Prinášame vám ďalšiu časť románu MERITUM – Nočné besy

Jej oči žiaria. Sú jasnomodré a žiaria! prebehlo mu okamžite hlavou a on z nej nemohol spustiť zrak. Samozrejme, vedel, že ich má modré, ale teraz žiarili takou jasnou aurou! Silno zažmurkala a zrazu boli opäť normálne.

Asi som sa do hlavy udrel silnejšie, ako som si pôvodne myslel, napadlo mu.

,,Už som pri vás.“ Zvalil sa na ňu, aby ju chránil svojím vlastným telom a pripravoval sa na náraz stola. Jeho prvý nesebecký hrdinský čin v živote.

Gabriela sa vystrašene obzrela za letiacim stolom. Nevedela, kde sa to v nej vzalo, ale celou silou sa zaprela do Viktora a oboch ich prevalila nabok. Práve včas, aby zabránila katastrofe.

,,Božeee!“ zvolala pritom, keď ich aj napriek všetkému úsiliu zasiahla časť letiaceho stola. Viktor bolestne zavyl, práve on to schytal plnou silou.

,,Ste v poriadku? Viktor!“ Dychčala a chcela sa spod neho vyslobodiť. Jeho telo totiž ochablo a ju to zatláčalo ešte viac do podlahy. Bránilo jej to slobodne dýchať. ,,Viktor, bože môj, ste v poriadku?!“ zvolala ešte raz, pretože nedostala žiadnu spätnú väzbu.

,,Žijem…“ vydýchol, keď sa trochu spamätal. Už druhýkrát v priebehu piatich minút mu vyrazilo dych. ,,Potrebujem len… chvíľu.“ Nebol stavaný na superhrdinu, ale na teplé noci pri krbe s pohárom vína.

,,Nemáme ani chvíľu!“ zvolala Gabriela, lebo hluk v kuchyni silnel a atmosféra hustla. Vietor priam kričal cez okná a všade vôkol bola voda, neporiadok, črepiny a dokonca aj kuchynská linka sa začala nebezpečne otriasať.

,,Musíme odtiaľto vypadnúť!“ kričala, aby prehlušila všetok hluk. Ledva dýchala pod váhou jeho tela. ,,Kurnik šopa, veď ste chudý ako záložka do knihy! Ako môžete byť taký ťažký?!“

Viktorovi sa konečne podarilo poriadne sa nadýchnuť až keď sa spod neho vyslobodila, a jemu sa uvoľnila bránica. A hoci bol stále v šoku, uvedomoval si, čo im hrozí, ak okamžite nevypadnú. Toto už nie je len o jeho knihe, už to nie je žiadne bububu. Tu sa diali aj veci, ktoré v knihe neboli a keď sa začnú diať aj tie, ktoré z knihy vyškrtol, tak sú v peknej kaši.

,,Pane Bože pomôž, toto nie je v našich silách!“ zvolala Gabriela zúfalo, keď jej nôž presvišťal tesne okolo tváre a zabodol sa v drevenom ráme. Ak sa dostanú z tohto pekla, tak zapáli sviečku a začne sa skutočne modliť, ako sa patrí. Tak ako ju to učila jej stará mama. Pomáhalo jej to v ťažkých chvíľach, cítila sa v bezpečí a milovaná. Akoby ju z hora ochraňovala a držala nad ňou stráž. Keď sa diali tieto hrôzy, pri modlitbe cítila, ako ju zaplavuje teplo, akoby… akoby… nevedela to definovať. Potrebuje ruženec, svoj drevený ruženec, vysvätený v kláštore, no musel ostať na jej nočnom stolíku a teraz len cítila obrovský strach, chlad a beznádej.

,,Vypadnime už konečne odtiaľto!“ Viktor sa s bolestnou grimasou postavil a chytil ju za ruku. So zvyškami posledných síl ju ťahal k dverám kuchyne, no Gabriela bola ako zhypnotizovaná. Len hľadela von oknom, akoby ju tam niečo priťahovalo. Dokonca aj keď okolo nej presvišťal ďalší nôž a na líci jej zanechal reznú ranu, nevenovala tomu ani najmenšiu pozornosť. Krv jej po kvapkách stekala dole lícom až na krk.

,,Gabriela, dočertaaa!!!“

V diaľke počula Kvintussov hlas, ale nemohla reagovať, niečo ju k sebe volalo, vábilo. Niečo tam vonku k nej prehováralo. Nevedela, čo je to, ale vedela, že musí ísť za tým. Zastala.

,,Čo to robíte?! Šibe vám?!“ zvolal, akoby nemohol uveriť tomu, čo vidí. Boli už pri dverách, v jednej ruke držal kľučku a v druhej Gabrielu.

Namiesto toho, aby s ním šla preč do bezpečia, zastala. Hľadela niekde von oknom. ,,Gab…“ chcel na ňu opäť zavolať, no už nemusel.

Odrazu sa celá miestnosť ponorila do tmy, vietor ustal a všade zavládlo hrobové ticho, akoby stlačil pauzu na ovládači. Dokonca nepočul ani tlkot vlastného srdca. Prechádzal pohľadom po zdevastovanej kuchyni. Všetko bolo zničené, všade bola tma a tá sa ešte prehlbovala, až takmer všetko zahalila. Striaslo ho a na zátylku ucítil chlad. Dokonca mu namiesto dychu z úst vyšla iba ľadová para a teplota v miestnosti výrazne klesla pod bod mrazu. Naskočila mu husia koža. Toto nie, nemôžu tu byť… Bál sa toho, čo bude nasledovať. Odteraz si zakázal aj myslieť. Jeho najhoršie predstavy sa začali zhmotňovať.

Gabriela urobila dva kroky k oknu a jeho ťahala so sebou.

Za žiadnu cenu ju nepustí! Celou silou si ju pritiahol k sebe a zovrel ju v náručí. Bola ako v tranze a keď jej pozrel do tváre, mala neprítomný pohľad. Oči mala chvíľami sivé, potom zase modré. V tej tme svietili ako reflektory. Hľadela naňho a on cítil, že odrazu nemôže dýchať. Akoby mu neviditeľná ľadová ruka zovrela hrdlo a on lapal po dychu. Cítil, že mu zamŕzajú pľúca.

Gabriela sa opäť pohla k oknu, no on ju držal pevne. S poslednými zvyškami síl, ktoré v ňom ešte zostali, trhol kľučkou, dvere sa otvorili a oni v objatí vypadli z kuchyne na podlahu, práve vo chvíli keď sa okná sfarbili do červena.

Pokračovanie na ďalšej strane.