Na Luníku IX pracujú s metódou výučby FIE. Výrazne zlepšuje rečové schopnosti, precíznosť i sebakontrolu

Myslíte, že to má význam a budúcnosť aj v oblasti bežného školstva, nielen v prípade marginalizovaných skupín?

Áno, určite. Ku mne chodia aj deti, ktoré by v zásade nemuseli, ale vedia, že potrebujú niečo zlepšiť, na niečom popracovať. Nároky dnešného školstva sú veľmi vysoké a aj jednotkári a  deti, ktoré majú dobý prospech, sa nemusia vedieť učiť efektívne. Každý z nás si môže nachádzať stále lepšie a lepšie postupy, ako zvládať rôzne životné situácie.

Spomínal ste, že je to skvelá metóda napríklad aj pre ľudí po mozgovej mŕtvici, ktorí sa musia nanovo učiť základné veci…

Áno. Je to ťažká práca, ale obzvlášť týmto ľuďom prinášame akúsi nádej. Možno nenadobudnú všetky vedomosti a schopnosti na takej úrovni, ako mali, ale dodá im to vieru, že sa môžu z nejakej úrovne vždy posunúť na kvalitatívne vyššiu. A prinášame im príležitosti, aby zaktivizovali a rehabilitovali svoje kogntitívne funkcie.

Je to metóda, ktorá je vlastne akoby založená na asociáciách a veľmi podľa mňa závisí práve od sprostredkovateľa, ktorou cestou „učenie“ povedie. Nie je to potom subjektívne?

To by bolo veľké zjednodušenie. Ale to, ako sa učíme, je náš subjektívny proces… Musíme sa venovať našim vlastným myšlienkovým dráham a cestám a to, čo je na tejto metóde skvelé, je, že nikomu nevnucujeme nejakú univerzálnu pravdu alebo cestu, ale umožňujeme deťom a študentom nájsť si vlastné cesty na to, aby našli nejaké riešenie. Dopracovať sa vieme k rôznym výsledkom, ale my sa učíme aj argumentovať a uvedomiť si, prečo som sa dostala z bodu A do bodu B práve takto a prečo ten bod B znie takto. Čiže si uvedomujeme celý proces a snažíme sa ho zvedomiť, ako funguje.

Aké sú úskalia metódy FIE? Čo môže nezafungovať, ak sa to nerobí správne?

REKLAMA

Ak sa to nerobí dobre, tak to ostane len nejakým vyplňovaním pracovných listov alebo riešením pracovných úloh. Keď zabudneme na podstatu, nebude tam vzájomnosť, sprostredkovateľ si neuvedomí, že práve vnucuje nejakú svoju myšlienku atď. Tiež možno sprostredkovateľ nevydrží dostatočne dlho pracovať s dieťaťom alebo skupinou. Ono je to zdĺhavá metóda – neprináša výsledky zo dňa na deň. Nemáme spätnú väzbu. Čaká sa niekedy aj rok, rok a pol, kým si rodičia alebo učitelia uvedomia, že sa niečo lepší, nejaká prekážka sa prekonáva.

Najvhodnejší model fungovania by bol aký? Začať v prvej triede a pracovať so žiakmi až do deviatky?

Je to veľmi individuálne. Vždy totiž vychádzame z toho, na akej úrovni práve deti sú. A potom s nimi chceme budovať ich ďalší potenciál… Takže je vlastne jedno, kedy začneme. Začať však čím skôr, tým je to lepšie. Na Luníku IX vidíme, že reč a rozvoj reči je pre nás zásadným kameňom a čím skôr začneme reč rozvíjať, tým je to lepšie. Ale nie je to obmedzujúce a neznamená to, že v piatom či siedmom ročníku to nemá význam.

Foto: A. Bercik

Ako ste sa vy osobne dostali k tejto metóde?

Naše deti sú našimi veľkými učiteľmi, takže cez ne. Dcéra je veľmi talentovaná a napriek tomu v škole úplne nevykazovala úspechy, alebo teda nepresvedčila učiteľov, že má väčšie skryté schopnosti a môj syn má špeciálne vzdelávacie potreby. Potrebovala som, aby sa naňho nepozeralo, že nemá potenciál, keď ja viem, že ho má, len sa na svet pozerá ináč. Tak som niečo hľadala a narazilo som na túto metódu. Povedala som si ako zúfalá mama, že je jedno, čo s ním budem robiť, len nech to aspoň skúsime a potom sa ukáže. A teraz sa tomu venujem.

Ako sa k tejto metóde stavajú učitelia a rodičia?

Myslím si, že medzi učiteľmi, rodičmi, vychovávateľmi a špeciálnymi pedagógmi, ktorí už apriori premýšľajú a hľadajú, ako pomáhať klientom – žiakom, študentom, deťom, môže byť táto metóda lákadlom a môže ich osloviť. A potom sú tu učitelia a rodičia, ktorí neveria, že by sa deti mohli rozvíjať a že je zmena vôbec možná. Ale aj vďaka Dňom otvorených dverí dávame možnosť, aby sa ten, koho to zaujíma, prišiel pozrieť, získal informácie, svoj pohľad na vec a sám sa rozhodol.

Odkiaľ táto metóda pochádza?

Z Izraela. Ale potom sa začala šíriť do Veľkej Británie, Írska, Talianska, Brazílie, Francúzska či Česka.

Na Slovensku sa s ňou zatiaľ pracuje len v Košiciach na Luníku IX?

Naším cieľom je, aby sa to dostalo do ďalších škôl. Už máme nejaké skúsenosti a výsledky, učitelia vidia, že to má zmysel.

Pracuje sa tu s deťmi 2 hodiny týždenne, stačí to?

Čím častejšie, tým lepšie, ale ostaňme nohami na zemi – dve hodiny týždenne je výborné číslo. Ja vo svojej praxi, keď ku mne chodia deti po škole, oceňujem, keď prídu raz týždenne. Aj to má význam, ale čím viac, tým je to efektívnejšie.