Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Stál v miestnosti zdanlivo obklopenej všetkým, čo kedy pripomínalo dejiny ľudstva. Všetkým, čo ich kedy určovalo. Videl to jasne. Oveľa jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Bolo to tam. Brána. Schovaná, ale on ju objavil. Cítil, že ho volá a chce, aby jej vládol, aby ju oslobodil. Tú silu. Už nemôže odolávať, pretože to chce. Chce to viac ako vzduch, ktorý dýcha.

Urobil krok, potom ďalší a tie hlasy boli čoraz silnejšie. Prichádzali odtiaľ, z rohu miestnosti. Pod obrovskou, špinavou a zaprášenou plachtou bolo niečo, po čom tak veľmi tužil a čo chcelo jeho.

Ono ho to volalo. Iba on môže byť ten mocný osloboditeľ. Plachta sa pohla. Videl, ako pulzuje. Srdce mu bilo rýchlejšie. Hoci bol plný strachu, v žilách mu pulzovalo vzrušenie.

Urobím ťa mocným, šepkal mu hlas. Budeš nesmrteľný a k nohám ti padnú najbohatšie mocnosti.

,,Chcem to, chcem ju, chcem všetko na svete!“ hovoril neznámemu hlasu.

Bude tvoja, ležať ti pri nohách a prosiť o zmilovanie .

,,Bude žobrať, aby som prestal! Obe ma budú prosiť,“ precedil pomedzi zuby a rázne vykročil vpred. Už iba pár krokov a Gabriela bude iba jeho a bude ho prosiť, rovnako ako Lesia.

Osloboď ma a všetko toto bude tvoje.

Damián vedel, že je tam, pod tou plachtou. Načiahol ruku a surovo ju strhol. Celú miestnosť okamžite zaplavili kúdoly prachu, až ho dusilo. Rozkašľal sa a zakrýval si oči. No keď prach usadol, objavilo sa pred ním asi dva metre vysoké zrkadlo v nádhernom vyrezávanom ráme. Na prvý pohľad zdobené zašlým zlatom. Užasnuto pohladil vyrezávané prvky rámu a pohládzal jednotlivé záhyby, akoby celkom zabudol na krušné chvíle, ktoré mu spôsobilo zrkadlo oveľa menšie než to, ktoré práve obdivuje.

,,Au!“ zvolal a vopchal si zranený prst do úst. Valila sa mu z neho krv. Rám posievali malé ostré hroty, šikovne schované a v tme, ktorá vládla miestnosťou, si ich nemal najmenšiu šancu všimnúť.

Z ničoho nič sa počasie zmenilo. Husté tmavé mračná zahalili oblohu a v diaľke  bolo počuť hlasné hromobitie. Blesky v krátkych intervaloch osvetľovali miestnosť a celej atmosfére to pridávalo na dramatickosti.

Som tu, povedal hlas a Damiánovi sa zdalo, že sa v odraze mihli tiene.

Pusť ma von a ja ti dám všetko.

,,Ale ako mám vedieť, že dodržíš, čo si sľúbil? Ani neviem, kto si.“ Mal strach a rovnako aj zahmlený úsudok. Riskuje všetko, aby nakoniec nemal nič?

Odrazu začul smiech a zbadal v zrkadle odraz Gabriely, ako naňho volá. Volala jeho meno, lákala ho a v pozadí sa objavila silueta Lesie.

,,Je moja!“ zvolal Damián nahnevane a oboma rukami pevne uchopil rám. Úplne zabudol na hroty a zranil si obe dlane, do ktorých sa hlboko zaryli malé, ale o to ostrejšie ihličky. Spôsobili mu ohromnú bolesť. S bolestným zavytím si ruky schoval na hrudi. Krvácal a nemal nič, s čím by si rany ošetril. Počul smiech, hrôzostrašný smiech. Akoby vychádzal z jeho vnútra. Bol v ňom.

,,Ty sa mi posmievaš?“ zúril na monštrum, čo mu potemnilo hlavu. Zlákalo, zranilo a ťahalo ho za falošnými predstavami.

Si taký hlúpy. Už dávno si si mohol vziať, čo ti ponúkam.

,,Čo odo mňa chceš?!“ zvolal.

Tvoju dušu výmenou za Gabrielu, výmenou za večný život v zatratení. Daj mi svoju dušu a to všetko budeš mať.

,,Neverím ti.“ V Damiánovi sa ozval azda posledný kúsoček triezvosti.

Videl si, čo môžeš mať. Si rovnako chamtivý ako ja a tvoje váhanie ma unavuje. Neponúkam ti azda dosť?

,,Áno, áno, samozrejme, že áno. Ja len…“ váhal. Obzrel sa za seba, či to, čo uvidel v zrkadle, nie je iba odrazom reality a ona stojí za ním. Ale nik tam nebol. V miestnosti bol celkom sám.

Polož ruku na zrkadlo. To jediné od teba žiadam.Aa môžeš mať všetko. Svojou krvou spečatíš svoj osud.

Damián váhal už iba chvíľu. Zažil veci medzi nebom a zemou. Snažila sa ho zviesť tajomná bytosť s tými najkrajšími krivkami, aké ešte nevidel. Toto je preňho skutočnosť. Na večnosť. Chcel moc, chcel silu a bolesť. To všetko mohol mať. Iba ak…

Osloboď ma.

Damián sa už rozhodol. Zodvihol ruku a hoci mu niečo v jeho vnútri, niečo celkom malé, vravelo, že to nie je správne… Nepočúval ten hlások, tenký ako špendlíková hlavička. V momente urobil zásadné rozhodnutie a položil svoju krvavú ruku na zrkadlo. Priamo na Gabrielin odraz. Ten sa v momente zmenil na niečo desivé. Pri pohľade na démonickú čiernu príšeru s vycerenými zubami, lačným jazykom a žltými očami, ho premkla hrôza a najmä neuveriteľná mučivá bolesť. Celým domom sa rozľahol neľudský krik, ktorý doslova trhal ušné bubienky, ktorý nútil krv tuhnúť v žilách. Ruka, ktorú už démon nepustil, ho pálila a vnímal, že rovnaký oheň spaľuje celé jeho telo. Odrazu sa príšere objavilo na čele tretie oko, ktoré sa hlboko vrylo priamo do jeho duše, jeho existencia sa rozplynula a on sa v momente obrátil v prach a popol.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.