Od Hluchoslepota je kombinované postihnutie zraku a sluchu súčasne. K tomuto zdravotnému postihnutiu sú často pridružené ďalšie – ako je autizmus, porucha reči a mentálne znevýhodnenia rôzneho stupňa. Špecializované zariadenie Maják n.o. v Zdobe na východe Slovenska sa venuje už 18 rokov takto zdravotne postihnutým ľuďom. Napriek svojmu hendikepu sú to úžasní, kreatívni a plnohodnotní ľudia, ktorí žijú vo svete bohatom na vône, dotyky, prežívanie a vnímanie aj toho neviditeľného. Výtvarný proces, ktorý prebieha v Majáku pod dlhoročným vedením výtvarníka Helmuta Bistiku, sa stal prácou, umením, relaxom a najmä ich novým komunikačným kanálom so svetom.
V tvorbe našli obrovskú záľubu a zároveň aj naplnenie. Maľovanie a kreslenie im nahrádza prácu a ak sa ich diela niekomu páčia, sú nadšení.
Farby, plátna, štetce
Aktuálne pre nich prebieha zbierka na donio.sk, aby mali dostatok materiálu na tvorbu, teda plátien, farieb či štetcov, keďže ich spotreba je naozaj veľká.
Jedným z náruživých umelcov je aj Peťo Hruška.
Hoci sa predtým výtvarnému umeniu vôbec nevenoval, dnes je to jeho veľká záľuba.
Juraj má tunelové videnie, hovorovej reči nerozumie. Obrazy maľuje veľmi rád
Talentovaných mladých ľudí je však v Majáku oveľa viac. Juraj Baláž napríklad vyrastal v detskom domove a pred Majákom žil v Domove sociálnych služieb vo Vranove aj v Bardejove.
“Tu v Majáku bývam rád, mám svoju izbu, do ktorej sa môžem zavrieť, keď chcem byť sám a premýšľať či oddychovať. Mám tunelové videnie. To, čo je predo mnou, vidím ako cez nejakú dieru. Keď je šero a tma, vôbec nevidím. Počujem iba silné zvuky, hovorenej reči nerozumiem. Pri komunikácii sa so mnou môžete dorozumievať posunkami ruka
v ruke. Veľmi rád maľujem obrazy a zo všetkého najradšej ich potom darujem. Teraz
maľujem na maliarske plátna to, čo sa mi páči alebo po čom túžim.”
Kristínka Fašungová zasa uprednostňuje abstrakciu.
A medzi klientov zariadenia ešte patria aj ďalší umelci, pre ktorých je výtvarná tvorba viac ako relaxom.
Riaditeľka zariadenia Maják n.o. Henrieta Heidecker
Čo z Vášho pohľadu dáva výtvarná tvorba pod vedením Helmuta Bistiku Vašim klientom?
Helmut začal pracovať pre Maják v roku 2008. Bol to ešte len druhý rok našej prevádzky. Po ťažkom adaptačnom prvom roku, ktorý bol náročný tak pre klientov ako aj personál, sme mali pred sebou dlhú cestu spoznávania a hľadania tých „správnych“ – na mieru šitých aktivít. Na mieru šitého sme našli Helmuta- umelca, výtvarníka, ktorý začal pracovať s našimi mladými hluchoslepými majákovcami. Proces zoznamovania sa so štetcom, plátnom či vôňou farieb bol však často spúšťačom odmietania a nepokojných stavov. Citlivým prístupom a láskou k človeku Helmut dokázal zbúrať bariéry ich strachu a prebudiť lásku k výtvarnej tvorbe. Umenie sa pre našich majákovcov stalo komunikačným kanálom, prostriedkom na vyjadrenie pocitov, túžob, ale aj toho, ako vnímajú vecí a udalosti okolo seba.
Vidíte na nich radosť z tvorby a kreatívnej činnosti?
Pocity šťastia, eufórie z tvorby, ale aj prvé úspechy a pocity sebaprezentácie každým rokom rástli a v súčasnosti je to jedna z najvýznamnejších a najobľúbenejších aktivít v Majáku.
Naša Kika napríklad prejavuje radosť tlieskaním a výskaním. Už pri prezliekaní do trička, ktoré je určené na maľovanie, vie, čo ju čaká a má nesmiernu radosť. Maľuje celým telom- rukami, lakťami, jednoducho vytvára dva obrazy. Jeden na plátne, druhý na sebe.
Rokmi sa vám podarilo vybudovať aj ateliér. Bol to prelomový bod? Majú pocit, že teraz chodia akoby do práce?
V roku 2016 sa nám podarilo postaviť dlho vysnívaný ateliér. Helmut sníval o mieste, kde bude môcť slobodne s klientmi tvoriť, zanechať začatú prácu a opäť sa k nej vracať. Ateliér je miestom, ktoré dýcha inakosťou. Keď ste tam, máte pocit, že na chvíľu prestane existovať svet okolo vás. Je to oáza pokoja a bezstarostná zóna. (Úsmev.)
Čo by sa im najviac zišlo? Okrem výtvarných potrieb máte vysnívaný aj týždňový tvorivý pobyt mimo zariadenia. Boli už niekedy na niečom podobnom?
