V skleníku poletujú veľké motýle, medzi rastlinami vyrastajú bambusové konštrukcie a na nich visia obrazy plné magických tvorov, tvarov a príbehov. Erik Sikora predstavil v Botanickej záhrade UPJŠ výstavu Krídla motívov. Návštevníkov pozýva zažiť farebné dobrodružstvo, v ktorom nič nemusí mať iba jeden význam.

Vo štvrtok podvečer (16. júla) sme vstúpili na nevšednú vernisáž. Ocitli sme sa v priestore, kde sa umenie miešalo s rastlinami, vodou, vlhkosťou aj pohybom motýlích krídel. Akvarely Erika Sikoru sa objavujú v skleníku botanickej záhrady medzi listami, kvetmi a bambusovými konštrukciami. Niektoré zbadáte hneď, iné musíte chvíľu hľadať. Výstava Krídla motívov tak návštevníka núti spomaliť, rozhliadať sa, zapojiť fantáziu a oživiť detskú hravosť.

Spolupráca záhrady a galérie

Riaditeľ Botanickej záhrady UPJŠ Pavol Mártonfi pripomenul, že záhrada otvorila ďalšiu výstavu takmer po roku. Projekt vznikol v spolupráci s Východoslovenskou galériou. Kurátorka Zuzana Janečková vníma spojenie oboch inštitúcií ako príležitosť prekračovať zaužívané hranice. Galéria a botanická záhrada fungujú odlišne, no práve ich spolupráca otvorila priestor na nový typ výstavy.

„Veľmi si vážim túto spoluprácu, ktorá ukazuje, že hoci naše inštitúcie fungujú rozdielne, dokážeme vytvoriť niečo dôležité – nekategorizovať a nerozlišovať striktne medzi prostrediami, ale kooperovať,“ uviedla.

Obrazy žijú vlastným životom

Názov Krídla motívov odkazuje na motýle v skleníku. Podľa kurátorky boli aj ony svojskými účastníkmi inštalácie. Raz poletovali pomedzi pripravované diela, inokedy odpočívali na rastlinách. Výstava pracuje aj s prírodným materiálom. Obrazy držia bambusové konštrukcie, ktoré pre projekt pripravili pracovníci záhrady. Dôležitú úlohu však zohrá aj samotné prostredie skleníka.

Akvarel prirodzene pracuje s vodou. Vlhkosť, svetlo a zmeny teploty preto môžu postupne ovplyvniť jeho podobu. Niektoré práce chránia sklá, ďalšie zostávajú voľne zavesené. „Je to pre nás laboratórium – uvidíme, čo sa stane s obrazmi, keď začnú žiť vlastným životom,“ povedala Janečková.

Akvarel pôsobí jemne, hravo a miestami pripomína detskú ilustráciu. Podľa kurátorky však dokáže otvárať aj vážnejšie otázky. Objavujú sa medzi nimi postkoloniálne témy, kvír motívy či náboženské kulty. Divák ich nemusí hneď rozpoznať. Autor výstavy ho skôr povzbudzuje, aby sa nebál vlastného čítania obrazov. Pomáhajú mu aj originálne názvy. Fungujú ako ďalšia vrstva diela, jazyková hra alebo nenápadná stopa.

Džemovanie s prírodou

Erik Sikora je známy najmä svojimi videami, hudbou a performanciami. Tentoraz sa pustil do maľovania. Sám priznal, že akvarel kedysi neznášal, pretože si robil, čo chcel. Práve jeho nepredvídateľnosť ho však napokon začala priťahovať.

„Je to pre mňa splnený sen – byť na výstave a zároveň nebyť zavretý v bielej miestnosti bez okien, ale medzi chrobákmi a rastlinami. Je to také džemovanie s prírodou a motívmi,“ uviedol umelec.

Jednotlivé tvary podľa neho začínajú viesť vlastné rozhovory. Krúžok sa stretne so žirafou, žirafa s kaktusom a z náhodného spojenia vznikne nová zápletka. „Je to dialóg s vodou. Keď voda vyschne, kúzlo zmizne, preto sú tie obrazy také mdlé, na hranici skutočnosti. Sú to nápady dočasných evolúcií,“ vysvetlil.

Pri videách a piesňach býval Sikora konkrétny. V akvareloch necháva oveľa viac priestoru návštevníkovi. Ten sa stáva treťou stranou rozhovoru medzi autorom a obrazom. „Vy ste tá tretia entita, ktorá s obrázkom džemuje a hľadá si v ňom vlastné významy aj jazykové hračky,“ odkázal publiku.

Časť diel vznikala priamo v skleníku. Sikora v ňom maľoval aj v noci, medzi spiacimi motýľmi a komármi. Botanickú záhradu označil za najkrajšiu možnú výstavnú sieň.

Každý obraz rozpráva iný príbeh

Po otvorení sa návštevníci rozišli medzi rastliny. V skleníku sa miešali pohľady na živú prírodu a maľované svety. Motýle občas preleteli tesne ponad hlavy a na chvíľu doplnili obrazy vlastnými krídlami. Výstava pôsobí zážitkovo, hravo a má pozitívny vibe. Každý akvarel rozpráva samostatný príbeh, no nič nedopovie do konca. Niekto v ňom uvidí zviera, ďalší rastlinu, postavu alebo zvláštnu krajinu. Inému sa pred očami rozbehne celá rozprávka.

Rovnako hravé sú názvy diel. Niekedy diváka navedú, inokedy ho ešte viac pomýlia. Výsledok však baví. Človek prechádza skleníkom, s úsmevom háda významy a porovnáva svoje predstavy s tým, čo vidia ostatní.

Reakcie návštevníkov

Návštevníčka Ľubka prišla na vernisáž až z Prahy. Spojenie akvarelov, rastlín a živočíchov ju zaujalo natoľko, že si výstavu nechcela nechať ujsť. „Je to veľmi pekné spojenie prírody, zvieracích a rastlinných motívov s technikou akvarelu. Ide o prelínanie rôznych sfér, estetiky a filozofie. Je to výstava naozaj pre každého – od detí po dospelých. Človek v nej nájde niečo radostné, ale aj hlbšie myšlienky,“ zhodnotila.

Sedemročný Kubko hodnotil večer ešte priamočiarejšie. Najväčšiu radosť mu urobili veľké motýle. Jedného si dokonca nechal sadnúť na prst. „Vzal som si ho z kvetu, chvíľu mi tam vydržal a bol som z toho šťastný,“ povedal. Zaujali ho aj samotné obrazy. Hľadal v nich známe tvary a vymýšľal si vlastné vysvetlenia. Jeden z akvarelov mu pripomínal hrušky, ktoré si ľudia opekajú. „Výstava bola čistá jednotka. Bola taká umelecká. Niečo mi tie obrazy pripomínali,“ zhodnotil Kubko.

Výstava Krídla motívov potrvá do 15. septembra 2026. Jej hlavná časť sa nachádza v Botanickej záhrade UPJŠ, ďalšie akvarely ukrýva Pohyblivá krajina na nádvorí Východoslovenskej galérie. Projekt uzavrie finisáž s komentovanou prehliadkou a koncertom Erika Sikoru.

Erik Sikora: „Mám rád diela, na ktoré sa môžem pozerať celé dni a zakaždým v nich uvidím niečo iné“

Ako sa vám pracovalo priamo v skleníku v letných horúčavách?

Pracoval som cez deň aj v noci. V noci to bolo super. Vládla tam príjemná, voňavá atmosféra, ktorú som si naozaj užil. Jediné utrpenie prišlo, keď sme napoludnie vešali diela pod strechu. V tom teple sme sa tam takmer uvarili. Nebolo toho však veľa a motýle nám to vyvažovali. Sadali si na nás a poletovali okolo.

Čo vás po rokoch priviedlo späť k maľovaniu a práve k akvarelu?

Celých dvadsať rokov som vôbec nemaľoval ani nekreslil, hoci predtým to bola moja najobľúbenejšia činnosť a spôsob komunikácie. Veľmi mi to chýbalo, len som nevedel, čo maľovať. Paradoxne ma znova maľovať naučila hudba. Je to pre mňa také džemovanie. Niečo sa pinkne, pridá sa k tomu ďalšia vec, spojí sa to a zrazu niečo vznikne. Táto živel­nosť a dobrodružstvo mi umožňujú namaľovať si každý deň obrázok namiesto pozerania filmu.

Umožňuje akvarel niečo iné než hudba alebo texty piesní?

Na rozdiel od textov piesní sa mi na akvarele páči jeho nejednoznačnosť. Keď namaľujete žltý kruh, môže to byť slnko, oko, geometrický tvar alebo mesiac. Nemusíte sa hneď rozhodnúť, že ide iba o jednu konkrétnu vec. Baví ma vkladať do obrazu prvky, ktoré sú trochu zviera, trochu rastlina, trochu nebezpečné aj veselé. Z takých obrazov sa môžu stále vynárať nové vrstvy. Mám rád diela, na ktoré sa môžem pozerať celé dni a zakaždým v nich uvidím niečo iné.

Diváci si v obrazoch okamžite vytvárajú vlastné príbehy. Teší vás ich rozdielne čítanie?

Veľmi ma baví publikum v botanickej záhrade. Neprichádzajú sem iba bežní návštevníci galérie, ale aj rodiny s deťmi, účastníci táborov či botanici. Každý sa na obrazy pozerá inak. Niekto povie, že vidí tučniaka, ďalší geometrický tvar, a všetko je v poriadku. Ani ja sám niekedy neviem, čo tam presne je. Ľudia ma svojím videním prekvapujú.

Jeden z návštevníkov v obraze videl tučniaka, ktorý varí sám seba.

Táto technika pôsobí nevinne a roztomilo. Môžu sa v nej odohrávať rôzne dobrodružstvá, zápletky aj desivé veci, no človek sa vďaka spracovaniu až tak nebojí, ako sa to skončí. Je to trochu ako v rozprávke, kde bude nakoniec všetko v poriadku.

Obrazy vystavujete vo vlhkom skleníku. Očakávate, že ich prostredie zmení?

Akvarel ma baví práve pre vodu. Voda je jeho spoluautorkou a sama o niektorých veciach rozhoduje. Kedysi ma táto technika nebavila, pretože po vyschnutí stratila svoju „božskú vodu“ a zostala len tenká šupinka. V skleníku budú obrazy neustále vlhké, teda späť vo svojom vodnatom prostredí. Pokojne sa môže stať, že niečo stečie alebo sa posunie. Beriem to tak, že prostredie bude obrazy ďalej dokončovať.

Zároveň, obrazy vkladáme do malých skleníčkov. Pre každý obraz tak vytvárame vlastnú botanickú záhradu medzi dvoma sklami. Diela tam budú mať vlastné počasie. Možno sa objavia bublinky alebo si na sklo sadne motýľ.

Časť výstavy sa nachádza aj na nádvorí Východoslovenskej galérie. Ako spolu obe miesta komunikujú?

Je to krásna spolupráca. Galéria prináša kultúru do záhrady a záhrada zase rastliny do galérie. Na nádvorí galérie sú teraz rastliny z botanickej záhrady akoby na letnom tábore a ja s nimi vediem dialóg. Táto časť funguje ako trailer na výstavu. Nachádza sa tam päť obrazov v sklenených skleníčkoch a päť rastlín. Vznikla tak malá letná oáza uprostred galérie.

Foto v článku: Lucia Radzová