Herec Peter Nádasdi: „Vo všetkom som extrémista. Keď niečo robím, tak naplno.“

Je herec a dušou muzikant, zbožňuje futbal a istý čas koketoval s komunálnou politikou. Do všetkého sa vrhá „po hlave“, je šoumen a extrémista, no hlavne milujúci otec dvoch malých chlapcov. Deťom by zniesol aj modré z neba a pokojne by ich mal oveľa viac, hoci priznáva, že občas mu dochádzajú sily. S Petim Nádasdim sme sa porozprávali o Ivete i Nemocnici, divadle i kapele, vzťahu k technológiám, no hlavne o láske k rodine, ktorá je preňho všetkým.

Kedysi si mi vravel, že si užívaš, keď si v jednom kole. Ako je to teraz, s odstupom času?

• Som vďačný za prácu, lebo bez nej by som ťažko vyžil z výplaty z Thálie. Už ma to však aj dosť fyzicky ubíja, najmä večné cestovanie. Našťastie premiéry ako Iveta, Kriminálka kraj, Zázračná Nikol, Piargy… to všetko bolo natáčané už dávnejšie, len to išlo na obrazovky či do kín naraz a ľudia si teda myslia, že som na roztrhanie. Asi preto som teraz v kurze. (Úsmev.) V skutočnosti toho netočím až toľko, ale Nemocnicu, chválabohu, celkom často a keďže sa to „bije“ aj s divadlom, mám menej času na rodinu, čo mi je ľúto. Tak či tak sa však nepresťahujem do Bratislavy, lebo tam nechcem žiť. Musím teda cestovať. Keď sa darí, tak máš robotu a musíš za ňou cestovať a keď nie, tak si doma.

Ako vnímaš celé to haló okolo seriálu Iveta? Si Východniar, v Trebišove si skoro hral prvú ligu vo futbale, čiže je to tvoja srdcovka a máš plné právo sa k tomu vyjadrovať.

• Dívam sa na to tak, že má špecifický Hřebejkov humor. Ak naňho pristúpiš, tak to celé pochopíš a nevadia ti tam žiadne veci, nerobíš z toho haló. Áno, je to svojské a je tam veľká nadsázka. Neplatí to však len o Trebišove a východe, ale aj o západe. Všade sa nájdu aj magori a aj ich tak režisér vykresľuje. Dano Fischer tam hrá podvodného modelingového agenta, a takých je všade plno – mám ten pocit. Na druhej strane ma osobne mrzí to, že sa to netočilo v Trebišove. V tom majú mnohí pravdu. Financie však často nepustia. Hercov chceli mať pokope v Bratislave… no možno pokračovanie natočia na východe. (Úsmev.) Na druhej strane celé to haló, ktoré okolo Ivety vzniklo, urobilo pre seriál a myslím, že aj pre Trebišov skvelú reklamu.

Foto: TV JOJ

Ako si na tom s kapelou? Nie každý vie, že si aj skvelý muzikant.

• Teším sa, lebo sa vracia môj kamarát Oliver z Prahy späť domov a ak sa už usadí, tak by som bol rád, ak by sme začali zase tvoriť. Ale samozrejme, čas už ubehol. Netuším, či budeme zaujímavý pre mladšiu generáciu. Rozhodne však chcem dokončiť svoje dosiaľ nevydané skladby. Vidím v nich potenciál. Máme nimi čo povedať.

Aký je tvoj vzťah k moderným technológiám? Pri elektronickom rocku musíš zákonite využívať technologické vychytávky. Čo ty a takáto oblasť?

• Mám skôr schopnosť vymyslieť a tvoriť hudbu. Cítim v hudbe temnú romantiku a mám cit pre hľadanie tónov. Oliver to už potom cez tú elektroniku porieši. 

A čo iné technologické vychytávky? Si typický chlap – čiže veľká telka, super auto, najnovší mobil?

• Týmto asi nikoho nepoteším. Som konzervatívny typ a absolútne som proti inováciám. (Smiech.) Sorry, že teraz sklamem 70 percent mladých ľudí na Slovensku. Ale som absolútne proti. Nie preto, lebo starnem. Vždy som bol taký. Smartphone mám len kvôli deťom, aby som ich mohol pekne nahrávať a fotiť. Technológia nám v tomto pomáha. Čiže mám okoš telefón (z maďarčiny múdry – pozn. red.), ale veľmi som sa tešil, keď odišiel Facebook na 8 hodín a bol kľud.  Chcel by som, aby vypadol aspoň na týždeň, že čo by to spravilo s ľuďmi. Napriek tomu sa však nechcem stavať do role, že som mimo. Nechcem však ani pristúpiť na túto modernizáciu, lebo sa poznám. Keď som fajčil, tak som fajčil 40. Keď som hral futbal, tak nonstop. Určite by som bol už dávno mŕtvy, keby som tomu prepadol, lebo v aute by som napríklad stále hľadal nejakú skladbu, čo by som si chcel pustiť, alebo podcast, ktorý by som si chcel vypočuť.  Vo všetkom som extrémista. Keď niečo robím, tak naplno. Takto ma to aspoň nejako obmedzuje. Nemám wifi a mám pokoj.

A čo youtube kanál? Pre muzikanta je to niečo, čo musí byť…

• Prestali sme aktívne hrať pred desiatimi rokmi, ale samozrejme, budeme ho využívať s kapelou.

Počas oddychu od muzikantského života si stihol splodiť dve deti. Prezraď o nich niečo.

• Petike mál v októbri šesť rokov  a Adam na Valentína tri. Ešte sme v škôlke. Občas je to nesmierne ťažké. Nemám na to asi vhodnú povahu – stále mám výčitky, keď s nimi nie som kvôli práci. Nesmierne rád som s deťmi. Keby som mal tridsať, tak by som si asi užíval, že som často v Bratislave, ale takto… Nemám už na to ani energiu.

Prečo tak vehementne trváš na to, že sa nechceš presťahovať, keď vieš, že by ti to výrazne uľahčilo život?

• Som lokálpatriot. Už aj Košice sú mi veľké. Najradšej by som žil v Chlmci. Tam mám kamošov z detstva, chatu… Ideš von a hráš si futbal, starneš, deti sa majú dobre… Som z malého mesta. Košice sú ešte útulné, ale Bratislava je pre mňa priveľká. Mohol som sa presťahovať, keď som mal dvadsať, ostať so spolužiakmi, ísť s nimi aj na vojenčinu a rozbehnúť to tam, ale nespravil som to. A určite by som si zase vybral východ. Už aj kvôli hudbe – tvoril som vždy so svojimi z Chlmca. Viac sme si rozumeli, žili sme v rovnakej komunite, zažili sme rovnaké veci. Super je prísť do Bratislavy, stretnúť sa a natáčať, no aj sa potom vrátiť domov.

Foto: TV JOJ

Čo komunálna politika, už ti vôbec nehrozí?

• Nie, vôbec. Nie je to svet pre mňa. V Chlmci som sa pred časom snažil, ale už som aj stratil všetky kontakty a akurát som sa so všetkými povadil. (Smiech.)

Ktorú prácu si aktuálne najviac užívaš?

• V Thálii sme odpremiérovali skvelé predstavenie o Pálovi Ábrahámovi – bol to maďarský hudobný skladateľ, ktorý žal v 30. – 40. rokoch minulého storočia obrovské úspechy v Berlíne operetnou aj filmovou hudbou. Ale prišli nacisti a on musel ako Žid zdrhnúť, zbláznil sa a skončil na psychiatrii v Amerike. Všetky svoje partitúry dal svojmu najlepšiemu kamarátovi a on to niekde … uložil? Predal? Dodnes sa nenašli. Je to výzva, lebo sa tam aj tancuje a nie je to ľahká opereta, ale dráma. Prvýkrát robím takúto vec. Natáčanie seriálu Nemocnica mám tiež veľmi rád.  Je to výzva kvôli medicínskej terminológii. Stále natrafím na odborné výrazy, musím si ich vygoogliť, pochopiť… Keď operujem, je to strašne zábavné. (Smiech.) Som rád, mi minule kamarát – primári zavolal, že to hrám uveriteľne. Máme na pľaci profesionálne sestričky, ktoré nás opravujú, čo veľmi pomáha. Režisér Honza Novák je fantastický – vysvetlí a má trpezlivosť. Prednedávnom bola premiéra seriálu Einstein, kde sa mi prvýkrát pošťastilo hrať zamaskovaný – staršieho amerického profesora so slovenským prízvukom. Bola to fakt výzva. Uvidíme, či prídu aj nové ponuky.

Foto: TV JOJ

U teba je zaujímavé, že ťa neobsadzujú do rovnakých rolí, neškatuľkujú ťa. Tá všestrannosť je super…

• Ďakujem ti, že to tak vidíš, teraz si pozdvihla moje sebavedomie.

A je to prekvapivé. Lebo divák ťa vníma v nejakej úlohe istým spôsobom a príde nová rola a hovorí si – ako ten človek dokáže zahrať niečo také odlišné tak uveriteľne.

• Teraz sa až hanbím a chytám sa za hlavu a neviem reagovať. Ale pre mňa je presne toto najpodstatnejšie. To je pre herca asi najväčšia pochvala, keď nie je zaškatuľkovaný. Ale sám neviem, či to robím dobre. Som Peti a stále sa tak vnímam. Človek nevie posúdiť svoje herectvo, možno len ak je veľký egoista alebo narcis. Hrám podľa Stanislavského metódy a pokúšam sa vžiť do rolí na základe toho, čo som sám v živote zažil, alebo odpozoroval od iných. Chcem byť dôveryhodný. Vo filme Slúžka som napríklad hral kočiša, vo filme Piargy farára, mám to teda pestré. Som si istý, že som hral dobre futbal, možno som nespieval dobre, ale šouman som bol dobrý, ale ako herec sa neviem ohodnotiť. Veľmi dobre mi však padne, keď mi to niekto ak ty povie. (Úsmev.)

Foto: TV JOJ

Je super, že si si na deti počkal? Že si ich nemal v tridsiatke? Je to naplňujúcejšie?

• Stopercentne áno. Jediná vec, čo mi vadí, je to, že by som ich chcel mať viac. Ale čas je neúprosný. A hoci mi povieš, ale Peti, máš len 45… ale život je taký, že nevieš, kedy končíš. Takže… Ja ich zbožňujem a keby som mal teraz dievčatko, tak by som bol nadšený. Zatiaľ fyzicky vládzem, hoci možno trpezlivosť nemám takú veľkú. Netuším však, akú by som mal pred 10-imi rokmi… a je to, samozrejme, o dvoch. Som rád, ako to je. Je to tá najväčšia láska. Pri tom všetkom vyčerpaní a skutočnosti, že si človek často nevie poradiť, je to čosi neopísateľné, neprenosná skúsenosť. Kým deti nemáš, nepochopíš. Najpodstatnejšia je manželka, bez nej by som to určite nedal. Samozrejme, všetkého ubudne, nemáš čas na polovičku, ale oveľa viac si zase vážiš spoločné chvíle. Lebo stále riešiš nákupy, karneval, Mikuláša, čokoládky na meniny a tak. Ako to robia tí, čo majú šesť detí a sú vyrovnaní? Majú inú vodu? Berú lexaurin? Mal som najkľudnejšiu ženu na svete, ale títo chlapci… a ja k tomu… kvôli mne už nie je. (Smiech.)