Kniha Cyril je o láske, ktorá porazí aj závislosť

Prečítajte si príbeh o hľadaní lásky a seba samého, o naprávaní vzťahov s najbližšími a o závislostiach, ktoré dokážu zamávať s našimi životmi. Andrea Kvotidianová sa v románe Cyril dotýka nielen závažnej témy závislosti na ľahkých drogách, ale aj mnohých zásadných problémov, ktoré trápia dospievajúcich.

Na úvod príbehu spoznávame Miu, ktorej život je v troskách. Pomaly nemá čo jesť, prišla o priateľov i rodinu, a stráca aj prácu, ktorá jej poskytovala aspoň úbohý príjem. Keď upadne do úplnej depresie, stretne v parku ženu, ktorá jej vyveští z dlane, čomu však neverí. Keď naozaj stretne osudového muža, ktorý by ju mohol zachrániť, a začnú sa plniť predpovede, nastúpi strach. A po ňom nasleduje skutočné peklo. Mia sa zapletie do obrovského maléru a buď sa z neho vyhrabe, alebo je navždy koniec.

Na jednej strane zábava, na druhej studená sprcha

Autorka nie je zbytočne mravokárna a skôr sa snaží vykresliť problém závislosti netradične, aby si čitateľ sám uvedomil, k čomu to až môže dospieť.

„Ide o spoločensky aktuálnu tému, a myslím si, že jej knižné spracovanie poteší nielen mladých ľudí, ale všetkých, ktorí život neberú príliš vážne a chcú si z neho urobiť tak trochu srandu. Na jednej strane bude kniha pre čitateľov dobrodružstvom, na druhej strane dostanú aj ľadovú sprchu v podobe vyobrazenia reality, ako vyzerá život človeka, ktorý sa pre svoje nezodpovedné činy dostane do poriadnych problémov,” konštatuje A. Kvotidianová a potvrdzuje, že v románe rozhodne nechce len poúčať a kritizovať. „Pri čítaní sa môže zdať, že sa usilujem vyhovieť obom táborom, aby som nikoho neurazila. Téma má svojich priaznivcov a rovnako tiež odporcov. Osobne neuznávam užívanie drog, no na druhej strane nesúhlasím, aby boli bežní užívatelia marihuany odsudzovaní trestom odňatia slobody na dlhé roky. Nie je tiež určite normálne ani keď hovoríme o ´konopných väzňoch,´ ktorí vyrábali liečivé masti a boli tiež odsúdení neprimeraným trestom… Určite som však musela poukázať aj na dôsledky užívania drog.”

Autorka: “Istým spôsobom nechcem dospieť”

Román Cyril je písaný uvoľneným štýlom. Sympatické je, že postavy majú množstvo chýb a nie sú zidealizované. Napriek tomu si k nim čitateľ vie nájsť cestu.

„V knihe sa striedajú pasáže, pri ktorých sa má čitateľ pobaviť, no a potom sú tam aj časti, ktoré sú podané bolestivo. Netreba realitu prikrášľovať, ale ukázať, ako sa cíti osamelý človek. Mnohokrát to nie je práve najkrajší obraz a od dokonalosti má ďaleko. Postavy v knihe majú svoje chyby, tak ako ich máme my všetci, no zároveň sú to tiež len ľudia – každý máme v sebe aj niečo dobré, a oni to majú tiež. Môj názor je, že je veľmi žiaduce, aby sa hlavne rodičia rozprávali so svojimi deťmi o tom, čo ich ťaží a  ako vnímajú svet, či nepotrebujú s niečím poradiť a pomôcť. Myslím si, že sa tým výrazne obmedzí to, aby sa mladý človek uchyľoval k riešeniam typu „musím si zahúliť, inak sa zbláznim”, alebo aby podľahol tlaku chybnej partie, ktorá ho navedie na zlé chodníčky.”

Okrem témy závislosti autorka rieši aj otázku vzťahov s rodičmi či hľadanie samého seba v čase dospievania.

„Možno som sa vo svete young adult literatúry našla, pretože ešte určitým spôsobom nechcem dospieť. Cítim, že moje vnútro má stále toho young adult ducha, pretože skutočný svet dospelých je niekedy, bohužiaľ, veľmi bolestivým a prázdnym miestom. Rokmi u mňa čaro mladíckej nerozvážnosti pominulo, no vo svojich knihách si môžem stále dovoliť ´vystrájať.”

Niečo pre tie, ktoré milujú zlých chlapcov

Autorka s úsmevom dodáva, že knihu Cyril si užijú predovšetkým dámy, ktoré preferujú arogantných, zlých a drzých chlapcov.

„Verím však, že pravá láska dokáže prekonať všetko. Nepochybujem o tom. Ak sa dvaja skutočne milujú, tak prekonajú všetky prekážky, aby mohli byť spolu. Prekonávanie prekážok stojí samozrejme, veľa úsilia, no ja sa na to pozerám tak, že všetci máme nejaký rebríček, čiže zoznam svojich priorít. Sami musíme vedieť posúdiť, na akom stupni v tom našom rebríčku je pre nás dotyčná osoba, ktorú tak veľmi milujeme a na ktorej nám záleží. Sme ochotní vzdať sa práve kvôli nej prípade aj niektorých vecí ?”

Písanie je pre A. Kvotidianovú doménou, pomocou ktorej môže snívať, zabávať sa, prežívať nanovo to, čo už prežila, ale aj fantazírovať. “Veľkou výhodou je, že pri knihách môžu mať udalosti aj šťastný koniec, kým v reálnom živote to nie vždy tak býva.”