Lesia vystúpila z auta, no hneď aj zastala, aby si Gabrielin dom poriadne poobzerala. Damián už kráčal napred, dokonca aj pred Kvintussom a Augustou, akoby mu to tam celé patrilo. Typické!
Lesia ale vždy zaostávala a najprv sa po klientovom príbytku aj v exteriéri poriadne porozhliadala. Domov o človeku veľa vypovedal a ona zbierala informácie už na prahu.
Gabrielin dom na ňu okamžite mohutne zapôsobil, ale takým spôsobom, že si rukami zimomravo pošúchala ponuro fialový pléd, do ktorého bola zavinutá. Dom bol starodávny a už na pohľad neveselý. Ostré slnko prebleskujúce cez konáre akoby sa po jeho fasáde iba kĺzalo, neschopné ho svojimi lúčmi pobozkať. Ružicové okno v stredovej časti pôsobilo ako zvedavé, ale nepriateľské oko uprené priamo na ňu.
Dom vyvolávala nepríjemný dojem, uvedomila si a v duchu si spravila poznámku, že nebude problém presvedčiť klientku, že je plný prízrakov, ktoré vypudia. Samozrejme, za nadčasové príplatky.
Uvedomila si, že ostatní už postávajú pri otvorených dverách a pozorujú ju. Gabriela ju pohľadom vyzývala, aby vstúpila, spisovateľ ju doslova skúmal, detailne a nedôverčivo (tento skeptik bude tvrdý oriešok!), Damián jej venoval spokojný poloúsmev, akoby jej čítal myšlienky. Lesii došlo, že chvíľu skutočne premýšľala ako on. Zaliala ju pachuť zhnusenia zo samej seba, zároveň však pomalým, vyrovnaným krokom vykročila. Dlhá čierna tunika ševelila na popadanom lístí. Blížila sa k domu tak sebaisto a zároveň po zemi étericky kĺzala, až jej tí traja automaticky ustúpili, aby do domu vstúpila prvá.
Lesia prekročila prah domu…
V tom okamihu sa s ňou čosi udialo. Ako prvé sa jej zmocnil pocit, akoby ju dom vtiahol a prehltol. Vzduch sa premenil na čosi husté a takmer pevné, cez čo by sa mohla brodiť ako cez hlboké blato. Zavalil ju neviditeľným tlakom, až sa jej podlomili kolená. Prehla chrbát a hneď si bola istá, že spadne, lenže v ďalšej sekunde, keď v hmote zvrátila hlavu, strop zmizol. V hlave jej vybuchli obrazy, rýchlo sa striedajúce a nejasné, ktoré sa odrazu spojili ako puzzle, do jediného farebného obrazu okoreneného o zvuky a sírnatý pach.
Ocitla sa v rovnakej hale, v presvedčení okamžite nadobudla istotu. V rovnakej a zároveň inej. Pretože obrovské hodiny, ktoré pri vstupe zachytila ležiace na podlahe, teraz stáli pri stene, bez chybičky a s vylešteným ciferníkom. A pri nich kľačal muž. Videla ho iba od chrbta, no neprišiel jej ako niekto zo súčasnosti. Sedliacke nohavice – jednoduché, z bledého ľanu, prekrýval modrý kabátec, ktorý však pôsobil, že si ho obliekol omylom. Žiaril nespratými farbami a novotou.
Ale čo to, preboha, ten zbohatlícky dedinčan, vyvádza?! Lesiu do morku kosti zamrazilo.
Keď jej došlo, že sa ho snaží zastaviť, ale nevidí vlastné chniapajúce ruky, akoby sa sama stala iba nehmotným duchom v kohosi živote, jej hrôza sa razom vystupňovala.
Chlap totiž držal v rukách batoľa v otrhanej košieľke. Zdvíhal ho nad hlavu, zatiaľ čo ju pokorne skláňal.
A tam, z tmavého kúta, sa pomaly vynárali obrysy akejsi nezreteľnej potvory. Tri okále jej zlovestne zažiarili v tvári a jedna čierna ruka s pazúrmi sa naťahovala priamo za dieťaťom.
Nie! Opováž sa! chcela vykríknuť tak mocne, až sa všetko v nej na protest voči nečinnosti napälo a vytrhla sa z vízie.
Pokračovanie na ďalšej strane.
Andrea Bercik
tlačová správa
[…] kapitola […]