Eliška Melušová: Vyšetrovateľka PZ píše historické romány

Vyštudovala právo, pracuje ako vyšetrovateľka Policajného zboru a vo voľných chvíľach píše historické romány. Myslí si, že patrí do inej doby a s chuťou sníva o romantických láskach z minulosti, tajomných záhadách či ópiových brlohoch plných zločinu. Krásne žieňa Eliška Melušová si svojím románom Odkaz záhadnej lady získalo množstvo fanúšičiek, ktoré sa už nevedia dočkať ďalšej knihy.

Vnímate literárnu tvorbu ako istý relax pri práci, ktorú reálne vykonávate?

Určite áno, aj keď najväčší relax je pre mňa čítanie, kedy vypínam pracovné myšlienky a sústredím sa len na príbeh v knihe. Ohľadom relaxu a tvorby, tak tam sa miestami aj „zapotím,“ ale výsledky vždy stoja za to. Mať totiž v rukách tú moc vytvárať príbehy, formovať osudy postáv, charaktery, viesť ich konania a dialógy, je pre mňa aký si iný druh dobre odvedenej práce, najmä keď sa pri tom sama nasmejem.

Ako to vlastne vyzerá? V práci ste vyšetrovateľka PZ a keď zavriete doma dvere, začínate snívať o romantických láskach z iných storočí, pirátoch a ópiových kúpeľoch?

Som romantička a nehanbím sa za to. Láska je pre mňa veľmi dôležitou súčasťou života, ktorý často nie je jednoduchý. Samozrejme, v realite prítomnosti ako aj v práci sa držím pri zemi a nelietam v oblakoch, no nepopieram, že rada snívam a dobrodružstvám svojich postáv by som sa nebránila. 

Kedy vás vlastne kopla múza a povedali ste si, že niečo skúsite napísať?

Mamina mi už v detstve čítala pred spaním rôzne príbehy, a tak sa knihy stali mojou neoddeliteľnou súčasťou. Keď som ako 15-ročná dostala prvý počítač, automaticky som sa pustila do tvorby. Vtedy vznikli moje prvé poviedky, ktoré mám dodnes vytlačené a odložené. Neboli dlhé, ani súce na oficiálne vydanie, ale čím staršia som bola, tým viac som si bola istá, že vydať raz knihu, ktorá čitateľov zaujme, bude mojím najväčším snom a snov sa netreba vzdávať.

Vaša historická romanca Odkaz záhadnej lady je síce debutom, no má prekvapivo skvelé recenzie a čitateľky sa nevedia dočkať ďalších kníh. Ako dlho budú musieť čakať? Na čom pracujete?

V prvom rade sa chcem Vydavateľstvu MAXIM poďakovať, že mi ako prvoautorke dalo šancu na vydanie knihy v ich plnej réžii. O to viac sa teším, že môj príbeh čitateľky nesklamal. Myslím, že pre autora nie je nič krajšie, ako vedieť, že ľudia čakajú na jeho tvorbu, dokonca mu píšu, kedy to už bude. Priznám sa, že polovica môjho druhého historického románu s názvom „Falošná nevesta,“ bola hotová už pred rokom. Vtedy ma však zastihli určité nie práve pozitívne životné okolnosti a nedokázala som sa sústrediť. Dnes je to už v poriadku a sama sa teším na výsledok. Verím, že tento rok sa mi príbeh Felicity a Christiana podarí dokončiť a v roku 2023 mi dá Vydavateľstvo MAXIM opäť šancu, aby ich šťastný koniec uzrel svetlo sveta práve tam.

REKLAMA

Prečo práve historické romance?

Asi budem znieť sentimentálne, ale mám pocit, že čím viac speje doba dopredu, tým viac lásky ubúda. City sa stali slabosťou a ľudia sa pri prvých ťažkostiach vzdávajú v domnení, že veci, ktoré vyžadujú snahu, za to nestoja. A práve toto v historických románoch nenájdeme. Príbehy v nich, hoc vymyslené, sú plné lásky, intríg, ale i pochopenia, že bez boja niet vytúženého cieľa. Život nie je ľahký, tak prečo si nedopriať príbehy s pointou a happyendom? A práve k románom ten happyend patrí, k tomu pripočítajte moju záľubu v histórii a voľba písať v tomto žánri je odrazu úplne jednoznačná.

Máte v tomto žánri obľúbených autorov a tituly?

Johanna Lindseyová je vždy prvé meno, ktoré mi napadne pri tejto otázke. Je to pre mňa PANI spisovateľka a zároveň môj vzor. Práve jej knihy sa mi dostali do rúk medzi prvými. Vďaka nej som si zamilovala Anglicko a jeho históriu, hoci sa priznám, že som ho doposiaľ osobne nenavštívila. Štýl jej písania, pútavosť ság, ktoré rokmi vytvorila – ako napríklad rod Maloryovcov, to všetko vo mne zanechalo presne tie neopísateľné pocity, ktoré chcem, aby cítili čitatelia aj pri mojich knihách. Pri nej ani nie je možné vybrať len jeden obľúbený titul. Medzi ďalšie skvosty pre mňa patrí Mary Baloghová s knihou Zvrhlá láska, Kat Martinová s knihou Falošné sľuby, Kathleen E. Woodiwissová a jej Ruža v zime a mnohé ďalšie. Ako vždy hovorím, niet zlého autora, len rozdielne pohľady na vec.

Ako postupujete pri vystavaní samotného deja? Píšete si vopred osnovu, máte všetko prešpekulované do detailov alebo sa necháte viesť príbehom a postavy sa kreujú sami?

Všetko ide intuitívne, bez osnov. Napadne mi nejaká myšlienka, kedy si poviem wow, toto v príbehu musí byť, a podľa toho kreujem zvyšok. Pri mojej prvotine to bol práve začiatok, ktorým som si bola istá. Zápletka, ópiový brloh, postava páchateľa, to všetko prišlo postupne až samotnou tvorbou. Pri druhom rozpracovanom románe je to zasa koniec, ktorý s určitosťou poznám a nechávam na múzu, akým zaujímavým začiatkom príbehu sa k nemu dopracujem.

Máte pri tvorbe svoje rituály?

Ani nie tak rituál, ako skôr vnútorný pokoj, ktorý musím mať na to, aby som dokázala písať. Pokiaľ prežívam starosti, moje emócie sú také silné, že viem, že so svojou tvorbou nebudem spokojná. Sú rôzne dni, no písanie u mňa musí ísť samo a ak nejde, je čas na prestávku. 

Je niečo, čoho sa pri písaní snažíte vystríhať?

Čitateľkám sa vždy snažím priblížiť svet, ktorý opisujem, aby si ho vedeli aj predstaviť, ale nemôže toho byť priveľa – napríklad prehnane detailné opisy rób či architektúra budov. Väčšina z nás sa viac teší hlavne na to, kedy budú hlavní hrdinovia spolu a čo sa medzi nimi zasa udeje. Všetko je dôležité, len treba vedieť, kedy kde pridať a kedy kde ubrať tak, aby sa čitatelia nenudili. Zároveň sa snažím, aby moje knihy prinášali aj určité poznatky. Tentoraz to bolo ópium, nabudúce to môžu byť zaujímavosti o počiatkoch liečiteľstva. Kniha nemá byť len príbeh, ale aj zážitok.

Čo vám písanie dáva?

Pocit slobody. Pocit, že nič nie je nemožné, pretože práve v knihách je možné všetko. Písanie nepozná hranice, ani obmedzenia, iba tie, ktoré si v ňom sami určíme. Písanie je fantázia, ktorou vytvárame vlastný svet a zhmotňujeme ho v reálnych knihách.

Máte niečo spoločné s hlavnou hrdinkou vašej knihy?

Pri tejto otázke bola automatická odpoveď mojej mysle NIE, no len kým som sa hlbšie nezamyslela. Až po vydaní knihy som si totiž uvedomila, že hlavná hrdinka často konala tak, ako by som v danej dobe, pozícii a situácii asi konala ja sama, a teda s ňou mám zdá sa spoločného viac, než som si myslela, a to bez akéhokoľvek plánovania. Niekedy sú však spontánne veci práve tie najprirodzenejšie.

Chceli by ste žiť v danej dobe?

Áno, nesmierne. Je to asi zvláštne, ale niekedy mám pocit, že sem nepatrím a mala som sa narodiť v iných rokoch. Plne si však uvedomujem, že žiadna doba nebola ideálna a každá mala svoje strasti. Už ako dieťa som najradšej sledovala historické rozprávky, neskôr ma fascinovali príbehy významných rodov ako Tudorovci, Mediciovci a keď som vzala do rúk svoj prvý historický román, ktorý som tajne „potiahla“ mamine z poličky a začítala sa, vedela som, že som „doma.“

Čo vás v rámci tvorby najviac inšpiruje?

Sám život. Inšpiruje ma pocit, že to, čo vytvorím, tu po mne už navždy zostane. Inšpirujú ma aj samotní ľudia, ktorých správy, že čakajú na moje ďalšie knihy, sú pre mňa hnacím motorom. Písanie mi prinieslo do života mnoho nových priateľov. Tvorba mi proste prináša radosť a niet v nej väčšej inšpirácie než je úsmev za bodkou na konci príbehu.

Zaujíma vás konkrétna slovenská spisovateľka či spisovateľ a ich knižné diela? Kliknite na sekciu Pre knihomoľov a prečítajte si zaujímavé rozhovory.