Andrea BercikIch prehlbujúce sa bozky boli trýznivé, obaja potrebovali oveľa viac. Chutili po bezhraničnej voľnosti a sladkom zabudnutí. Prstami si vzájomne šklbali látku oblečenia. Gombíky sa síce neotvárali, ale podvedomie im navrávalo, že aj tenká látka tvorí príliš hrubú bariéru, ktorá medzi nimi stojí.
Keď sa ozvali náhlivé kroky, zabratí jeden do druhého ich ani nevnímali. Ale významné zakašlanie k nim doľahlo. Zapôsobilo ako úder do steny, v jedinom okamihu od seba dvojicu odtrhlo. Rozčarovaní a dokonca aj napohľad mrzutí, pozreli k dverám.
Lesia v rozpakoch prestúpila z nohy na nohu. Niežeby si nevšimla, že sa medzi nimi čosi rodí – Viktor a Gabriela boli presne tou dvojicou, ktorá sa správa tak okato, že je všetkým okolo jasné, čo k sebe cítia, iba im v hlavách zasvieti ako posledným – ale vidieť ich takto priamo ju na sekundu vyviedlo zo sústredenia. Viktor samozrejme celú situáciu okamžite zhoršil. Zrazu tam stál ako taký školáčik, s rukami spojenými na krížoch, nervózny, zapýrený, hojdajúci sa na pätách.
„Určite máš dobrý dôvod, prečo si nás vyrušila!“ ozvala sa Gabriela, zatiaľ čo on jej venoval natoľko ohúrený pohľad, že sa aj hanbiť zabudol.
Jej poznámka znela až príliš zádrapčivo. Žeby s ním skutočne mienila… pokračovať?! Kým si svoje zmätočné úvahy stihol utriediť, stal sa svedkom ďalšej Lesiinej premeny. Odtrhla pohľad od podlahy a tvár jej zahalil ťažký pochmúrny tieň. Prinavrátila sa až k zenovému pokoju a rozhodnosti. Oči ponuro zdvihla k nim dvom a povedala:
„Musíme vojsť do katakomb. Musíme čeliť všetkým hrôzam, ktoré tam na nás budú čakať.“
Gabriela akoby hneď vedela, o čom hovorí. Podráždenie z nej razom opadlo.
„Nebude to ľahká cesta,“ iba odovzdane podotkla. „Ale my dvaja už chápeme, že sa na ňu musíme vydať.“ Pozrela na Viktora.
Iba neochotne, ale bez protestu, prikývol. Chvíľu mal pocit, že na túto „cestu“, aj keď nedobrovoľne, čakal celý svoj život.
***
Pokračovanie na ďalšej strane.
tlačová správa
Pridajte komentár