Prinášame vám ďalšiu časť románu MERITUM – Nočné besy

,,Lesia Lubina.“

Hneď ako sa ozval hlas v telefóne, Gabriela presne vedela, čo má povedať a aké slová zvoliť. Ten hlas poznala, zdal sa jej dôverne známy. Bola si viac ako istá, že bol jedným z tých, ktoré ju lákali v noci v kuchyni…

***

,,Kto to bol?“ Hlas, ktorý sa ozval tesne za jej chrbtom, nepatril nikomu inému ako jej priateľovi. No predsa ju striaslo.

,,Nový zákazník, Damián, kto iný? Teda, ak mám byť úprimná, bola to žena.“

Lesia vstala od telefónneho stolíka a ráznym krokom si to namierila priamo do kúpeľne. Potrebovala zo seba zmyť tú arogantnú masku, všetku tú pretvárku a faloš, ktorým sa roky oddávali. Neznášala to, ale bolo to niečo, s čím nemohla len tak prestať. Akoby chcela vystúpiť z rozbehnutého vlaku.

,,Niekto opäť počuje hlasy? Alebo si chcú dať rozhovor so záhrobím?“  Damián sa zasmial tým svojim typickým piskľavým hlasom, ktorý už šiel Lesii pekne na nervy. Ten hlupák videl vo všetkom iba peniaze… nič len peniaze… Áno, zo začiatku to bola zábava, ale teraz… teraz sa jej to už hnusilo…

,,Objednám letenky a zajtra cestujeme.“ Lesia ho ignorovala, zhodila si z hlavy čiernu parochňu, sieťku, ktorou mala stiahnuté vlasy a konečne nechala svoju bujnú ryšavú šticu rozprestrieť sa jej na ramenách.

,,Niečo veľké?“ Damián nikdy nebral nie ako odpoveď a rozhodne ignoroval akúkoľvek skrytú komunikáciu medzi riadkami. Zastal tesne za ňou a prisal sa jej perami na krk. ,,Si podozrivo ticho, prečo mi k tomu nepovieš viac?“

,,Čo chceš vedieť? Nejakej žene straší v dome a ona chce zistiť, čo to je, aby mala pokoj.“ Privrela oči a rukami sa oprela o umývadlo. ,,Nič viac a nič menej. Klasika.“

Ten darebák presne vedel, kde je jej citlivé miesto, ale ona naňho momentálne vôbec nemala náladu. Pred chvíľou skončila sedenie s bohatou starou dámou, ktorej sprostredkovala rozhovor s jej nebohým manželom. Musela sledovať plač starej ženy, pre ktorú sa stala poslednou nádejou, a ona ju vedome ťahala za nos. Rovnako ako stovky ľudí pred ňou a rovnako ako možno ďalšiu stovku po nej. Zo začiatku to bolo fajn, no čím je staršia, tým viac si uvedomuje dôsledky svojho konania a nepáči sa jej, čo vidí, keď sa pozrie do zrkadla.

,,Dnes nie, Damián, nemám náladu. Som veľmi unavená, bola to dlhá noc.“ Striasla ho zo seba, nabrala si do rúk tečúcu vodu a ponorila si do nej tvár. Zmyla celú tú frašku – čierne linky, výrazný mejkap a krikľavo červený rúž. Cítila sa taká zneuctená, taká špinavá.

,,Ale ja nie som unavený a chcem to s tebou poriadne osláviť!“ Pritlačil sa tesnejšie k nej a ona si hlavu oprela o zrkadlo. Bokom sa zahľadela na svoj odraz a videla, ako jej rozmočená čierna linka steká dole tvárou a po kvapkách padá do umývadla, kde na čírej hladine vytvára tmavé kruhy.

Keď si ju Damián pritiahol na slabiny, tak sa ani nepohla, iba ďalej neprítomným pohľadom sledovala svoj odraz.

Tento bludný kruh, v ktorom sa ocitla, nemal konca. To čo zo začiatku vyzeralo ako nevinná hra, už zachádzalo priďaleko.

Damián jej prudko vyhrnul šaty a ona sa nebránila. Dúfala, že to bude mať čo najskôr za sebou a pôjde si ľahnúť do voňavých a mäkkých perín.

Nenávidela osobu, ktorou sa musela stať, a to všetko pre lásku k človeku, ktorý si ju ani trochu nevážil. Damián sa zmenil a možno taký bol stále, len ona bola slepá. Odišla by, no bála sa. Nebolo by to prvýkrát, čo ju udrel, a to všetko z lásky. Aspoň to tvrdil, no jeho oči vždy vravia úplný opak. Bola preňho iba dojnou kravou a kým jej tečie mlieko, nepustí ju.

Nevedela prečo, no z toho telefonátu cítila vyslobodenie.

Vyslobodenie, ktoré by bolo spásou pre jej čiernu dušu.