Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Keď sa kvôli Lesii museli prevliecť cez uzučký priechod, cez ktorý ich navyše klzké kamenné schody previedli ešte hlbšie do podzemia, jeho nepokoj dosiahol istú hranicu, za ktorou by už mohol začať panikáriť. Netušil, čo vlastne hľadajú, čo skúmajú, kam ich Lesia vedie?! Čo ak je aj ona, madam vševediaca, v područí démona a vedie ich priamo do jeho brlohu?! Spoliehať sa na to, že sa pred Gabrielinou anjelskou energiou skutočne roztrasie strachom, je pochabé.

A práve v tej úzkej klesajúcej chodbe, do ktorej sa sotva zmestil ešte aj chudý muž ako on, pocítil, že ho čosi sleduje.

Zrazu sa musel okamžite obzrieť.

Akýsi tmavý tieň sa celkom hore rýchlo utiahol za ohyb chodby.

Viktorovi sa na čele zaperlil ľadový pot.

Nie, to ma iba klamú zmysly. Priveľa uhlov, klesanie a tma, pomyslel si a náhlivo pokračoval ďalej.

Lenže pocit upierajúcich sa očí, ktorý ho svrbel na zátylku, neustupoval.

Nakoniec zasa nevydržal. Znova sa obzrel.

Teraz sa už tri obrysy, napchaté v úzkom priestore za nimi, prilepili o steny a splynuli s čierňavou.

Potlačil výkrik. Pokúsil sa ešte viac pridať a nezabiť sa na schodoch. Dusil sa náhlou úzkosťou.

REKLAMA

Čosi ho pozorovalo. Čosi ich pozorovalo. A vlieklo sa to za nimi!

Konečne vykĺzol do voľného priestranstva a zhlboka sa nadýchol. Nepríjemný dojem, že je sledovaný, mu v hrudi spôsobil takmer fyzickú bolesť.

„Kde to sme?“ spýtala sa Lesia a jej hlas už znel prítomne, akoby ich po troch hodinách konečne priviedla do cieľa.

Spolu s Gabrielou sa rozhliadali. Stáli uprostred kruhovej miestnosti, hlboko pod zemou. Gabriela posvietila na lomené okná, ktoré sa, krútiac sa vôkol nich, postupne zvyšovali. Dohora však nedovideli.
„Je to ochodza,“ pochopila Gabriela. „Za ňou je schodisko.“

Jediný Viktor si nič poriadne nevšímal. Zhrozene, opäť lapajúci po dychu údesom, ustupoval k nim dvom do stredu.

„Dopekla!“ dostal zo seba priškrteným hlasom. „Ja som ich asi…“ zahryzol si do pery.

Gabriela s Lesiou sa tiež zadívali pred seba. Obe okamžite ustrnuli.

Z chodby, z ktorej práve vyšli, sa jedna po druhej vynárali postavy v čiernych pohrebných rubášoch. Gabriela sa na ne odrazu aj bála zasvietiť baterkou, roztrasený lúč smerovala k zemi a dopriavala im milosrdné šero. Hoci ich spolu s Lesiou vnímali menej zreteľne ako Viktor – ako mihotavé vysoké postavy s bledými tvárami bez očí – neboli pre ne o nič menej strašidelné. A aj to stačilo, aby im došlo, odkiaľ pochádzajú.

Postavy sa vynárali, akoby to nemalo mať konca. Rubáše ševelili na podlahe, keď sa vybrali na pomalý postup priamo k nim. Z útrob kapucní sa škerili belostné lebky, ktoré videl ostro iba on.

„Ako Privolávač si ich prebudil,“ akosi dýchavične, tiež nervózne, sa ozvala Lesia. „Energia tvojej podstaty ich priviedla z druhej strany.“

Postavy sa blížili, zatiaľ čo oni súbežne s nimi ustupovali.

„Takže mi kráčajú za chrbtom už od kostnice?“ zhrozene sa spytoval. Niežeby potreboval odpoveď. Mal ju predsa rovno pred sebou a zlovestne sa na neho škerila. Pohrebné rubáše sa zľahka a spomalene vlnili, akoby sa kĺzali po vode.

„Odožeň ich!“ vyrazila zo seba Gabriela.

Vedeli, že keď budú ešte zopár sekúnd cúvať, čoskoro ich zastaví chlad steny.

„Ale ako?!“ zúfalo zavyl.

Kruhovú miestnosť náhle zaplnil cvakot. Desiatky holých lebiek na nich zlomyseľne cvakalo preriedenými zubami.

„Ja neviem, veď ty si ich privolal, tak ich zasa… odvolaj!“ okríkla ho.

Umrlci, nedbajúc na ich paniku, sa nerušene kĺzali po hladine rieky spájajúcej dva opačné svety.

„Preč! Choďte preč!“ zahnal sa Viktor rukou.

Cvakot sa stal prenikavejším.

„Zmiznite!“ panikáril. „Heš!“
Hrozivý zvuk bol už takmer ohlušujúci. Lesia si zakrývala uši. Ľadový rubáš prvého sa Viktorovi obtrel o špičku topánky. Ak by mal pľúca, jeho hnilobný dych by mu už ovieval tvár.

Pokračovanie na ďalšej strane.