Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

To svetielko bolo sprvu takmer neviditeľné. Lesia ho vnímala ako škvrnu na sietnici a trochu ju otravovalo. Ako však postup katakombami pokračoval, silnelo. A zrazu jej došlo, že ho skutočne vidí. A vidí ho ako jediná. Svetlo, drobný červený plamienok, sa ukazovalo v ponurých hĺbkach tmy a poletovalo ako červená hviezda priamo pred nimi.

A teraz, keď stáli pred prvou voľbou, Lesia pocítila jeho nenápadnú silu. Bola s tým svetielkom spojená. Prsty na rukách jej jemne brneli, ich vzájomné spojenie ňou prestupovalo. Keďže to už dokázala rozoznať, uvedomila si, že svetlo je jej ďalšou víziou, víziou, ktorá vychádza priamo z jej vnútra. Veštecké schopnosti sa prebudili. Svetlo bolo ich malou budúcnosťou, ktorá bola vzdialená sotva pár krokov pred nimi.

Pomaly natiahla ruku, ukazovák namierila do chodby napravo. Tá vyzerala najdesivejšie, ako inak? Muselo im byť už od začiatku úplne jasné, že ich cesta rozhodne nebude na ružiach ustlaná.

„Musíme ísť tadiaľ,“ prehovorila zastretým hlasom a pozvoľna vykročila.

„No jasné, že to musí byť cesta cez kostnicu!“ rozrušene frflal Viktor. „Prečo by sme sa vybrali smerom, ktorý nie je plný ľudských ostatkov!“

„Pssst!“ jediným zasyčaním ho umlčala Gabriela a vidiac, že Lesia upadá do vševediaceho tranzu, bez váhania vykročila za ňou, pripravená byť kedykoľvek nápomocná.

Zdalo sa mu, že sa naozaj zžila s predstavou, že je Lara Croft. Krok mala pevný, vrkoč sa jej hojdal na chrbte zaťaženom ruksakom, ani sa po Viktorovi neobhliadla. Takže on sa aspoň nemusel prepadať od hanby, keď sa drahým kašmírovým svetrom doslova šúchal o náprotivnú stenu, aby sa čo najviac vzdialil od škľabiacich sa lebiek.

***

Lesia kráčala za poletujúcim svetielkom a tí dvaja za ňou. Boli ako nočné motýle lákané svetlom priamo do záhuby. Ubehla takmer ďalšia hodina a katakomby nezmenili svoj ráz. Len klaustrofobický pocit sa nahusťoval, keď už boli tak ďaleko, že ich prestupoval pocit nenávratna. Temnota sa rozprestierala nielen pred nimi, ale v rovnakej miere aj za ich chrbtami.

Keď sa za Gabrielou ozval podivný zvuk cupotu, zmätene sa obzrela na Viktora. Práve ho pristihla, ako z vrecka nohavíc vybral za hrsť ryže a hodil im ju pod nohy.

„Viktor, mieniš sa tu oženiť s nejakou príšerou?! Prečo tu, prepánajána, rozhadzuješ ryžu!“ sykla po ňom.

„Ale nie, za čo ma máš! To je pre orientáciu, aby sme sa vedeli vrátiť. Nebudem sa predsa spoliehať len na Lesiu. Čo si myslíš, že má v hlave perfektnú navigáciu? Niečo v štýle – po dvesto metroch popri kostnici zabočte doľava?!  Nie, ja som praktický muž.“
„A tvoja praktická stránka sa prejavuje tým, že po sebe zanecháš vrecko ryže?“ Zamračila sa na neho a schmatla ho za zápästie ako decko, čo zdržuje. „Ach Viktor, to ti vystačí tak nanajvýš na najbližšiu hodinu.“

Viktor zbledol.

Lesia práve odignorovala dve napájajúce sa chodby a strnulo kráčala prostrednou.

„Počkaj a ako ďaleko mienime ísť? Chystáme sa hádam blúdiť celé hodiny?“

Gabriela neodpovedala. Vliekla ho za ruku. Minúta striedala minútu. Až sa naozaj preliala ďalšia hodina. Ani jeden z nich nevedel, čo je cieľom ich cesty, avšak prijímali, že musia pokračovať. Skutočnosť, že zišli dole len tak sami, v štýle Indiana Jonesa, síce zaváňalo riadnou ľahkovážnosťou, no nemali na výber.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.