Riaditeľ Divadla Thália József Czajlik: Nechceme veľmi nariekať a vyplakávať, lebo niet prečo

Vo funkcii riaditeľa kamenného divadla, ktorého 60 percent predstavení je zájazdových, je už vyše 13 rokov. Za ten čas presne vie, ako a čo funguje na hercov i divákov. Priznáva, že vôbec nie je jednoduché stáť jednou nohou na maďarskej a druhou na slovenskej pôde, ani vyžiť s obmedzeným množstvom financií. Napriek tomu sa József Czajlik rozhodne nesťažuje, pochvaľuje si úroveň súboru, ktorý vraj nikdy nebol v lepšej kondícii, snaží sa na predstavenia pritiahnuť čo najviac slovenských divákov, ako aj búrať predsudky, že bez maďarčiny si ich neužijú.

Vo funkcii riaditeľa Divadla Thália ste už dlho – od roku 2011. Keď sa spätne obzriete za seba, na čo ste najviac hrdý? Čo sa vám najmä podarilo?

Musím sa priznať, že som sa musel zaučiť do tejto profesie, lebo u nás je ešte stále v móde, čo sa týka strednej Európy, že riaditeľ je skôr umelec. Na západe v pohode riadi inštitúciu manažér, u nás to nie je zvykom. Čiže najprv som musel inštitúciu spoznať a začali sme isté veci prerábať na vlastný obraz. Dosiahli sme, že z  veľmi zlej finančnej situácie sme vyrástli do oveľa lepšej. Samozrejme, že v kultúre nikdy nie je dosť peňazí, ale vieme si aj sami privyrobiť a môžeme si vlastnými prostriedkami nájsť lepšie stratégie.

Tiež si myslím, že sa mi umelecky podarilo udržať kvalitu súboru a divadla. Nad nami však stále visí veľký otáznik, lebo nie sme ani úplne na slovenskej scéne, no ani na maďarskej. Takže jednou nohou stojíme na oboch a nik nevidí celú našu podstatu. Musíme si dávať pozor, aby sme si zachovali kredit a divákov na Slovensku i v Maďarsku, a to je veľmi veľká výzva. Myslím si však, že nás už prijali. Aj náš nový program a nový umelecký štýl. Síce sme zmeny neurobili radikálne, len sme pridali do umeleckého procesu viac odvahy. V prvej chvíli nastala výmena divákov, ale teraz už vieme, kto sú naši naozajstní…

Kto sú teda vaši diváci?

Máme v podstate rôzne cieľové skupiny, lebo sme aj zájazdové divadlo, takže jednak hráme predstavenia pre maličké obce, kde chceme získať diváka na už konkrétnejšie zložitejšie predstavenia, jednak hráme pre divákov z miest a tiež aj veľkomiest ako Košice, Bratislava, Budapešť. To sú tri rôzne kategórie, čiže sa pohrávame skoro s nemožným, ale je to taká naša zvláštnosť. Výnimočnosť Thálie. Musíme stáť na rôznych nohách a hrať pre rôznych divákov.

Darí sa vám udržať stály herecký kolektív? Nie je tu veľká fluktuácia? Možno je výhodou, že maďarských divadiel nie je na Slovensku toľko, ale herci určite majú ponuky napr. aj z Maďarska.

Zvyčajne sa ako riaditeľ snažím vyhovieť našim hercom. Ak dostanú nejakú hosťovačku alebo filmujú, vždy im vyjdem v ústrety. Keby ste sa ich spýtali, určite by povedali to isté. Že ak nie je niečo úplne nemožné, dostanú priestor na to, aby išli. Osobne veľmi podporujem, aby účinkovali aj v iných divadlách, hrali vo filme, získavali skúsenosti… Aby ich tváre boli známe. Veď vlastne takto reprezentujú aj Tháliu.

Samozrejme, že pracovať s ľuďmi je vždy veľmi zložité v zmysle dynamiky, musím udržiavať vnútornú pozitívnu náladu, stále je tu balansovanie, a, samozrejme, hocikedy sa môže niečo stať a problém sa vyskytne.

Ste vy ako režisér spokojný s tým, ako je teraz súbor vystavaný? Že v rámci neho máte rôzne typy osobností, rôzne vekové kategórie?

Samozrejme, že výber dramaturgie musím stále prispôsobovať súboru. Jednak musím vyhovieť každému a každého obsadiť, jednak sa nie každý cíti vždy vnútorne najlepšie. Vidím aj ten drive v hercovi, ktorý je teraz na výslní a ťahá súbor, a tiež to, kto už je zrelý na väčšiu rolu. A takto poskladáme dramaturgický plán, aj s ohľadom na cieľového diváka.

REKLAMA

A či som spokojný? Som spokojný. Keď sa však s umeleckým súborom rozprávame, zisťujeme, že už by sa nám veľmi zišlo, aby pribudli ešte mladšie tváre. Zvyčajne dávame aspoň priestor mladým hercom z VŠMU a z konzervatória. Bolo by lepšie, keby bola finančná situácia taká, aby sme ich aj u nás istým spôsobom usadili, čo stále vytrvalo dávame najavo aj pred zriaďovateľom. Zatiaľ ich aspoň pozývame ako hostí. Jednak chceme, aby dostali šancu a aby ich diváci spoznali a my zase čerpáme z ich mladých energií a nových pohľadov na vec, lebo generačné odlišnosti sú vždy dobré a prínosné.

Čo sa týka financií, určite to nie je len môj pocit, že kultúrne inštitúcie dostávajú stále menej financií. Keď sa škrtá, tak na kultúre a treba si poradiť. Možno by ste mohli konkretizovať, s akým obnosom fungujete a ako sa to dá zvládnuť.

To je tiež veľmi trefná otázka. Samozrejme, každý zriaďovateľ nejako financie rozdeľuje a keď ide do horších časov, vždy si to kultúra odnesie ako prvá. My sme príspevkovou organizáciou, takže máme vlastný podiel, čo sa týka fundrisingu a každý rok si vieme sami pokryť okolo 20 – 25 percent nákladov. Z vlastných príjmov a z grantov, takže vlastne pol nohou stojíme na trhu. Lebo zriaďovateľ nám dáva financie na platy plus na vlastnú činnosť, ale to je len časť toho, čo naozaj potrebujeme. Už sme však dobrí v tom, ako robiť s malými peniazmi väčšie divadlo. Síce je to absurdum, ale darí sa nám to. (Smiech.) Nechceme veľmi nariekať, alebo stále vyplakávať a dávať najavo, že sme nespokojní, lebo niet prečo. Myslím si, že aj tak je veľmi pozitívne, že ešte tu v strednej Európe vôbec existujú divadlá a súbory a kým je politická vôľa podporovať ich, tak my určite urobíme všetko pre to, aby sme z financií, ktoré máme, robili dobré divadlo.

Aké je pre vás ako režiséra byť riaditeľom? Nechceli by ste sa viac venovať réžii, pričom musíte riešiť operatívu, ktorá musí byť ubíjajúca pre niekoho, kto má umelecké vlohy…

Pre mňa je super aj to, že raz alebo dvakrát do roka môžem režírovať predstavenie, ktoré si vyberiem. A presun z jednej stoličky na druhú je pre mňa relax… Keď upustím od riaditeľovania a režírujem, je to absolútne moja parketa a keď sa vrátim na riaditeľskú stoličku, tak som nabitý energiou z umeleckého procesu. Skúsenosti, ktoré nazbieram počas režírovania alebo počas skúšok sa potom vždy pretavia do dynamiky riadenia. Samozrejme, že máme dobrý tím, mnoho kompetencií je delegovaných, takže to nie je až také ubíjajúce a oveľa ľahšie sa pracuje. Už poznáme svoje možnosti a silné i slabé stránky a  v tomto duchu nezaťažujeme kolegov a kolektív s tým, čo nemajú radi.

Vy ste asi jediné kamenné divadlo, ktoré je takmer vždy na cestách. A tých je tuším viac ako bežných predstavení.

V podstate až 60 percent predstavení hráme mimo nášho sídla. To znamená, že naozaj, a je to riadny paradox, viac ľudí videlo prestavenia Divadla Thália ako samotné divadlo Thália. Teda budovu. A to je taký zvláštny jav, aj ojedinelé nastavenie našich hercov a súboru, že takto vedia pracovať –  stále byť na cestách a na výjazdoch… oveľa skôr musia vycestovať a neskôr sa vracať, a to je v istom zmysle životný štýl. Ani samotné divadelné umenie nie je bežné, treba na to mať isté nastavenie, ale toto je ešte špecifickejšie. Naozaj si myslím, že ostanú len kolegovia, ktorí to istým spôsobom majú radi a príjmu to.

Kde cestujete viac? Po Slovensku alebo mimo neho?

Stále sa to mení, ale prvoradý je pre nás, samozrejme, slovenský divák. Slovensko-maďarský. Od Bratislavy po Kráľovský Chlmec a Pribeník… Po covide už máme menej predstavení v Maďarsku. Problém je s tým, že sa každé divadlo potrebovalo nejako spamätať a vznikla u nich divadelná dotačná forma, v rámci ktorej štát dáva veľký objem financií na to, aby samosprávy pozvali divadlo, za ktoré nezaplatia, ale náklady uhradí štát. A v tomto programe môžu byť len maďarské divadlá z Maďarska. Na tento trh je teraz teda pre nás oveľa ťažšie dostať sa, ale samozrejme, že ešte ostali niektoré lokality – hlavne pri abovskom regióne – kde máme stále obecenstvo, ktoré nás berie ako svojich. Ale iné sme, žiaľ, stratili.

Košice a celkovo táto oblasť navôkol je pomerne výrazne maďarská, táto komunita je tu veľmi silno zastúpená, ale máte skúsenosť, že k vám chodia na predstavenia aj diváci, ktorí nevedia po maďarsky?

Áno. Vďaka tomu, že sme zaviedli simultánne tlmočenie plus titulky. A začalo sa to aj tým, že sú miešané manželstvá, miešané pracovné kolektívy, a začali k nám chodiť aj študenti – napríklad konzervatória. Ale už chodievajú aj klasické slovenské páry a rodiny. Ja by som bol ešte radšej, ak by ich bolo viac. Ide však o akési bariéry v mysliach ľudí, že nebudú rozumieť… Treba to však len vyskúšať. Veď si vezmite, koľko seriálov na streamovacích kanáloch človek pozerá v pôvodnom znení s titulkami…

Existuje niečo, s čím ste v rámci divadla nedokázali za tie roky vo funkcii pohnúť?

Najprv poviem, čo ma najviac teší. Že sme dosiahli účasť na najlepších festivaloch na Slovensku, aj sme tam získali ceny. Mám napríklad na mysli Divadelné dosky, Dotyky a spojenia, Divadelnú Nitru… A s čím neviem pohnúť? S odlivom mladých talentov do zahraničia. Ich počet u nás stále klesá. A stará maďarská generácia tiež pomaly vymiera. To je problém a chcem to riešiť.

Ako chcete toto riešiť?

Naša zájazdová činnosť vyrástla z toho, že našimi zakladateľmi boli mladí energickí umelci z Komárna, ktorí prišli sem do Košíc a začali pre seba vytvárať moderné divadlo. A aby mohli prežiť, začali chodiť do okolitých dedín a odtiaľ získavať povedzme sponzoring. Ako znak vďaky potom chodievali do tých obcí hrávať, a to bol základ vytvorenia profilu zájazdového divadla. Jedine to nás dnes drží nad vodou – že nás poznajú a volajú. Lebo keby sme žili len ako mestské divadlo, tak by sme mali naozaj veľké problémy. Na zájazdovom modeli fungovania musíme stavať.

Je možno cestou byť v predstaveniach trošku rebelantský? Možno priťahovať občas pozornosť či už médií alebo divákov niečím, povedzme, cez čiaru?

Samozrejme, že každý rok, keď tvoríme dramaturgický plán, vždy zaradíme jedno odvážne predstavenie, ktoré naozaj odpovedá na dnešné divadelné trendy. Ale samo by nás nad vodou neudržalo. Dáva nám kredit v umeleckých kruhoch, vďaka tomu nás pozývajú na festivaly a môžeme ukázať, že robíme dobré divadlo. Ale bežná klientela je viac konzervatívna, čo sa týka divadelného vkusu.

Čo sa ľuďom teda najviac páči? Na čo najviac chodia?

Na to je veľmi jednoduchá odpoveď. Komédie, hudobné predstavenia a  konverzačné hry. Už minimálne 10 rokov sledujeme trend , že našimi hlavnými divákmi sú ženy v strednom veku, povedzme od 35 do 55. A ony už pritiahnu za trest partnerov.  (Smiech.)

Na čo by ste pozvali divákov?

Teraz mám veľmi rád Tragédiu človeka od Imre Madácha, čo je stará klasika a jedna z najviac uznávaných maďarských drám. Rédli Károly, mladý režisér, urobil podľa mňa vynikajúce predstavenie, ktorým veľmi odvážne rozbil základné štruktúry, ktoré sú už na túto hru nalepené. Je to vhodné aj pre náročného diváka, aj pre konzervatívnejšieho, aj pre mladých.

Máte ako režisér nejakú túžbu s týmto súborom niečo konkrétne naštudovať?

Úplne že sen to nie je, ale práve budúci rok napríklad budem robiť Čechova, na čo som doteraz s naším súborom nemal odvahu. Ale práve teraz sme dosiahli také možnosti, do ktorých vkladám veľké nádeje. Verím, že latku divadla zdvihneme ešte vyššie.