Z Kladzian na východe Slovenska až na Lombok. Mirka vymenila programovanie za život pri oceáne

Keď Mirka Stanovčáková po niekoľkých týždňoch práce na diaľku z Indonézie zistila, že sa nechce vrátiť späť, nečakal ju žiadny dokonalý plán. Pochádza z malej dedinky Kladzany na východe Slovenska, v minulosti pracovala ako programátorka a snívala o živote pri oceáne. Dnes žije na Lomboku, kde buduje vlastné podnikanie a pomáha pouličným zvieratám. No najmä objavuje krásy ostrova, ktorý podľa nej stále zostáva oveľa autentickejší než jeho slávnejší sused Bali.

Pred odchodom zo Slovenska ste pracovali ako remote programátorka. Ako vyzeral váš život pred Bali a Lombokom?

V podstate úplne obyčajne. Pracovala som ako programátorka a môj život vyzeral podobne ako život mnohých ľudí v Európe. Väčšinu času som síce pracovala z domu, ale stále zo Slovenska, takže to nebola práca na diaľku v tom zmysle, že by som mohla pracovať odkiaľkoľvek.

Potom som dostala možnosť pracovať približne šesť týždňov na diaľku prakticky odkiaľkoľvek na svete. Po niekoľkých rokoch, keď som veľa necestovala, to pre mňa bola príležitosť znovu sa vrátiť k cestovaniu. A práve počas tohto obdobia som si uvedomila, ako veľmi mi takýto spôsob života chýbal.

Bol toto ten moment, keď ste si povedali, že chcete odísť žiť niekam úplne inam?

Nemyslím si, že existoval jeden konkrétny moment. Skôr som to v sebe mala už veľmi dlho. Myslím, že minimálne od svojich dvadsiatich rokov som vedela, že raz chcem mať prácu, ktorá mi umožní žiť niekde pri oceáne alebo na ostrove. Vždy, keď som cestovala, ten pocit bol ešte silnejší. Len som nikdy nemala ideálnu príležitosť, dostatočne flexibilnú prácu alebo konkrétny plán, ako to urobiť.

A potom prišla možnosť pracovať na diaľku a ja som si po niekoľkých týždňoch povedala, že sa vlastne nechcem vrátiť. Ten pocit bol tentoraz oveľa silnejší než predtým. Nemala som plán a vôbec som nevedela, čo bude ďalej, ale povedala som si, že to tentoraz konečne skúsim.

Nechcela som ďalších pár rokov iba rozmýšľať nad tým, aké by to bolo, keby som sa odhodlala, a potom možno raz zistiť, že som to nikdy ani neskúsila. V jednom momente som jednoducho zavolala mamke a povedala jej: „Ja chcem zostať. Neviem ešte ako, ale viem, že tu chcem zostať.”

Prečo práve Bali a neskôr Lombok?

Bali bol vlastne môj prvý kontakt s Áziou. Keď som mala dvadsať rokov, vycestovala som tam úplne sama. Po strednej škole som nešla na vysokú školu, ale odišla som do Londýna, kde som štyri roky pracovala ako čašníčka. Už po prvom roku som si našetrila dosť peňazí na cestovanie a Bali bol vtedy pre mňa taký vysnívaný cieľ.

Prvýkrát som tam bola v roku 2017 a už vtedy som počula o Lomboku, ale nemala som dostatok času a vtedy ešte nebolo také jednoduché nájsť o ňom informácie ako dnes. Takže som zostala pri Bali. Nemyslím si však, že som sa vtedy zamilovala priamo do Bali – skôr do Indonézie ako takej.

Keď som potom po rokoch znovu začala cestovať a premýšľala, kam sa vybrať po Srí Lanke, začala som si všímať, že Lombok sa čoraz viac objavuje medzi cestovateľmi ako nová zaujímavá surfová destinácia. Povedala som si: „Bali už som videla, tak prečo neskúsiť Lombok?” Pôvodne som sem plánovala prísť iba na mesiac. Nakoniec som tu zostala.

Čo bolo najťažšie opustiť doma na východnom Slovensku?

Jednoznačne ľudí – rodinu a priateľov. Aj keď som bola na život mimo domova zvyknutá. Už od štrnástich rokov som bývala cez týždeň na internáte v Košiciach a po strednej škole som odišla do Londýna. Takže som bola zvyknutá, že domov sa vraciam možno raz za rok.

Slovensko je krásna krajina a má nádhernú prírodu a úžasných ľudí. Zároveň som však nikdy nemala úplne pocit, že zapadám do mentality, ktorá je u nás bežná. Samozrejme, poznám množstvo skvelých ľudí na Slovensku aj v Česku, ktorí sú mi veľmi blízki, ale vždy som mala pocit, že niekde inde by mi životný štýl a spôsob premýšľania mohli sedieť viac. Takže odísť nebolo až také ťažké kvôli samotnému Slovensku. Najťažšie bolo vedieť, že opúšťam ľudí, ktorých mám rada.

Aktuálne žijete na Lomboku. Ako dnes vyzerá váš bežný deň?

Väčšinu času je môj bežný deň vlastne celkom obyčajný. Myslím, že je veľký rozdiel medzi tým, keď sem človek príde na dovolenku a snaží sa každý deň naplniť nejakými aktivitami, a tým, keď tu už dlhší čas žije. Po roku a pol to už jednoducho začína vyzerať ako domov.

Postupne si človek vytvorí svoju vlastnú rutinu. Väčšinou ráno vstanem, dám si kávu, najem sa a potom idem napríklad surfovať alebo na pláž. Niekedy zase vyrazím objavovať nejakú novú časť ostrova alebo iný ostrov.

Okrem toho teraz trávim veľa času aj prácou na svojom projekte – komunikujem s potenciálnymi klientmi, odpovedám na správy a riešim všetko, čo je s budovaním vlastného podnikania spojené. A potom sú tu úplne obyčajné veci ako nakupovanie, varenie a podobne. Mne to rozhodne nepríde nudné, ale keď to takto poviem, možno to znie celkom obyčajne.

Najmä to znie ako veľká zmena. Ukončili ste prácu remote programátorky. Čo robíte teraz a čo si v tejto novej životnej etape skúšate vybudovať?

Momentálne si budujem vlastný projekt na Lomboku s názvom ZABALI. V mojej hlave to znamená niečo ako „Beyond Bali” – teda objaviť Indonéziu aj za Bali. V súčasnosti ponúkam výlety pre slovenských a českých cestovateľov na Lomboku, ale do budúcnosti mám oveľa väčšie plány. Chcela by som postupne rozšíriť ponuku aj na ďalšie indonézske ostrovy, organizovať viacdňové výlety a možno aj skupinové zájazdy po Indonézii a časom ponúkať aj ubytovanie na Lomboku.

Momentálne som tiež v procese vytvárania indonézskej spoločnosti, aby som tu mohla mať vlastnú lokálnu cestovnú kanceláriu, pod ktorou bude celé moje podnikanie zastrešené. Mojím cieľom je, aby sa zo ZABALI postupne stala cestovná kancelária, na ktorú sa Slováci a Česi obrátia, keď budú chcieť spoznať Indonéziu. Zatiaľ je to však stále len proces a mám ešte veľmi veľa plánov, ktoré postupne premieňam na realitu.

Zároveň máte veľmi blízko k zvieratám. Ako pomáhate mačkám a psom na ulici a čo vás k tomu priviedlo?

Vyrastala som so psíkmi a vždy som bola skôr psí človek, aj keď dnes mám veľmi rada už aj mačky. Nikdy som však nad tým nejako nerozmýšľala tak, že idem cielene pomáhať pouličným zvieratám. Skôr mi prišlo úplne prirodzené, že keď človek vidí zviera, ktoré trpí, chce mu aspoň nejako pomôcť.

Nemusí to byť nič veľké. Niekedy stačí dať im vodu alebo im kúpiť jedlo. Na Lomboku je situácia stále dosť odlišná od Európy a veľké množstvo zvierat žije na ulici. Snažím sa preto podporovať miestne organizácie, ktoré sa venujú najmä sterilizácii a pomoci pouličným psom. Keďže v oblasti, kde žijem, nie sú klasické útulky, ktoré by fungovali tak, ako ich poznáme z Európy, chodím hlavne kŕmiť pouličné psy v oblasti, kde bývam, ale samozrejme aj mimo nej. Väčšinou sa snažím mať vždy pri sebe nejaké granulky, aby som ich mohla nakŕmiť, keď na ne narazím.

Do budúcnosti by som chcela časť zisku zo svojho podnikania venovať práve na sterilizácie pouličných psov. Myslím si, že práve to je jeden z najlepších spôsobov, ako im dlhodobo pomôcť – zabezpečiť, aby mali čo jesť, a zároveň regulovať počet zvierat a množstvo nechcených šteniat.

Je pomoc zvieratám na Lomboku iná ako u nás?

Je to veľmi odlišné a niekedy aj veľmi ťažké vidieť. Aj na Slovensku samozrejme existujú hrozné prípady týrania zvierat, nelegálne množiarne a podobne. Rozdiel je však v tom, že tu to človek vidí oveľa viac priamo – prakticky každý deň. Vidíte zvieratá, ktoré sú extrémne podvyživené, majú nádory, kožné ochorenia alebo iné zdravotné problémy. Vidíte aj uhynuté zvieratá na ulici. Je to veľmi surové a divoké.

Zo začiatku je to pre človeka veľmi ťažké. Potom si na to, bohužiaľ, trochu zvyknete a začnete niektoré veci vnímať ako súčasť každodenného života, aj keď vám to stále nie je ľahostajné. Práve preto mám pocit, že pomoc je tu potrebná ešte viac. Tieto zvieratá si samy nepomôžu a často nemajú nikoho, kto by sa o ne postaral. Aj malá pomoc preto môže znamenať veľa.

Zároveň však musím povedať, že za posledný rok vidím veľký posun. Na Lomboku, najmä v okolí Kuty, dnes pôsobí viacero úžasných organizácií, ktoré sa venujú sterilizácii a záchrane pouličných zvierat. Situácia sa teda postupne mení k lepšiemu.

Ako by ste opísali Lombok niekomu, kto ho pozná iba z dovolenkových fotiek?

Povedala by som, že Lombok je ostrov, ktorý má takmer všetko. Má krásne pláže, úžasnú prírodu, vodopády, surfovanie, potápanie aj šnorchlovanie a uprostred ostrova sa nachádza sopka. Každá časť Lomboku pritom vyzerá trochu inak, takže mám pocit, že si tu každý môže nájsť niečo svoje.

Zároveň je Lombok stále oveľa menej turistický ako Bali. A práve to sa mi na ňom páči najviac. Stále tu môžete vidieť autentický život v miestnych dedinách a Indonéziu takú, aká naozaj je, nielen tú turistickú.

Lombok má navyše svoju vlastnú kultúru. Je súčasťou Indonézie, ale každý ostrov je trochu iný. Lombok je prevažne moslimský, takže tu uvidíte mešity prakticky všade, ale zároveň tu žijú Sasakovia, pôvodní obyvatelia Lomboku, ktorí majú vlastnú kultúru a tradície. Pre mňa je teda Lombok kombináciou nádhernej prírody, oceánu, dobrodružstva a zároveň skutočného každodenného života. A práve v tom je podľa mňa jeho najväčšie čaro.

Čo ste si na ostrove obľúbili najviac?

Je toho veľa. Samozrejme, už len to, že je to ostrov a každý deň môžem byť pri oceáne, je splnený sen. Ale asi najviac som si obľúbila mentalitu miestnych ľudí. Myslím si, že patria medzi najláskavejších ľudí, akých som kedy stretla. Je tu obrovský kontrast oproti mentalite, na akú sme zvyknutí v Európe alebo vo vyspelejších krajinách. Ľudia tu možno nemajú veľa, ale napriek tomu na mňa často pôsobia spokojnejšie, pokojnejšie a hlavne veľmi láskavo. Sú ochotní pomôcť vám aj jeden druhému.

Veľmi sa mi páči aj ten pomalý a jednoduchý spôsob života. Človek tu nemusí stále niekam utekať a zaoberať sa množstvom vecí, ktoré nám v Európe často pripadajú dôležité. A práve to je niečo, s čím som sa ja vždy stotožňovala.

Zažili ste po presťahovaní kultúrny šok?

Úprimne, myslím si, že som nikdy nemala nejaký výrazný kultúrny šok. Som podľa mňa celkom flexibilný človek a vždy sa snažím prispôsobiť miestnemu spôsobu života, namiesto toho, aby som očakávala, že všetko bude fungovať tak ako doma.

Zároveň si myslím, že veľmi záleží na tom, ako tu človek žije. Môžete sem prísť ako turista alebo cudzinec a zostať v takej malej turistickej bubline – chodiť do západných reštaurácií, drahých kaviarní a žiť v podstate rovnakým spôsobom ako ostatní turisti. Alebo sa môžete snažiť život tu naozaj spoznať, integrovať sa do komunity a prispôsobiť sa jej spôsobu života.

Najväčší rozdiel, ktorý si všímam, je asi doprava a to, že nemôžem piť vodu z kohútika. Na Slovensku sme zvyknutí, že takmer všetko vybavujeme autom, zatiaľ čo tu sa väčšina vecí rieši na skútroch. A miestni sú v tom úplní majstri – na skútri dokážu odviezť prakticky čokoľvek. Inak mi však veľa vecí príde úplne prirodzených. Miestne jedlo je skvelé a najväčším každodenným rozdielom je pre mňa jednoducho vlhkosť a teplo.

Musíte si tu ešte na niečo zvykať?

Asi najviac na úplne odlišné vnímanie času. V Európe sme zvyknutí čas stále naháňať. Keď vám niekto povie, že príde o piatej, očakávate, že príde o piatej. Tu to funguje úplne inak. Niekedy vám niekto povie konkrétny čas a vy potom čakáte hodinu, dve a stále vlastne neviete, kedy príde. Človeka to vie niekedy poriadne nahnevať, hlavne keď niečo naozaj potrebujete stihnúť načas. Stále sa preto učím byť pokojnejšia a brať veci viac tak, ako prichádzajú. Myslím, že práve tento pomalší spôsob života je niečo, čo sa ešte stále učím.

Ale inak mám rada všetky stránky Lomboku, aj tie horšie a chaotickejšie. Myslím, že keď tu človek naozaj žije, začne postupne prijímať celé miesto také, aké je. Aj keď to veľakrát na sociálnych sieťach vyzerá dokonalo, nič nie je dokonalé. A to platí aj o živote na Lomboku.

Ktorý zážitok alebo aktivita na Lomboku bola pre vás doteraz najsilnejšia?

Vyskúšala som tu veľa rôznych aktivít a zážitkov a všetky boli niečím výnimočné. Ale pre mňa osobne bol asi najsilnejší zážitok freediving. Milujem byť pod vodou a pri freedivingu ma fascinovalo práve to, že objavujete úplne iný svet, ale nepotrebujete na to potápačskú výbavu ani kyslíkovú fľašu. Ste tam len vy a váš vlastný dych. Je to podľa mňa úplne neopísateľný pocit. Na chvíľu sa ocitnete v úplne inom svete a práve to, že ho môžete objavovať iba s vlastným dychom, a to spojenie s prírodou je pre mňa niečo neopísateľné.

Vie sa o vás, že v rámci atrakcií na ostrove a okolí neuznávate zoo, korytnačie centrá či cibetkovú kávu. Prečo sú podľa vás tieto atrakcie problematické?

Neviem, či by som povedala, že všetky sú automaticky problematické, ale veľmi ma prekvapuje, že aj dnes, keď hovoríme o tom, že žijeme v modernej dobe, stále platíme za to, aby sme videli zvieratá v zajatí a aby sa zvieratá vykorisťovali pre peniaze. A pritom existujú aj iné, etickejšie možnosti. Veľa ľudí sa nad tým podľa mňa ani nezamýšľa. Mám pocit, že väčšinou myslíme hlavne na seba. Je pre nás dôležitejšie mať fotku na sociálnych sieťach ako stráviť päť minút premýšľaním nad tým, či je to, čo robíme, naozaj dobré pre to zviera.

Prečo vlastne chceme vidieť divoké zvieratá v zajatí a očakávať, že sa budú správať ako domáce zvieratá? Voziť sa na nich, kúpať sa s nimi, chodiť s orangutanom za ruku… Úprimne, nechápem, ako to niekomu môže pripadať v poriadku. Myslím si, že pri zvieratách by sme sa mali na chvíľu zastaviť a zamyslieť sa nad tým, či je ten zážitok dobrý aj pre ne, a nielen pre nás.

Čo by ste poradili turistom, ktorí chcú zažiť krásu Bali alebo Lomboku, ale nechcú podporovať neetické atrakcie?

Myslím si, že existuje veľmi veľa alternatív a je vlastne celkom jednoduché ich nájsť. Napríklad na Lomboku môžete v Tetebatu vidieť veľmi vzácne čierne opice. Nikto ich tam nekŕmi ani sa ich nedotýka. Jednoducho ich vidíte vo voľnej prírode, v ich prirodzenom prostredí. A podľa mňa je práve toto oveľa krajší zážitok.

A keď idete šnorchlovať alebo potápať sa, stačí si dávať pozor na to, aby ste sa žiadneho zvieraťa nedotýkali, držali si odstup a nenaháňali ho. Rovnako by som nepodporovala miesta, kde zvieratá kŕmia, dotýkajú sa ich alebo ich učia rôzne triky na predvádzanie pred turistami.

Myslím si, že keď sa človek len na chvíľu zamyslí, väčšinou vie celkom ľahko rozoznať, čo je správne a čo nie. A podľa mňa je úplne najkrajšie, keď si z dovolenky odnesiete zážitok, pri ktorom viete, že ste priamo nepodporili týranie a vykorisťovanie zvierat.

Keď si porovnáte život doma a život na Lomboku – v čom sa dnes cítite slobodnejšia?

Asi najmä v tom, že môžem žiť svoj život tak, ako chcem, a nie tak, ako to od človeka očakáva spoločnosť. Na Slovensku mi veľakrát prišlo, že vám ľudia hovoria, ako by ste mali svoj život žiť. Existuje taký jeden, akoby skopírovaný vzorec toho, ako by mal život vyzerať a čo by mal človek nasledovať.

Na Lomboku nič také necítim. Môžem si svoj život nastaviť tak, ako chcem, a žiť ho podľa seba. A práve to sa mi veľmi páči a dáva mi to veľký pocit slobody. Môžem si sama rozhodnúť, čo je pre mňa v živote dôležité.

Naučil vás život na Bali a Lomboku niečo nové?

Úprimne, nemyslím si, že ma to niečo nové naučilo. Vždy som bola takáto. Myslím si skôr, že život tu to vo mne ešte viac utvrdil. Viac si vážim malé veci – príjemné interakcie s ľuďmi, prírodu a hlavne je pre mňa dôležité byť dobrým človekom.

A hlavne si viac uvedomujem, aké možnosti mám a koľko ľudí ich nemá. Možno práve toto je pre mňa šťastie – nie mať stále viac, ale začať si viac všímať to, čo už máme.

Foto v článku: Mirka Stanovčáková