Ako malý chlapec som sa nevedel dočkať momentu, keď pred našou škôlkou uvidím žltú embéčku. Zatvorenie jej dverí a usadenie sa do mäkkučkých sedadiel pre mňa znamenali začiatok ďalšieho dobrodružstva v Podniku výpočtovej techniky. V tom čase počítače netvorili bežnú súčasť domácností a vďaka môjmu otcovi som mal jedinečnú možnosť obsluhovať tento zázračný stroj, ktorý dokázal reagovať na moje príkazy. Mohol som mať tak 5 rokov.
V začiatkoch to boli, samozrejme, hry. Pamätám si na mačku, ktorá na fialovo-zelenom pozadí skákala do okien a riešila v nich rôzne úlohy, kým netrafila na psa, metlu alebo inú prekážku, ktorá ju stála život. Neskôr pribudli ďalšie, ale spustiť ich nebolo úplne jednoduché. Hru bolo potrebné zazipovať, odzipovať, nahrať na diskety a úspešne preniesť do miesta svojho bydliska. Tí, ktorí to zažili, dokonale poznajú pocit frustrácie, ktorý ste mali, ak vám niektorá zo siedmich diskiet ohlásila chybu. Väčšinou to bola práve tá posledná.
Počítače v tom čase prinášali akúsi fascináciu a výnimočnosť. O to viac sme chceli vedieť, ako fungujú. Obyčajné vypísanie textu na obrazovke podľa nášho želania alebo jednoduchá kalkulačka v nás vyvolávala zvláštny pocit zadosťučinenia, ktorý nás nútil pokračovať. A tak sme sa my, dnešní tridsiatnici, dostali k tomu, že nás živí práca v IT.










Pekny clanok. Mladi v tejto dobe su iba konecni uzivatelia vyhod techniky. Vobec ich nezaujima ake dolezite a zlozite procesy a algoritmy su na pozadi. Beru to automaticky. Zo spotrebitelov sa musime znova zahrat na developerov, najst tu krasu ucenia sa by sme sa my a nase deti niekam v zivote posunuli.
vynikajuco napisane
[…] príbeh si dokážu lepšie predstaviť,“ vysvetľuje Ilya Novodvorskiy, ďalší člen Readmio. Deti tak príbehy pozorne počúvajú a tie staršie si môžu trénovať čítanie zábavnou […]