Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

„Takže v čom presne spočívala tvoja príprava?!“ podpichla ho Gabriela presne o hodinu neskôr, keď sa zišli pri diere na prízemí a demonštratívne na podlahu hodila vojensky zelený plátenný batoh, v ktorom to kovovo zarinčalo.

Fatalistická a tajomná atmosféra sa už trochu zmiernila. Spomínanú hodinu strávili od seba, premýšľali, čo ďalej a dochádzala im skutočnosť. Viktor bol čoraz rozhodenejší.

„Eh…“ dostal zo seba. „Prezliekol som si… sveter?“ zdvihol hlas. „Pretože v saku by sa mi po katakombách chodilo nepohodlne.“

Na okamih musel znášať pohľad, pod ktorým mal podchvíľou obavu, že vzbĺkne ako papier. Na zemi pred Gabrielou ležal batoh, do ktorého nazbierala všetko, čo jej ešte zostalo ako sekundantovi pri archeologických výjazdoch. Šikovné malé motyčky (momentálne legálna zbraň), lopatky, dokonca našla aj skobu a lano, pre prípad, že by sa niekde museli spustiť či vyšplhať a predovšetkým, ďalšia baterka!

„A mimochodom, ty si teraz nadobudla pocit, že si nová verzia Lary Croft?“ vrátil jej to a šúchal si rukáv zmieneného svetríka.

„V každej žene je kus neprebudenej Lary Croft,“ sebaisto zahlásila a na chrbát si prehodila čerstvo zapletený vrkoč. Gabriela neponechala nič náhode. Navliekla sa do flanelky, na hrejivé legíny si natiahla šortky a na nohách si pevne zašnurovala kanady. „Je tak, Lesia?“

REKLAMA

Lesia sa spokojne usmiala, že ju Gabriela konečne zahrnula do ich ženského paktu. Vzhľadom na jej pôsobenie mala hlavne čierne oblečenie. Ale aby sa pre nich v podzemí nestala neviditeľnou, aspoň si tričko a úzke nohavice prekryla tehlovo-červeným plédom, ktorý si prichytila širokým opaskom. Aj ona prispela jedným malým štýlovým batôžtekom z čiernej koženky. Hodila ho ku Gabrielinmu batohu.

„Fľaša vody, zopár čokoládových tyčiniek a…!“ víťazoslávne zdôraznila, „ďalšia baterka.“

„No fajn!“ odsekol Viktor a objal si ramená. „A mne bude aspoň príjemne teplo. Je to kašmír!“

Všetci traja si postupne vymenili pohľady, Gabriela si nad ním sprvu odfrkla. Ako vždy. Ale ako sa ich mlčanie predlžovalo, pričom stáli v malom kruhu a obzerali sa, o to viac zvážneli. Opäť sa medzi nich vkrádala ťaživá atmosféra, od ktorej si sotva stihli oddýchnuť.

„Takže ideme?“ potichu sa spýtal a pozrel sa na Gabrielu.

„Ideme,“ iba šepla, venovala mu mäkší pohľad a presunula ho na Lesiu.

„Len spolu sa v temnote nestratíme,“ podotkla veštica.

Jej vyhlásenie ich utvrdilo v tom, že urobili správne rozhodnutie. Lesiina sebaistota sa zrazu preliala aj do nich.

Už viac nebolo na čo čakať. Zostúpili dole.