Erik Sikora – Džumelec i novomedialista: „Vytváram si racionálne ihriská, v ktorých sa šalím“

Neznalí veci sa ho pýtajú, aké drogy berie a či im dá číslo na svojho dílera. Vo svete umenia je však Erik Sikora osobnosť, ktorá si získava stále väčšie uznanie. Zbožňuje improvizáciu, snaží sa čo najviac žmýkať z náhod a zámerne provokuje, aby sa stretával s nepochopením. Jeho umelecké nastavenie je založené na tom, že nič nie je dané a žiadna vec nemá pevný význam. No hoci pôsobí miestami ako veľké dieťa či mimozemšťan, presne vie, čo robí a ak by bolo takých ľudí viac, svet by bol krajší.

Mám pocit, že vás musí mať každý rád. Na základe toho, čo robíte, ako vystupujete… Skrátka akoby ste boli človek, ktorý nemá nepriateľov.

Máte taký pocit? No neviem. Je pravda, že síce to nehovorím nahlas, ale v tvorbe sa vlastne venujem humoru. Nehovorím to nahlas preto, lebo ma baví humor, ktorý je robený s kamennou tvárou, možno niečo ako Lasica a Satinský. No a humor ako taký je odzbrojujúci. Buď sa ľudia zasmejú, čo je super ukazovateľ napríklad aj na koncertoch, alebo to nechajú tak… Buď to proste funguje cez smiech alebo to nefunguje, no tá nefunkcia je tichá.

Istý čas som koketoval s tým, že som akože youtuber. Nikdy som ním nebol naozaj, pretože nemám dosť sledovateľov a nedotiahol som to do konca, ale bavilo ma hrať túto rolu cez moje videoarty. A dá sa povedať, že mi mega pomohli hejterské komentáre. Zrazu ma ľudia aj obhajovali, že nie som magor ani šalený, ale robím to zámerne. Odrazu som sa mohol o týchto veciach baviť.

A stretávate sa s tým často, že vás ľudia vnímajú, ako ste povedali, trošku ako magora? Lebo ja mám skôr pocit, že ste také väčšie dieťa, alebo skôr možno mimozemšťan, ktorý vlastne v tejto dnešnej dobe pôsobí ako úkaz. Často sa stretávate s nepochopením?

Áno, nastavil som si to takto zámerne. Lenže ono v podstate s nechopením sa asi stretávajú úplne všetci vo svete umenia, len majú ochrannú atmosféru galérie alebo miest, ktoré sú na umenie určené. Ak vystavujete a prezentujete sa na takomto mieste, je to ok, máte pečiatku, že je takmer čokoľvek v poriadku. Lenže ja sa rád prezentujem práve aj na neznámych platformách, kde vlastne nie je jasné, čo to presne je a prečo by to malo byť práve umenie. A tým pádom dostávam bežne otázky typu aké drogy beriem, či im dám číslo na svojho dílera a podobne.

Dá sa povedať, že niečo z hravosti alebo z bláznivosti ste podedili po otcovi? Niekde som zachytila, že ste mali doma počas socializmu hipisácky gauč, ktorý sám ušil, a že vám tiež ako malému kúpil bicie. Nie je zrejme úplne vážny človek.

Môj otec ušiel osudu robotníka v železiarňach a dal sa na vlastnú šperkársku dráhu. Tvoril kožené a keramické šperky, a hlavne šperky z medeného drôtu, a to už vyše 30 rokov. Začal s tým ešte v roku 1986, keď som sa narodil. Vlastne celý život nechodil do práce a nebol zamestnaný a tým pádom je aj pre mňa absolútne normálne nechodiť do roboty a niečo si doma vyrábať na koberci. Otec si týmto utrhnutím splnil hipisácky sen, čo bolo za socializmu absolútne nemožné. Skvelé je, že vytrval. Už je na dôchodku, no šperky vyrába neustále. Pre mňa predstavuje model umelca, ktorý je samouk, nemá ochrannú atmosféru umeleckej školy, len si tak vyrába a dokáže sa uživiť.

No vy na rozdiel od neho ste ukotvený v inštitúcii. Respektíve pred časom ste deväť rokov učili na Strednej škole umeleckého priemyslu filmovej a v súčasnosti pôsobíte na Fakulte umení TUKE.

REKLAMA

Popri učení na strednej som si v roku 2020 urobil doktorát na Fakulte umení, pretože som vysokú školu vyštudoval v Prahe na Akadémii výtvarných umení a keď som sa vrátil do Košíc, nemal som tu vybudované žiadne väzby. Chcel som na vlastnej koži zažiť aj našu školu, ktorú som obišiel. Teraz učím v Ateliéri nových médií a fotografie a venujem sa performatívnym a videoartistickým veciam.

Aký je rozdiel učiť stredoškolákov a vysokoškolákov?

Bavia ma obe cieľové skupiny, ale každá je iná. Vždy sa cítim ako kvázi dvojitý agent. Lebo jedna vec je učiť balík zručností, ktoré to obnáša, a druhá vec je obhajovať lásku k súčasnému umeniu. Na strednej bol asi menší priestor na diskusie, ale viac to ľuďom menilo život, ak sa nechali trošku umením opantať. Na vysokej už chcem veriť, že sú ľudia, ktorí umením žijú a ja ich učím to, na čo som sám prišiel. Je to voľnejšie a bez osnov.

Ako sa dá u človeka, ktorý sa nepohybuje v umeleckej sfére, vybudovať vzťah k súčasnému umeniu, ktoré nie je tradičné a mnohí ho možno nechápu alebo nechcú chápať a pristupujú k nemu rezervovane, ba priam možno až odmietavo. Existuje na to nejaký kľúč?

Moje umelecké nastavenie je založené na tom, že nič nie je dané a žiadna vec nemá pevný význam.

Ak by bol človek jednoducho len hravý, tak ak si zoberie pohár, tak okrem toho, že sa z neho napije, by ešte mohol skúsiť, čo všetko iné sa s ním dá robiť. A to je vlastne môj princíp – hravosť v umení. Podľa mňa len stačí chcieť zažiť veci inak. Nemať všetko vopred nalinajkované a uzavreté. Aj samotné slovíčko umenie trpí tým, že ho vnímame ako pojem, ktorý bol rovnaký pred 100 rokmi. Pre mnohých ľudí je to ako zásuvka, ktorá je naplnená a všetko, čo vyzerá podozrivo, by v nej nemalo byť. No podľa mňa stačí tú zásuvku vôbec nemať.

V zúfalstve z toho som si pred časom vymyslel, že nebudem umelec, ale Džumelec a nebudem robiť umenie, ale džumenie. Čisto len preto, že to nič neznamená a nemá to povinnú náplň, ani sa to nedá zadefinovať. Tým pádom sa od toho nič vopred neočakáva.

Vy ste ako hudobník vlastne amatér, no ste vyštudovaný vizuálny umelec. Nemáte pocit, že Džumelec je momentálne slávnejší a že je to trošku paradox? V umeleckých kruhoch rezonuje meno Erik Sikora, no bežná verejnosť viac vníma Džumelca… Ako sa to stalo?

Pôvodne som chcel mať tieto dve sféry úplne oddelené. Džumelec mal byť môj hudobný projekt, zameraný na inú cieľovú skupinu. Myslel som, že ľudia skrátka budú mať radi jedno alebo druhé. Napokon som však zistil, že je to jedno, že keď už niekto začne mať rád moje pesničky, pozrie si aj komplikovanejšie videá a vyberie sa na výstavu… Vníma ma skrátka komplexne. Mimochodom, písal som o tom aj doktorát, že akoby to v úvodzovkách „najvyššie“, čo môže umelec v dnešnej dobe dosiahnuť, je, že ho ľudia odoberajú – že akoby v metaforickom zmysle od neho dostávajú pravidelné dávky všetkého, čo v živote vytvára. Zo srandy preto už teraz hovorím, že mám rôzne pobočky – pobočku pre detského diváka, pre galerijného diváka a podobne. Ono vo výsledku je know-how rovnaké.

Ako sa vám žije v súčasnom svete? V hlave musíte mať množstvo zaujímavých vecí. Celkom by som chcela vidieť, ako to tam funguje. Vedľa seba tam máte nápady na lepenie výstrižkov s vyobrazením mäsa z letákov na steny jaskyne, sochu nadrozmerného nosa z filmu Traja veteráni či veselé pesničky pre deti… Nie je pre vás bežný svet príliš nudný?

Aspoň v ňom mám svoju rolu. Obsadil som voľnú pracovnú pozíciu. (Úsmev.) Som veľmi ovplyvnený hudobným džemovaním či improvizáciou. Človek príde a začne s niekým hrať na hocičo, pokojne aj na to, na čom hrať nevie. Je to pre mňa najvyššia forma dialógu a v tej chvíli mám pocit, že totálne, absolútne a stopercentne žijem a prijímam všetko, čo sa deje. Ak vtedy spadne špendlík, som pripravený naňho zareagovať a niečo z toho vykúzliť. Aj v improvizácii sa dá neustále zlepšovať a potom je človek pripravený na akúkoľvek náhodu vesmíru, z ktorej potom dokáže čo najviac vyžmýkať.

Vy ste v roku 2019 získali cenu Oskara Čepana, čo je vlastne v našich kruhoch najviac považované ocenenie pre výtvarného umelca. Je to niečo, čo vám dodáva kredit toho, že nie ste len taký ten blázon, ktorý sa tu teraz na niečo hrá, ale naozaj je to ocenenie vášho umenia, ktoré vám možno otvára nejaké dvere?

Určite. Prvou pečiatkou bolo absolvovanie školy. Podľa seba viem, že umelec – amatér má veľké zábrany tvoriť a trvá extrémne dlho, kým to sám sebe dovolí. Ja som strávil obrovské množstvo času premýšľaním, či si dovolím robiť hudbu, len preto, že na to nemám papier. Pritom si tie bariéry vytvárame len v hlave. Pražská Akadémia výtvarných umení pre mňa bola niečo ako Rockfort pre Harryho Pottera. Akoby odobrenie toho, že môže byť naozajstný čarodejník, hoci to o sebe celý život aj tak tušil.

Na druhej strane však taká pečiatka pomáha zorientovať sa. Ak niečo hľadám v oblasti literatúry, architektúry alebo si chcem pustiť kvalitnú hudbu, ceny a rebríčky sú veľmi rýchla destilácia, aby som zistil, ktorí ľudia sú aktuálne v tejto sfére zaujímaví.

Zaujímavý bol aj váš minulý rok, aspoň čo som zaregistrovala…

V roku 2025 som triafal úplne na všetky strany. Vydal som detský album s kapelou Džemiaky, ktorá je tiež novinkou, keďže doteraz som hrával len sám. Druhý výstrel bol, že som spracoval sám pre seba pesničkový album v angličtine, ktorý je však spievaný slovenskou fonetikou a má formu minútových pesničiek. Následne som prvýkrát v živote vytvoril obrovskú 20-metrovú sochu, navyše angažovanú, čo bol odstrel do sochárstva. A ešte som v Krakove vystavil video, fotografie a CNC laserové grafiky, ktoré sa týkali projektu, ako som sadil v Krakove špagety a pozeral sa, ako sa ohýbajú. Prostredníctvom toho som spracoval krajinu Krakova. Koncom roka som ešte vytvoril videoesej, ktorá je momentálne do konca apríla vystavené v Galérii mesta Bratislava. Názov znie Rozohňovadlá a ocitla sa v ňom moja spomínaná socha – nos, s ktorým som zrealizoval performance na demonštrácii v Bratislave.

Aktuálne ste rozbehli veľmi zaujímavý projekt, keď na sociálnych sieťach pravidelne pridávate svoje akvarely, o ktoré je doslova bitka. Je to ale riadny odklon od vašej bežnej tvorby.

Áno, zrejme sa tým snažím vysporiadať s vlaňajšími výstrelmi na všetky strany. Momentálne teda iba maľujem. Môže sa zdať, že je to návrat k starým médiám. Ako novomedialista sa vraciam o 20 rokov dozadu, keďže prvých 20 rokov svojho života som iba kreslil a chcel som byť grafik. Vyslovene mi to chýbalo. V predošlých rokoch som však mal pocit, že nekreslím a nemaľujem preto, že chcem so svetom priamo niečo robiť na mieste a v danom kontexte a nie si doma potajomky tieňovať. Teraz však mám potrebu sedieť a stvárňovať na papieri vlastné vesmíry a nesmierne ma to napĺňa.