fbpx
EASTMAG
MERITUM
Foto: LEMUR

Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Viktor sa zhlboka nadýchol a z plných pľúc vykríkol:
„EXITÉÉÉ!“

A rukou pred sebou jediným ráznym švihom spravil veľký oblúk, ktorým ich ohraničil.

Pred očami sa mu zableslo, jeho mozog neprirodzene rýchly pohyb nedokázal spracovať.

A potom cvakot utíchol.

Pohľad sa mu následne vyjasnil. Pred nimi zrazu zostalo iba prázdno.

„Čo si to urobil, už ich nevidím!“ prekvapene na neho vychrlila Gabriela.

„Zmizli,“ šepla Lesia a dlane jej váhavo klesali z uší.

Lenže Viktor ich stále videl. Prízraky stáli natesnané jeden k druhému pri opačnej strane sály. Sledoval už len ich vyblednuté verzie, akoby strácali silu zhmotnenia. Sánky cvakali, ale naprázdno, bez zvuku. Došlo mu, že v skutočnosti neblednú.

„Pred nimi je akási bariéra, tlmí obraz aj zvuk. Zatlačila ich do úzadia,“ ohromene vysvetlil. „Stále ich vidím, ale sú… za stenou.“

Oči vytriešťal kdesi pred seba, kde Gabriela s Lesiou nevideli nič viac ako tmu.

„Odchádzajú,“ hlesol Viktor.

Jeden po druhom sa otáčali do úzkej chodby a vliekli sa odkiaľ prišli.

Na pleci pocítil Gabrielinu ruku. Dotkla sa ho opatrne.

„Čo si to vykríkol?“

„E-exite,“ rozpamätal sa. „Netuším, prečo. Čosi vo mne sa v istom momente preplo na autopilota.“

Exite znamená po latinsky odíď.“

„Konečne sa aj ty učíš, ako svoj dar používať, Viktor,“ prehovorila Lesia.

Keď sa k nej obrátil, zbadal, že sa užasnuto usmieva.

A vtedy mu došiel plný rozsah toho, čo sa práve odohralo. A čo všetko to pre neho znamená.

„Takže ja…“ aj on sa váhavo usmial a s nádejou sa pozrel na Gabrielu, „nespôsobujem iba problémy.“

Podvihla baterku, aby zbadal, ako sa rozžiarila.

„Nie som len Privolávač…“ Dostal zo seba krátky neveriacky smiech. „Mŕtvych dokážem aj zahnať! Poslať ich kade ľahšie…“

Zasmial sa on aj Gabriela, láskyplne a jemne. Ich radosť bola vzájomná.

„Nie som úplne márny!“

Široko sa usmiala a náhle dojatá krútila hlavou.

„Nie, nie si. Si skvelý, Viktor Kvintuss.“

A potom Lesia povedala:
„Utekajte.“

A jediné slovo uťalo všetku úľavu, ktorá ich obostierala ako hrejivá deka.

Obaja zachytili tiahle vibrujúce zavrčanie, ktoré zaplnilo celú miestnosť. Úsmevy im zamrzli.

Pozreli sa k priechodu naproti. Z tmavého priestoru sa vynáralo obrovské netopierie krídlo.

Vyliezal.

„Utekajte!“ Lesia teraz už vykríkla.

Nepotrebovali to počuť tretíkrát. Rozbehli sa k najnižšiemu priechodu s lomeným oblúkom, Lesia prvá a oni dvaja za ňou. Nemali inú možnosť, ako namáhavo utekať po schodoch, ktoré sa vinuli popri kruhovej sále.

Nastal beh o život.

Pridajte komentár