Keď dnes Pavol Čulen rozpráva o mori, lodiach a kapitánskych kurzoch, pôsobí to, akoby bol pri vode odjakživa. Pravda je však trochu iná. Na začiatku celého príbehu totiž vôbec nebola loď, ale bláznivá silvestrovská párty.
Pôvodne chcel s kamarátom kúpiť starú policajnú stanicu v Oravskom Podzámku a prerobiť ju na penzión. Kým však s kamarátom Lacom Kelemenom riešili papiere a rozmýšľali nad podnikaním, zasiahla úplná náhoda. Kelemen sa na výstave v Prahe zastavil pri lodiach a začal sa o ne zaujímať.
„Nahovárali ho, aby sa tomu venoval podnikateľsky. A väčšinou to, čo sa rozbehne v Česku, príde o pár rokov aj na Slovensko.“
Definitívne vraj rozhodla silvestrovská noc. „Sadli sme si, niečo viac vypili a zrazu padla veta: Poďme kúpiť loď.“ Slovo dalo slovo a zo spontánneho nápadu sa stala realita.
Najskôr prišli potápačské kurzy. Potom záchranárske skúšky a neskôr aj vyššie oprávnenia Master, s ktorými už mohli školiť ďalších ľudí. Ich pôvodný plán bol pomerne ambiciózny – organizovať pobyty, kde by ľudia týždeň bývali na lodi, absolvovali prednášky, potápali sa a na konci získali certifikáty.
„Na to sme potrebovali veľkú loď. Kvôli výbave, kompresoru a všetkému ostatnému.“
Nakoniec v Turecku kúpili veľký drevený gulet. A sympatický milovník plachtenia dodnes hovorí o tej lodi s rešpektom. „Bola nádherná. Šesť kajutová, komplet drevená. Každá kajuta mala vlastnú sprchu, WC aj umývadlo. Vpredu bolo sedenie, vzadu veľký stôl pre dvanásť ľudí a kreslá dookola.“
Stačí zmena legislatívy a sen sa rozpadá
Ich pôvodný plán však zmenila chorvátska legislatíva. „Chorváti prijali zákon, ktorý zahraničným firmám obmedzil takéto aktivity. Tak sme od potápania museli upustiť.“
Loď tak zostala turistická a začali robiť týždňové plavby. „V sobotu ľudia nastúpili a ďalšiu sobotu končili. Väčšinou to boli Slováci, Česi a Poliaci.“
Plavby sa realizovali v Chorvátsku, pretože práve táto krajina podľa neho funguje na podobné aktivity dokonale. „Nie ste na otvorenom mori, kde nič nevidíte. Idete medzi ostrovmi, kotvíte v zátokách, dostanete sa na miesta, kam človek nepríde ani autom, ani lietadlom.“
Ľudia sa vraj vracali pravidelne. „Odnášali si silné zážitky. Loď bola kompletne vybavená, od kuchyne až po všetko potrebné na normálne fungovanie.“
Napokon však prišla ekonomická kríza a loď ich nedokázala uživiť. Gulet skončil na Sicílii. „Predali sme ju do Talianska. Vtedy stála asi štyri milióny korún.“
Pri mori však ostali. Pavol Čulen sa postupne začal naplno venovať kapitánskym kurzom. Najskôr na vnútrozemské vody a neskôr aj na more. Trvajú týždeň a vyvrcholením sú skúšky na kapitanáte v Chorvátsku. Kapitanát prirovnáva k polícii pre more. „Sedí tam trojčlenná komisia a skúša ľudí.“
Tvrdí, že dnes je problém trochu v tom, že veľa ľudí dostane kurz ako darček. „A keď o to nemajú skutočný záujem, často to vyšumí. Možno len dvadsať percent ľudí sa potom reálne plaví.“
Loď však podľa neho rozhodne nie je auto. „Auto zastavíte a stojíte. Loď musí byť stále v pohybe, aby ste s ňou vedeli manévrovať.“
Veľký problém býva najmä v prístavoch. „Doma máte stále tú istú Octaviu. Ale na mori každý rok inú loď. A každá reaguje inak.“
Na kurzoch musí fungovať disciplína
Pamätá si frajerov, ktorí prišli na krásnom Mercedese a mali veľké reči. „Povedal som im: keď prednášam, budete sedieť a počúvať. Nie preto, že som prísny, ale preto, že keď to budú flákať, neprejdú.“
Tvrdí, že chorvátsky systém skúšok je oveľa praktickejší než slovenský. „Na Slovensku sa niekedy tvárime, akoby sme boli námorná veľmoc. Ľudia sa učia výpočty, ktoré nikdy nepoužijú.“
Chorváti podľa neho skúšajú hlavne bezpečnosť a prax. „Mapu, komunikáciu, manévrovanie v prístave. To je základ.“
Aktuálne sa plavia na pätnásťmetrovej plachetnici. Okrem kurzov firma stále organizuje aj výletné plavby, no Pavol už priznáva, že trochu začína cítiť vek.
„Na výletné plavby sú mladší kapitáni. Ja zastrešujem dvanásť až štrnásť týždňov naraz kapitánske skúšky a to je tvrdý záber.“
Život kapitána nie je romantika z Instagramu
Na lodi je dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. „Aj keď spím, stále som v strehu,“ priznáva.
Na mori fungujú úplne iné pravidlá, než na súši. Za celý život námorníka loď v prístave nikdy nezamkol a nikdy mu vraj nič nezmizlo. Spomína si však aj na extrémny prípad z Argentíny. „Poliak ukradol Nemcovi fender (na lodiach funguje ako tlmič nárazov pri pristávaní- pozn. red.) za necelých sto eur. Nemec zavolal políciu a ten človek dostal šesť rokov natvrdo.“
Platí stará známa vec, že kapitán má vždy pravdu. „Znie to ako vtip, ale ide o zodpovednosť. Kapitán zodpovedá za životy ľudí, za majetok aj za loď. Dokonca má právo problematického človeka vysadiť na ostrove. Musí tam však chodiť trajekt a treba to nahlásiť kapitanátu.“
On sám to vraj raz urobiť musel. „Bol tam človek, ktorý pil a robil problémy. Na lodi bola aj tehotná žena, tak som povedal dosť.“
Muž nakoniec vystúpil a neskôr sa prišiel ospravedlniť.
Život na lodi si podľa Paľa vyžaduje aj úplne bežné fungovanie. Ľudia si varia sami. „Na lodi je normálna kuchyňa, chladničky, mraznička, sporák.“
Počas kurzov sa vraj služby rozdelia medzi posádku. „Každý má svoj deň. Niekto kúpi jogurty, niekto uvarí, prípadne jedlo objedná.“
Čo s morskou chorobou? Zaberajú paradajky a papriky?
Témou býva často aj morská choroba. „Keď sme išli kupovať loď, mal som so sebou sedem druhov liekov, tak mi vždy bývalo zle.“
Nakoniec ich však zahodil. „Povedal som si, že keď chcem mať biznis na lodi, nemôžem predsa celý čas žuť tabletky.“
Dnes tvrdí, že veľká časť morskej choroby je o psychike. „Človek nesmie ísť do kajuty. Musí sedieť vonku a pozerať sa na horizont.“
A vraj podľa jeho slov pomáhajú aj paradajky a zelená paprika. „Jasné, že nie, ale na vode to dobre vyzerá,“ smeje sa.
Občas ide doslova o život
Človek si musí uvedomiť, že živel ako more nikdy neskrotí. Rešpekt je preto nevyhnutný. „Nikdy nemachrujem. Aj keď idem niekam, kde som bol desaťkrát, vždy si znovu pozriem mapu.“ Ako kapitán to dobre chápe, nie vždy je s tým však uzrozumená aj posádka. Jednu situáciu preto aj s odstupom času označuje za naozaj kritickú. Posádka ho tlačila, aby vyplávali na ostrov Vis, hoci sa blížila bóra (studený a nárazový padavý vietor, ktorý najčastejšie fúka na pobreží Jadranského mora – pozn. red.).
„Tri dni sme čakali v prístave a oni už hundrali, že si užívam za ich peniaze. To ma nahnevalo, tak sme po zvážení všetkých rizík nakoniec vyplávali. Keď sme vyšli na otvorené more, pripútal som sa ku kormidlu, aby ma nespláchla voda. Nasledovali tri a pol hodiny vo vlnách. Najprv kričali, potom plakali, potom sa modlili a, samozrejme, vracali.“
Až za Paklenými ostrovmi pri Hvare sa more upokojilo a do prístavu sa dostali všetci bez ujmy na zdraví.
Ukážková kondička
Pri plachtení treba mať aj pomerne veľkú fyzickú silu. „Keď sa vietor oprie do plachiet, to nie je, že trošku potiahnete lanko, musíte vedieť zabrať. Loď má dvanásť ton. Tá sila je obrovská,“ konštatuje a spomína si aj na tragický prípad, kde išlo doslova o život. Stávajú sa aj mimoriadne vážne prípady, preto sú pokora a disciplína nevyhnutnosťou.
Najradšej sa dnes plaví v Grécku. „Obľubujem najmä časť Iónskeho mora od Atén smerom na všetky rozprávkové ostrovy.“
Domov sa po týždňoch na mori vraj vždy teší. „Je to ťažká robota. Nie je to len ležanie pri mori a relax.“
V spätných väzbách mu ľudia často píšu, že má neuveriteľnú trpezlivosť. Ako však so smiechom konštatuje, vraj ho to stojí extrémne veľa nervov.
Fotografie: archív P. Čulena
Od 
