Musíme si pomáhať

To je názov českého filmu, ktorý som videla maximálne pred polrokom. Ide o komédiu aj s trpkými situáciami z čias okupácie, ktorá mapuje české dejiny. Ak nič iné, možno som vám dala tip na to, čo si pozrieť večer. Ale cieľom toho, prečo píšem tento editoriál k decembrovému fungovaniu magazínu Index Mag je posolstvo názvu filmu: Musíme si pomáhať.

Chceme a vieme

Myslím, že v predvianočnom čase si to uvedomujeme všetci. Jednotlivci, inštitúcie, súkromný sektor (je to predsa len priestor na CSR aktivitu). Pomoc je v aktuálnom pandemickom období, ktoré trvá už ozaj dlho, nevyhnutná. Či sa už bavíme o pomoci tým, ktorí bojujú v prvej línii, o pomoci deťom, ktoré sú izolované od školského prostredia (a niektoré aj od vzdelávania ako takého v dôsledku podmienok, z ktorých pochádzajú) alebo o podpore podnikateľov, ktorí prežívajú krušné časy a často prežívajú len vďaka úsporám a stálym zákazníkom. Toto je len pár oblastí, kde je pomoc nieže vítaná, ale až potrebná.

Veľkým pozitívom je, že vieme pomáhať a cítime tú potrebu. Projekt Koľko lásky, ktorý obdaruváva seniorov v sociálnych zariadeniach, je toho pekným príkladom. Keď som odnášala koordinátorke v Košiciach svoju krabicu, ľudia k nej chodili akoby rozdávala zadarmo všeliek proti korone. Dokonca mi hovorila, že krabíc má v byte a kumbále na chodbe toľko, že syna načas presunula k babke. Či to je úplne rovnaké pri každej vianočnej iniciatíve, momentálne neviem, ale dúfam, že áno.

Tí, ktorým život doprial, sa delia s tými, ktorí toho majú menej. Pretože spolu tvoríme spoločnosť, ktorá je, ako iste dobre viete, len taká silná a vyspelá ako jej najzraniteľnejšie skupiny.

Je však materiálna pomoc vždy to, čo človek potrebuje? Mne samej sa podarilo byť aktérom v príhode, ktorá je o inej pomoci. Takej, ktorá je nám aj ťažšia.

REKLAMA

O tom, ako som sa bála jednej babky

Prvý decembrový týždeň som sa jeden večer vybrala behať v Košiciach. Trasu som si zvolila intuitívne, len som jednoducho behala. Pri Tip Tope blízko Amfiteátra na mňa trošku so zvýšeným hlasom zvolala babka. Bola v bielom kožúšku, mala igelitku a paličku. Požiadala ma o pomoc, či ju neodprevadím, pretože ju bolí bedrový kĺb a nevládze. Samozrejme, stopla som tracking a pomohla jej s tým, že chce prejsť len chodník, na ktorom sme boli, pretože bol zľadovatelý.

Babka ma však požiadala o odprevadenie k jej bytovke na ulici, ktorú aj keď mi povedala, nevedela som, kde je. Bolo to nakoniec približne 500 metrov. Babka Boženka, z rozprávania som usúdila, že sa tak volá, sa do mňa zavesila, zobrala som jej ľahkú tašku s nákupom a vybrali sme sa.

A tu prichádza titulok, ktorý vás možno zaujal. Bola som totiž v strehu a trošku nedôverčivá. Keďže žijeme vo všelijakých časoch, uvažovala som, či to nie je nejaká prefíkaná praktika na okradnutie alebo únos. Párkrát som sa obzerala okolo nás, naozaj.

Babka Boženka mi medzitým 2-krát požehnala, porozprávala o dcére, skúpych známych aj o inom známom, ktorý spieva v zbore. A to viedlo k tomu, že začala spievať. A spievala 3/4 cesty. Mne bolo aj smutno, aj pokorne, aj strašne krásne. Babku som odprevadila pred vchod, kde som jej ešte držala vchodové dvere, pretože pre ňu sú ťažké a keď pridrží čip a prejde k dverám, často to nestíha.

Chcela som jej nechať svoje telefónne číslo, ak by niečo potrebovala, ale babka Boženka nemá mobil, len pevnú linku, pero sme nemali ani jedna.

Babka mi ďakovala a ja som povedala, že to by urobil každý. Ona mi povedala, že nie. A že určite nie mladí ľudia. Tí jej hovoria, že sa ponáhľajú a nemajú čas.

Musíme si pomáhať a hľadať čas

A tým sa dostávam k pomoci, ktorá je, aspoň podľa mňa, skutočnou výzvou pre všetkých nás, ktorí máme viac a môžeme pomáhať tým, ktorí majú menej. Dať im svoj čas, záujem, počúvať ich. Na to by sme potrebovali spomaliť, vyhodiť niečo zo svojich aktivít, ubrať niekde. A to je zas čím ďalej, ťažšie, pretože (staré známe) doba je extrémne rýchla, máme veľa pracovných a súkromných povinností, potrebu sebarealizácie, až skrátka nemáme čas. Presne ako povedala babka Boženka. Na to som jej nemala vlastne čo povedať.

Za to, že som sa raz zastavila, nie som určite odborník a samaritán, ktorý môže dávať rady. Ale poviem vám, že to teplo vo vnútri, keď sa zastavíte a venujete niekomu svoj čas, pár milých slov, vás bude hriať a pohánať ešte viac. Tak to možno skúste ešte teraz, v predvianočnom období.

Musíme si pomáhať znie pekne, keď si to poviete (hoci aj len v duchu). V rámci decembra preto v našom magazíne nájdete rozhovor s riaditeľkou Karpatskej nadácie Laurou Dittel či s riaditeľkou Útulku UVP Romanou Šerfelovou.