Prinášame vám ďalšiu časť románu MERITUM – Nočné besy

Gabriela sa prebrala, ležiac na chodbe, a vôbec netušila, ako sa tam dostala ani to, čo sa dialo predtým. Prečo ju Viktor drží tak pevne v objatí? Začínala mať problém s dýchaním, dochádzal jej vzduch. Zbláznil sa?

Vymanila sa z jeho objatia a vtedy ucítila každý jeden kúsok svojho tela. Boleli ju ešte aj vlasy.

,,Čo sa tam, preboha, stalo?! A ako sme sa dostali na chodbu?“ okamžite sa posadila a v panike sa šúchala k stene a obzerala sa okolo seba, akoby mal des začať odznova. Vyzerala maximálne dezorientovane.

,,Nič si nepamätáte?“ s grimasou sa pokúsil posadiť, no nešlo mu to tak šikovne ako jej. Predsa len bol trafený stolom, dorezaný črepinami, takmer uškrtený neviditeľnými ľadovými rukami a… teraz by už uveril aj vílam a jednorožcom, keby vyšli z dverí oproti. Mal pocit, akoby bolo všetko možné.

,,Nepamätám si, že sme… že…“ habkala a rukami si ťahala vlasy. Divo lovila v pamäti a snažila sa na všetko si spomenúť, no v hlave mala vykradnuté. Totálny výpredaj. Iba útržky, ktoré nedávali žiaden zmysel.

 ,,Boli sme na nohách a… a… to svetlo, čo sa… a tie hlasy… to hovorili…“

,,Aké hlasy? Veď to som bol len ja.“ Viktor sa oprel o stenu oproti nej, chcel si vystrieť ubolený chrbát a opatrne kontroloval škody na svojom tele. Pripadal si ako účastník escape room, len v reálnej podobe a scenár napísal on sám.

,,Tie hlasy… neviem, čo vraveli… ja si to už nepamätám… ale chceli, aby som šla s nimi… chceli…“ odrazu stíchla, akoby to nechcela dopovedať.

,,Čo chceli?“ nabádal ju netrpezlivo.

,,To vo vašej knihe nebolo,“ zamračila sa naňho.

,,Práveže som prišiel na to, že je tam kopec noviniek – zrejme mám spoluautora, o ktorom neviem a rozhodne má úplne odlišný vkus ako ja,“ uškrnul sa trpko. Nevedel, či ich ešte niečo čaká, kým vyjde slnko, ale nechcel to zisťovať.

,,Mali by ste ho nájsť, fušuje vám do remesla.“ Gabriela sa roztrasenými nohami postavila a oprela sa o skrinku, na ktorej boli položené sviečky. Predtým horeli, no prievan ich asi sfúkol. Aj steny na chodbe boli holé, všetky obrazy totiž zhodilo to niečo, čo im nedáva v noci spávať. Nemalo zmysel vešať ich späť.

,,Tak čo vám tie hlasy hovorili?“ Viktor sa nedal len tak odbiť. To čo videl, počul a zažil na vlastnej koži, ho vydesilo do takej miery, že bude mať najbližšiu dobu problém so spánkom.

Opatrne vstal a oprel sa o stenu. Nebude tu dlhšie, než je nevyhnutné. Už včera bolo neskoro.

,,Chceli mi ukázať niečo dôležité.“ Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. ,,Je to šialené.“

,,Vážne?“ zasmial sa trpko a unavene privrel oči. Mal pocit, že má všetky kosti v tele zlomené. ,,Až TOTO sa vám zdá šialené? Vážne? Doteraz to bolo úplne v poriadku?“ znel ako hysterka, dokonca mu aj o oktávu preskočil hlas a ona sa zamračila.

REKLAMA

,,Vymenili sme si úlohy? Kam sa stratil ten večný skeptik, ktorý ma nechal vyviesť z vlastnej autogramiády?“

,, Och, prepáčte. Chýba vám? Zrejme vzal nohy na plecia a už je niekde na ceste domov!“  Odlepil sa od steny a vykročil k vchodovým dverám. ,,Ospravedlňujem sa, ak som vám vzal vašu rolu, ale je tu stále dosť tých, ktoré nemajú obsadenie. Vyberte si!“

Gabriela ho sledovala, ako kríva chodbou, skrčený od bolesti, a nikto mu to nemohol mať za zlé. Veď ho zhodili zo stoličky, nahádzali naňho takmer všetok riad z kuchynskej linky, okúpal sa v daždi a stôl ho pobozkal na chrbte, a to všetko preto, že sa snažil pomôcť ženskej, ktorej straší – a to nielen v dome, ale aj vo veži.

,,Dobre, pozrite sa…“ Gabriela sa ho snažila dobehnúť. ,,Na toto sami nestačíme. Ja nechcem skončiť ako hlavný hrdinovia vo vašej knihe!“

,,Nikto nechce skončiť dobodaný, stiahnutý z kože a vzatý do horúcich pekiel samotným diablom!“

,,Ale takto sa to predsa…“ habkala, lebo hovoril o niečom úplne inom, ako napísal. Alebo nie?

,,Nie, ale malo sa to takto skončiť. Trochu som ten koniec zmenil.“

,,No trochu viac,“ zasmiala sa pološialene, no odrazu stíchla, lebo dvere do kuchyne sa nebezpečne zatriasli.

Vystrašene ho chytila za ruku. Urobila to automaticky a on zastal. Otočil sa k nej, oboma rukami ju uchopil za ramená a povedal pevným hlasom bez štipky zaváhania:

,,Tam v kuchyni ste niečo vraveli o pomoci, ale nepočúval som vás. Bolo to k veci? Pomôže to?“

,,Samozrejme, že to bolo k veci.“ Zatvárila sa urazene. ,,Vravela som vám, že najlepšie by bolo osloviť nejaké médium. Oni vidia tam, kde my nie, vidia to, čo my nevidíme. Zavolám ich, prídu sa sem pozrieť. Celý dom je ako prekliate kino s neprístupnými filmami.“

,,Tu by sa skôr hodil vyháňač diabla,“ navrhol a jeho vnútorné ja mu zatlieskalo.

„Pozeráte priveľa hororov, Kvintuss, nemôžete len tak dôjsť za kňazom, povedať mu, čo je vo veci, čakať, že vám uverí, vezme plášť, krucifix a svätenú vodu a doletí na krídlach anjelov až sem.“

„Kto tu pozerá priveľa…“

,,Predstavujete si to príliš jednoducho. Skúšala som to. Skôr ako by ste stihli kňazovi dopovedať tento príbeh, si po vás príde biele auto s mužmi v bielych plášťoch a odvedú vás na dlhý wellnes pobyt v rovnako bielej kazajke.“

Viktor si len vzdychol, pustil ju a upravil si oblečenie. Aj keď to bolo celkom zbytočné, preplietol si prsty na rukách pred sebou a dôležito sa opýtal:

,,Čo teda navrhujete?“

,,Predsa to médium. Ohluchli ste?“ prevrátila očami. Ten chlap ju buď nepočúva alebo sa hrá na hluchého naschvál.

,,Máte aj nejaký typ? Alebo nám bude trvať celú večnosť, kým…“

,,Áno, mám. Je to žena a volá sa Lesia Lubina. Má veľmi dobré odporúčania,“ odpovedala až podozrivo rýchlo.

,,Aké mystické meno!“ zvolal teatrálne a otočil sa na odchod.

,,Vážne? Ešte stále sa vám toto všetko zdá smiešne? Lebo ja sa nesmejem. A kam to vlastne idete?“ okríkla ho a vykročila za ním.

,,Domov. A máte pravdu, ospravedlňujem sa. Nemal som si z toho uťahovať. Takže Lesia, hmm?“

,,Áno.“

,,Tak jej zavolajte,“ pokrčil ramenami. Vzal si z vešiaka sako a prehodil si ho cez ramená. Kabát mal predsa prišpendlený na poschodí.

,,Zavolám jej až ráno a rozhodne nie z tohto domu.“

,,A z ktorého?“ zastal a prekvapene sa k nej opäť otočil. ,,To myslíte odo mňa? Z môjho domu?“

,,No hádam nečakáte, že tu po tom všetkom ešte ostanem! Alebo áno?!“ neveriaco pokrútila hlavou a založila si ruky v bok. ,,Iba kým sa to nevyšetrí, necítim sa tu bezpečne…“

,,Tu ani nie ste v bezpečí, ženská!“ zvolal, no potom sa spamätal, zhlboka sa nadýchol a nasadil kamenný výraz. ,,Tak dobre.“

Hádať sa s ňou nemalo význam, rovnako ako to, aby tu ostávala. Nebol by pokojný, nezaspal by, ak by vedel, že je tu sama. Cítil sa za ňu zodpovedný. Dočerta!

,,Odchádzame!“ zavelil a nahnevane otvoril vchodové dvere.

,,Zbalím si len pár vecí na prezlečenie,“ povedala a zmizla za dverami svojej spálne.

,,A nezabudnite si čistiace prostriedky na svoje telo!“ zavrčal za ňou sarkasticky. Tá ženská si neľahne do jeho postele, jeho snehobielych obliečok, kým nebude čistá ako ľalia. Do jeho postele? Nie! Pekne do hosťovskej izby na opačnom konci chodby. Čo najďalej od neho. Je to pokušiteľka. A dostane izbu s vlastnou kúpeľňou. Nebude riskovať, že ju opäť uvidí pobehovať po dome len v spodnej bielizni. Je to diablica a chce ho zviesť. Ale to sa jej nepodarí. Koniec koncov, pod tou perinou, kým sa všetko pokazilo lietajúcimi dýkami a vybuchujúcou kuchyňou, to musela byť ona! Musela…! Veď kto iný? Rozhodol sa na svojom presvedčení jednoducho trvať, aby si zachoval aspoň kúštik zdravého rozumu.

Vtom sa otočil späť do domu. Napadlo ho to až teraz, ale čo ak tie hrôzy odídu z domu spolu s ňou? Budú ich prenasledovať?

Pokračovanie na ďalšej strane.