súkromne, aby ste ich vôbec spoznali. Prečo?
To je ďalšia vec, ktorú ľudia nevidia. Než som začala sprevádzať Istanbul, bola som tam trikrát na vlastné náklady, aby som si ho dokonale „nachodila“. Mnohí sprievodcovia nie sú zamestnanci, ale živnostníci alebo podnikatelia, takže investícia do vlastného vzdelania a prieskumu destinácií ide z nášho vrecka. Aj keď som niekde bola 50-krát, stále si hľadám nové materiály, videá a sledujem aktuálnu politickú či sociálnu situáciu, aby som ľuďom nehovorila dookola to isté.
Práca s ľuďmi býva vyčerpávajúca. Existuje typ turistu, ktorý vás vie „dostať“ do úzkych?
V našom fachu tomu hovorím „hnilé jabĺčko v košíku“. Je to človek, ktorý je od začiatku nespokojný so všetkým – od počasia až po farbu mora. Takáto negativita sa potom šíri celým autobusom a oberá ma o obrovské množstvo energie. Naopak, mojou najväčšou odmenou je, keď sa mi klienti opakovane vracajú a vyberajú si zájazd už nie podľa krajiny, ale podľa môjho mena.
Ktorý ľudský príbeh z vašich ciest vo vás zanechal najhlbšiu stopu?
Nezabudnem na osemdesiatročného pána v Medžugorí. Hoci bol tichý a nenápadný, s obrovskou pokorou a bez pomoci vyšiel na všetky vrchy. Keď sme mu ako prejav obdivu darovali ruženec spolu s deťmi s autizmom, ktoré boli s nami na zájazde a zaspievali pieseň „Celá krásna si, Mária“, rozplakal sa a povedal, že tú istú pieseň hrali na pohrebe jeho syna, ktorý zahynul na motorke. Vtedy si uvedomíte, že tie pamiatky sú len kulisou pre hlboké ľudské osudy.
Ako sa po takýchto náročných sezónach regenerujete?
Musím sa udržiavať v dobrej fyzickej kondícii, lebo sprievodca nesmie byť unavený. Športujem, veľa behám a chodím na dlhé, niekoľkokilometrové prechádzky. Psychicky si čistím hlavu v prírode, hoci mojím snom je paradoxne ďalšie cestovanie – tentoraz karavanom naprieč Poľskom až do Nórska.
Čo podľa vás cestovanie prináša ľuďom do života najviac?
Cestovanie v prvom rade búra predsudky. Keby ľudia viac cestovali, zistili by, že krajiny sú úplne iné, než o nich počuli v skreslených správach. Vidím to často na Rumunsku – ľudia majú predstavu o zaostalej krajine a žobrajúcich deťoch, no potom uvidia rozvinutú, krásnu krajinu a ostanú v pozitívnom šoku. Cestovanie rozširuje obzory, učí samostatnosti a núti nás vnímať svet inak. Môj odkaz pre ľudí je: Cestujte, vnímajte svet a pristupujte k nemu s otvoreným srdcom a očami. Potom bude aj ten život lepší, lebo život si robíme my sami pekným.
Foto: Miriam Považanová (archív)
