Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Lesia sa s hlbokým nádychom a hrôzou v tvári prebrala z tranzu. Počula sa kričať a nevedela, či to vychádzalo z nej alebo to bol Damián, ktorého videla stáť démonovi tvárou v tvár. Cítila jeho strach, preciťovala jeho bolesť. A cítila aj to, ako mu trhá dušu na márne kúsky. 

Rýchlo sa postavila z postele, ani nevedela kedy sa na ňu dostala. Naposledy si spomínala, že šla stlmiť kadidlo a odložiť Knihu duší, ktorá jej teraz ležala spadnutá na zemi pri nohách. Zrejme mala ďalšiu víziu, no tentoraz neuveriteľne živú a autentickú.

Premkla ju hrôza, predtucha niečoho veľmi zlého. Rýchlo vybehla zo svojej izby, keď sa na chodbe zrazila s Gabrielou, rovnako vystrašenou, ako bola ona sama.

,,Počuli ste to?“ spýtala sa na smrť vydesená a zadychčaná Gabriela. Číra hrôza, ktorá jej sršala z očí, ju utvrdila v presvedčení, že to bolo skutočné.

,,Šlo to z prízemia.“ Lesia prikývla a nečakala na odpoveď, pretože ju už dávno poznala.

,,Čo to bolo? Alebo kto…“ kričala za ňou Gabriela , pretože zvuk doznievajúceho kriku sa niesol celým domom.

Lesia bežala ako o život. Plášť, čo si prehodila na šaty, za ňou vial na všetky strany, a ona sa snažila nemyslieť na výjav, ktorý videla vo svojej vízii. Tajne dúfala, že to nie je pravda.

,,Lesia…“ Gabriela už bola tesne za ňou a jej neušiel šok a hrôza v podtóne jediného slova. Nechcela skúmať, čo bolo príčinou.

Dom bol celý zahalený do tmy, občas ho osvetľoval jedine blesk, ktorý zažiaril na oblohe. Vonku sa odohrávalo desivé nebeské divadlo. Ale ona vedela, kam má ísť. Volal ju k sebe – hoci bez duše-, ale volal. Svoje posledné myšlienky venoval jej. Cítila to.

Prebehla domom veľmi rýchlo, až dorazila do miestnosti, kde sa to všetko odohralo. Zastala a takmer do nej Gabriela narazila, no v poslednej chvíli sa spamätala.

Lesia neveriaco hľadela do miestnosti, kde tiene nemuseli byť tieňmi. No predtým, než vstúpila, privrela oči a nasala energiu. V momente jej telom prebehla vlna bolesti a zaplavila jej vnútro. S bolestným stonom sa skrčila a pozrela sa priamo pred seba. Vykročila k zrkadlu, ktoré už ničím nepripomínalo obyčajné zrkadlo. V jej očiach už nie. Nieslo viditeľné stopy krvi a ona hneď vedela, komu tá krv patrí. Priamo pred zrkadlom ležala kopa popola. Beztvará kôpka, ktorá kedysi pripomínala ľudskú bytosť.

,,Čo je to?“ nesmelo sa jej ozvala za chrbtom Gabriela.

,,Toto bol Damián,“ dopovedala zasnene a kľakla si k pozostatkom bývalého priateľa.

,,Ale veď…“ Gabriela neveriaco hľadela raz na popol, raz na Lesiu, a vtedy jej to došlo. ,,Vaše vlasy… sú ryšavé!“ zvolala a Lesia si vystrašene chytila hlavu.

,,Teraz je to už jedno.“ Smutne vzdychla. Zabudla si dať parochňu.

,,Čo to má znamenať, Lesia?“ Gabriela tomu nemohla uveriť. Čo pred ňou táto žena ešte skrýva?!

,,Vysvetlím vám to neskôr, pretože v tejto chvíli je to bezpredmetné, keďže človek, ktorý toto všetko vymyslel, sa pred malou chvíľou premenil na prach. A to tesne po tom, ako predal svoju dušu diablovi, a tým ho vyslobodil a pustil na tento svet,“ odpovedala jej Lesia stroho.

Gabriela nedokázala uveriť. Nezmohla sa na slovo, iba si skľúčene sadla na podlahu a neveriaco hľadela na svoj odraz v zrkadle. Až teraz si všimla, že je od krvi. Takže je to pravda. Damián vypustil démona.

,,Človek vás len na chvíľu nechá osamote a vy zatiaľ uskutočníte koniec sveta,“ ozval sa odo dverí Viktor a obe ženy od strachu takmer vyleteli z kože.