O hľadaní maličkostí, bez ktorých to nejde

Koľkokrát mávate pocit, že zlyhávate? Nemusí ísť hneď o veľké depresie, hlavu v smútku a pocit zbytočného bytia. Stačí také malé uvedomenie si, že “ou shit”, niečo som zabudol/nedokončil/prehnal… Ja, napríklad, mávam pocit zlyhania skoro každý druhý deň. 

Už druhý rok učím v rámci programu Teach for Slovakia na Luníku 9. Minulý rok som mala nulťákov, tento rok s nimi pokračujem v prvom ročníku. Moje pocity zlyhania v práci prichádzajú vždy, keď musím začať kričať. Keď mám v sebe, v návale emócií, pocit, že to bez kriku inak nejde. Aj keď viem, že je omnoho lepšie pracovať s tichom a vyčkávaním. 

Zlyhania však prichádzajú aj v osobnom živote. Vy už máte nakúpené darčeky, napečené vianočné koláčiky (tie suché, ktoré vydržia), vyzdobený celý domov tak, že ho môžete postovať na Instagram? Ja totižto nie. Absolútne. Zvládať kariéru, starostlivosť o domácnosť, spoločenský život a self-care v podobe pohybu je pre mňa osobne tento rok veľmi náročné. Preto z tejto spleti povinností vypúšťam tú starostlivosť o domácnosť. Prádlo na sušiaku stojí aj 4 dni, chumáče mačacích chlpov na podlahe občas ignorujem, kvety musia vyzerať naozaj zle, aby som ich poliala. Vybudovať si takýto voľnejší postoj k povinnostiam nebolo ľahké. Najmä kvôli mindsetu, že to sú úplne bežné jednoduché veci, ktoré “by som mala zvládať ako správna žena”, ktorou chcem byť. A to vám nebudem písať o strašiakovi v pozadí hlavy, ktorý mi pripomína, že zlyhávam v každodennom živote bez toho, aby som mala deti, o ktoré sa treba starať…. Ale to je o inom a na inokedy.

REKLAMA

My ľudia si vždy zapamätáme a vyberáme tie negatívne veci nejako prirodzene. Keď nás niekto pochváli, máme problém prijať kompliment. Keď nám niekto niečo v dobrom vytkne, sme dotknutí a máme tendenciu naprávať sa. Odkedy som sa stala učiteľkou, začala som sa učiť byť na seba viac dobrá, manažovať svoje očakávania a hľadať progres v maličkostiach. Poviem vám, že bez týchto 3 skillov by som už asi vyhorela alebo by mi zatvrdlo srdce. Aj zlyhania sa ľahšie znášajú, keď si sami uznáte, že na ne máte ako človek právo. Že skrátka nemusím všade a vo všetkom fungovať na 100 %. Že good enough is good enough. A keď sa k tomu pridá schopnosť hľadať maličkosti, ktoré nás tešia, máme… asi vyhrané? 

Moje decká v triede po mne opakujú hlášku “neni o čom”, ktorú, očividne, používam, keď niekto odpovie správne na otázku (Na aké písmeno sa začína slovo bubon? – pre ilustráciu otázky). To, že ju opakujú a vnímajú, svedčí o tom, že ju používam dosť často. Taká maličkosť, za ktorou sa skrýva úplne iná nádhera… Musím uznať, že maličkostí mám v triede veľa, len mi trvalo naučiť sa ich odkrývať. Keď šikovnejší žiak vysvetľuje spolužiakovi po rómsky, ako napísať číslo 5. Keď sa podelia o desiatu s tým, kto nemá, potichučky a citlivo. Keď si pýtajú domáce úlohy na domov a aj ich na druhý deň donesú. Keď prečítajú prvé slová, ja sa nenormálne teším a im to pomaličky dopína, čo vlastne dokázali… 

A sú toto všetko vlastne maličkosti? Na začiatku ich hľadania jednoznačne boli – všímať si pár svetlých chvíľok, aby som videla, že v triede naozaj je nejaký pokrok. No časom sa z maličkostí stanú veľké veci, ktoré vás tešia a napĺňajú celých. Dávajú energiu a zápal ísť a snažiť sa aj cez zlyhania. Pretože tá vidina “maličkostí” vás bude priťahovať. Aspoň v to teda dúfam. Aby každý mal vo svojom živote maličkosti, vďaka ktorým pôjde svojím smerom. Nech je to vpred, späť, doprava či doľava…