Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

O hodinu neskôr Viktor naozaj odišiel, celkom sám, do blížiacej sa noci. Gabriela sledovala cez okno vo vstupnej hale, ako nastupuje do auta. Ťažko si vzdychla, keď sa jeho auto stratilo z príjazdovej cesty. Otočila sa tvárou k chodbe a sťažka preglgla. Bola celkom sama. Teda takmer. Lesia bola prevažnú väčšinu dňa zavretá vo svojej izbe. Vychádzali z nej čudné zvuky, hlasy a dym. Niekoľkokrát stála pred dverami jej izby, ale nikdy nenabrala odvahu zaklopať a vojsť dnu.

A Damián? Ten si žil svoj vlastný príbeh. Sem-tam sa objavil, prehodil s ňou pár slov a opäť zmizol. Nemala z neho dobrý pocit a prišlo jej, že jeho existencia v  dome je úplne zbytočná. Momentálne vkladala obrovskú nádej do Lesie, pretože jej plne dôverovala. Videla, že im chce skutočne pomôcť. Gabriela cítila, akoby boli prepojené. Oveľa intenzívnejšie to bolo, keď sa nachádzali v jednej miestnosti.

Opäť sa rozhliadla po chodbe. Zdala sa jej taká cudzia. Padnuté a rozbité obrazy, prevrátený nábytok, vytrhaná omietka… to všetko upratala. Ostali len vyblednuté miesta na stenách, ktoré boli posiate škrabancami, akoby od obrovských pazúrov. Krok za krokom pomaly prechádzala chodbou do kuchyne, z ktorej sa v jednu noc stalo hlavné dejisko nadprirodzených a desivých udalostí. Ešte teraz, keď si na to spomenula, jej prechádzal mráz po chrbte. Kráčala a rukou prechádzala po stenách a snažila sa spomenúť si, prečo si vybrala práve tento dom. Bol iný, dýchala v ňom história a rozhodne mal svoj príbeh, ktorý chce časom spoznať. Vždy ju to ťahalo k starým veciam a artefaktom. Chcela im vrátiť, o čo ich zub času pripravil.

Zastala pred kuchynskými dverami, ktoré ničím nepripomínali udalosti predchádzajúcich dní. Najprv sa zhlboka nadýchla a otvorila. Vŕzganie pántov jej trhalo uši. S prižmúrenými očami vstúpila do kuchyne. Miestnosť už bola, samozrejme, uprataná, kuchynská linka umytá a veci v nej uložené v rámci možností, keďže dvierka boli rozmlátené, zásuvky vytrhané a s príborom, ako si dobre pamätala, hral šípky jeden neposlušný démon. Stôl a stoličky, teda aspoň to, čo z nich zostalo, stáli v strede miestnosti, čisté, umyté a opravené. Viktor nebol ani trochu technicky zdatný, väčšinu práce zvládla ona. Zabila tým popoludnie.

Postavila sa do stredu miestnosti, zatvorila oči a započúvala sa do zvukov v dome. Odvšadiaľ cítila prievan. Okná pritom utesnila. Sklo nahradila kartónovými krabicami a plexisklom, ktoré našla pod verandou. Cítila, ako zhora prúdi vzduch, ale nielen odtadiaľ, tiež z boku a zdola. Prekvapene otvorila oči a pozrela sa na podlahu. Nikdy predtým si nevšimla, aby prúdil vzduch zdola. Pod domom nič nie je. Odkiaľ to potom ide? Drevená podlaha zrejme skrývala oveľa viac, ako sa na prvý pohľad zdalo. Odrazu za sebou začula zavŕzganie. Vydesene sa otočila.

,,Zakrádate sa tu celkom sama? To je nerozvážne.“ Damián sa z čista jasna objavil tesne za jej chrbtom. Prezradila ho len podlaha.

,,Som vo svojom dome,“ dostala zo seba nakoniec Gabriela a spravila krok vzad, pretože bol pri nej tak blízko, že sa takmer dotýkali nosmi. ,,Môžem si chodiť kam chcem, aj robiť, čo chcem.“

,,Áno, to je pravda,“ priznal s úškrnom a prezrel si ju od hlavy po päty. Gabriele to bolo vrcholne nepríjemné a z jeho strany neprofesionálne.

,,Čo tu robíte? Nemali by ste byť s Lesiou?“ spýtala sa ho navonok pokojným hlasom, hoci srdce jej divo búšilo. Preventívne urobila nenápadne ešte jeden krok ďalej od neho. Viktor odišiel a Damián bol pre ňu úplne cudzí človek.

,,Bol som vzadu za domom nasávať energiu. Celé toto prostredie…“ rukami naznačil vo vzduchu široký oblúk, ,,je ňou nabité. Všade cítiť temné sily. Dýcha to tu nadprirodzenom.“

,,To viem aj sama. Veď som tu nejaký ten čas žila sama s tým všetkým… okolo…“ nevedela sa sústrediť, keď na ňu tak zazeral. Čo sa s ním porobilo? Doteraz si na ňom nevšimla, že by ho nejako extra zaujala.

,,Iste, iste, obdivuhodné! Byť tak… sama.“ Urobil krok vpred a Gabriele nabehli zimomriavky. „Bez ochrany… bez pomoci, muselo to byť pre vás veľmi ťažké.“

,,Zvládla som to a zvládam to aj teraz celkom dobre, ďakujem.“ Zamračila sa, keď smerom k nej urobil ďalší krok, a jej to vonkoncom nebolo príjemné. Netušila, čo tým sleduje. ,,Pripojí sa Lesia k nám? Rada by som sa s ňou o tom všetkom porozprávala…“ chcela opäť presunúť konverzáciu na Lesiu. Spravila to zámerne, keďže predchádzajúci pokus ignoroval.

,,Ach, to nie, nie, nie… Lesia sa momentálne nachádza v tranze. Spája sa so všetkými entitami a silami, ktoré sa nachádzajú vo vašom dome a v jeho okolí.“ V očiach sa mu nebezpečne zalesklo. Jej žalúdok urobil kotrmelec.

,,Neradno ju teraz vyrušovať.“

,,Rozumiem,“ silene sa usmiala . ,,Idem teda ďalej študovať knihy, ktoré našla. Možno v nich predsa len nájdem to, čo potrebujem.“

Vykročila vpred s cieľom obísť ho, no keď sa ocitla zarovno s ním, chytil ju za lakeť a prinútil zastať. Vydesene zhíkla. Zaskočil ju, nikdy predtým sa jej nedotkol ani len slovkom, nieto ešte fyzicky.

,,Pán Kvintuss odišiel, je tak?“ spýtal sa jej celkom chladne a ona akoby na zátylku ucítila ľadovú ruku, ktorá sa postupne presúvala na jej hrdlo.

,,Šiel… si len po pár vecí na prezlečenie. Čoskoro sa… vráti…“ ťažko sa jej vyslovovali a formulovali slová. Cítila, že jej ľadové zovretie bráni dýchať. Hrôzou sa jej rozšírili zreničky. To robí on? Alebo…

,,Azda sa dlho nezdrží, čoskoro bude tma. Potrebujete ochrancu.“ Pevnejšie jej zovrel ruku a ona mimovoľne siahla po ruženci, ktorým ju mala omotanú.

,,Viem sa… och-ochrániť aj sama.“ S vypätím všetkých síl si vyslobodila ruku a aj zovretie ľadových prstov povolilo. ,,Ak dovolíte, nestojím o vaše prejavy starosti o moju osobu. A radím vám držať sa odo mňa čo najďalej!“ Nevedela, kde sa to v nej vzalo, pretože ten človek jej momentálne naháňal obrovský strach, ale slová z nej vychádzali samy. Ruženec na ruke jej dodával odvahu.

Vypochodovala z kuchyne a jeho tam nechala stáť. Keď odchádzala, v pozadí začula niekoľko šepkajúcich hlasov, ale neotáčala sa. Radšej ani nechcela vedieť, čo ho to posadlo, ani čo za neviditeľnú ľadovú ruku jej bránilo dýchať. Chcela len čo najrýchlejšie utiecť do bezpečia svojej izby. Čo tým Damián sleduje? O čo mu ide, chce ju len vystrašiť? Ale prečo?

Už sa nebála Viktorovej neprítomnosti. Skôr sa bála Damiánovej prítomnosti.