Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Preklopí sa konečne vzťah Gabriely a Viktora z očarenia na niečo vážnejšie? Opustia prekliaty dom alebo sa rozhodnú postaviť čelom k podstate zla? Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.

19. kapitola

Gabriela vošla do miestnosti, kde nechali Viktora samého, a hľadala ho pohľadom, lebo sprvu si myslela, že je izba celkom prázdna. No potom sa kdesi z tmavého kúta ozvalo: ,,Teraz už vieš všetko.“

Vyľakalo ju to, pretože to nečakala a uskočila hádam aj dva metre dozadu.

,,Prečo sa schovávaš?“

Srdce sa jej divo rozbúšilo a najprv si myslela, že sa ho opäť pokúsil posadnúť ten démon, takže bola radšej opatrnejšia. Kým nevyšiel z tieňa a nezbadala, že má v očiach skôr ľútosť a bolesť.

,,Povedala ti, prečo sa to stalo? Prečo si vybral práve mňa, aby som ťa zniesol zo sveta?“ dožadoval sa vysvetlenia.

,,Neviem o nič viac, než keď som odtiaľto odišla.“ Bezmocne rozhodila rukami, čím mu chcela naznačiť, že je rovnako zúfalá a prahne po odpovediach ako on.

,,Nechcel som ti ublížiť. Prisahám, že som proti tomu bojoval, ale… bolo to, ako keby ma niekto zviazal a zamkol do miestnosti, z ktorej som mohol iba pozorovať, nie ovplyvňovať to, čo robím. Respektíve to, čo ma nútil urobiť.“ Pokúšal sa jej to vysvetliť, no sám nevedel, čo povedať. Iba jedno vedel určite. Zúfalo potreboval, aby mu verila, pretože po tom všetkom si on sám nemohol byť istý už ničím.

,,Verím ti.“ Samu ju vlastné uvedomenie prekvapilo, ale bolo to také prirodzené, ako vzduch, čo dýcha. ,,Určite sa postupne pokúsi ovládnuť každého z nás. Pretože má strach.“

,,Vedel, kto skutočne som.“ Rezignovane zvesil plecia a hľadel niekam za Gabrielu, akoby sa vracal v spomienkach a vybavoval si ten obraz. ,,Volal ma… Privolávač.“

,,Nemôžeme mu dovoliť, aby v nás zakorenil strach. To on sa bojí nás. Musíme to využiť.“ Cítila, ako ju napĺňa odvaha a odrazu vedela, čo musia urobiť. ,,Musíme ísť dole spolu a zistiť, kam to vedie. Keď ho nezničíme, nikdy to neskončí.“

,,Chceš ísť dole?!“ Viktorovi sa trochu roztriasol hlas, no aj jemu to už napadlo.

Obaja teda opatrne pristúpili ku okraju a zahľadeli sa do čiernej ničoty. Viktor jej podal baterku, ktorú našiel medzi haraburdami v rohu miestnosti. Gabriela si ňou posvietila a uvidela kamenné steny, staré hrdzavé držiaky na fakle a pozostatky jej podlahy a stropu.

,,Na tomto stojí môj dom?!“ užasnuto vydýchla.

Pripomínalo jej to staré chodby v hrobkách, v katakombách pod pyramídami. Chodievala so svojím bývalým priateľom na vykopávky. Bol archeológ, podstatne starší od nej a baterku, ktorou si práve svietili, jej kúpil on. Kvôli svojmu povolaniu bol takmer neustále na cestách a ju brával so sebou. Samozrejme, že sa jej to náramne páčilo. Mohla sa slobodne pohybovať po rôznych temných miestach, objavovať, vyhrabávať či rušiť rôzne kliatby. Vtedy sa nebála, odvahy mala na rozdávanie, no vždy si zachovávala rešpekt.

,,Ak chceme zistiť, kam vedie tá chodba, musíme ísť dole. Všetci traja spolu sme silnejší ako on. Všimnite si, že vtedy akoby sa nám vyhýbal,“ skonštatoval Viktor a Gabriela musela uznať, že má pravdu. Spolu im nemuselo nič hroziť.

Prekvapene naňho pozrela. Vtom jej začala blikať baterka. Pokúšala sa ju búchaním o druhú ruku opraviť, no nakoniec aj tak celkom zhasla.

,,No výborne. Ani neviem, či tu ešte nejakú mám.“ Z hlasu jej bolo jasne cítiť sklamanie. ,,Veď aj na túto som celkom zabudla,“ zahundrala si popod nos a odhodila ju za seba.

REKLAMA

Myklo ju, keď prudko narazila o podlahu, ale nevenovala tomu pozornosť. Jej dom je aj tak zničený.

,,Určite sa niečo nájde, ale mali by sme sa čo najskôr vypraviť na cestu…“ navrhol Viktor a radšej sa tváril, že nevidí, čo urobila.

Len pretočil očami. Rukou si mrzuto pretrel tvár. Toto bude veľmi ťažký oriešok.

Gabriele po tele znenazdajky prebehli zimomriavky a ucítila, akoby ju nejaká neviditeľná ruka uchopila za členok. Presúvala sa hore po jej lýtku. Od hrôzy načisto skamenela. Cítila to, ale nevidela! Chcela sa brániť, ale nemohla.

Viktor ju vydesene pozoroval, alebo skôr výjav, ktorý mal pred sebou. Videl ako množstvo rúk vytŕčajúcich z diery lapá naprázdno vo vzduchu. Chniapali len tak naslepo po okraji, až kým nenašli Gabrielinu nohu. Boli to mŕtvi, naveky uväznení v podzemí, ktorí sa prostredníctvom nej zjavne mienili dostať na povrch. Hrôzou sa mu rozšírili zreničky, keď sa po nej ďalej a ďalej naťahovali a rúk dokonca pribúdalo.

Rýchlo ju schmatol za ruku a stiahol k sebe. Uvedomil si, že aj oni prahnú po jej krvi – azda si myslia, že ich môže spasiť. Cesta podzemnými chodbami bude jednoducho… zaujímavá.

Gabriela sa odrazu ocitla v bezpečí jeho náručia a všetky otázky, ktoré jej až doteraz vírili hlavou, akoby celkom zmizli. Prekvapene si pozerali do tváre a vnímala, že rovnako ako ona, aj on je ich vzájomnou blízkosťou vyvedený z miery. Hľadel do jej nebesky modrých očí a celkom sa v nich stratil. Na malú chvíľu, ktorá sa zdala ako celá večnosť, v nich zahliadol túžbu. Rovnako silnú ako tá, ktorá kolovala aj v jeho žilách a nedávala mu v noci spávať. A skôr, ako si to mohol rozmyslieť a nájsť milión dôvodov, prečo nie… sklonil hlavu a pobozkal ju. Najprv jemne, akoby čakal odmietnutie, no opatrnosť ho postupne prechádzala. Chcela ho. To uvedomenie v ňom prebudilo vášeň, o ktorej ani netušil a zmietaní jej plameňmi sa jeden na druhého doslova vrhli. Gabriela mu náhlivo uchopila tvár do dlaní a Viktor si ju pritiahol bližšie k sebe, aby medzi nimi neostal ani najmenší priestor. Prenikala ním horúčosť jej tela a ňou zase sila toho jeho. Prehlbovali bozk. Jazyky hrali vzrušujúcu hru na vlnách vášne, ktorá sa ich zmocňovala až do špiku kostí.

Odrazu prestali vnímať, čo sa okolo nich deje, zabudli na všetko, čo bolo. Existoval len prítomný okamih, táto chvíľa, dotyky, vzdychy a chuť pier sladká ako čerešňový likér.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.

1 2 3 4