Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Lesia teda s najväčšou opatrnosťou náhodne siahla po jednom zo zvinutých pergamenov. Pomaly ho vytiahla z police. V lúči do červena zafarbenej žiary sa roztancovali prachové zrnká. Viktor odrazu pôsobil nanajvýš zaujato. Spolu s Gabrielou ju napäto sledovali, keď z neho stiahla previazanú koženú šnúrku. Až si hrýzol do pery, keď tŕpol z možnosti, že sa jej papier v rukách jednoducho rozpadne. Zaiste by mu prísna abatiša uštedrila zopár úderov pravítkom do dlane. Stále mal pocit, že má práve voči nemu najväčšie výhrady. Lesia zvitok rozvinula. Žiadna katastrofa sa, našťastie, neodohrala a držal pokope. Zostala stáť na vrchu rebríka. Zopár sekúnd naň iba pozerala, nezdalo sa však, že by čítala, pretože oči sa jej nepohybovali. Výraz si držala nečitateľný a predsa sústredený, vedeli, že sa pokúša rozlúštiť rukopis. Mlčky ju pozorovali, ale nie dlho, lebo aj ich trpezlivosť mala hranice.

„Tak…? Máš pred sebou návod alebo…?!“ Gabriela to už nevydržala.

Lesia iba otvorila ústa, ale nič nepovedala. Len zmätene nadvihla obočie.

„Ja… ja… neviem?“ nakoniec zo seba dostala čosi ako ďalšiu otázku.

„Ach, Bože, za čo ma trestáš,“ mrzuto si vzdychol Viktor a netrpezlivo siahol po najbližšom denníku.

Podráždeným švihom ho otvoril (celkom zabudol na rozohnenú abatišu a pravítko) a keď ovievaním rozohnal oblak prachu, hneď vychladol. V podstate naň zostal hľadieť rovnako zarazene ako Lesia, ak nie viac.

„Robíte mi to obaja naschvál?“ Gabriela už akosi nemala nervy na mlčanie. „Dohodli ste sa, že na mňa budete hrať tichú pantomímu?“

„Nie, nie… len…“ spamätal sa Viktor. „Nedáva to žiaden zmysel.“

„Akože nie? Ak ide o latinčinu, preložím to.“

„Nie, je to oveľa horšie.“ Stále sa pozeral do denníka. „Písmo je akoby… rozpadnuté. Čudne pootáčané a na niektorých miestach rozmazané. Nedá sa určiť ani jazyk, Eleonóra si musela osvojiť nejaký druh šifrovaného písma.“

„A môžeme sa jej čudovať?“ rezignovane zvesila plecia Lesia. „Zahnala zlo nevídaných rozmerov, celkom určite bola opatrnosť na mieste. Možno sa obávala, že text niekto použije v reverznej verzii a opäť ho privolá, čo sa aj stalo. Vyvolal ho sedliak ešte pred jej zápasom a nepriamo aj Viktor.“

Lesia sa bezradne zadívala hádam na stovku zvitkov. Vytiahla ďalší a znova sa pred ňou objavilo to isté. Akoby rozpadnuté riadky, podivne nedotiahnuté slová, z ktorých zakaždým čosi chýbalo, až na stránke všetky spolu vytvorili čosi voľným okom nečitateľné, ako nejaké hieroglyfy.

„Veď sa pozri sama a môžeš nám predviesť svoju pantomímu.“ Viktor jej denník strčil rovno pod nos. Znel dosť podráždene, ba až urazene, ako dieťa, ktoré nedostalo svoju hračku a všetko iba preto, že sa čosi ukázalo byť nad rámec jeho chápania.

Mal by si trošku poupraviť svoje ego, aby sa mu podarilo žiť aspoň samému so sebou, pomyslela si o ňom Lesia.

Takže sa sem plahočili v tme a kamení, aby dostali ďalšie hádanky na riešenie? Gabriela denník prijala, zhlboka sa nadýchla a potom sa doň s obavou zadívala. Veď Viktor v katakombách takmer zomrel! A prečo vôbec?! Preto, aby nakoniec zistili, že Eleonórine texty sú pre nich ako slepecké písmo pre vidiaceho…? Na toto všetko musí predsa existovať….

Jej vlastné hnevlivé myšlienky sa zrazu odsekli od pointy, akoby jej ktosi v hlave stlmil hlasitosť. Nevedela, čo videli oni, alebo či sa len chceli zbaviť zodpovednosti, ale… veď je to jasné a zreteľné!

Uťahujú si z nej?! Alebo im tam dole načisto preskočilo?! Gabriela nevraživo fľochla po Viktorovi a pri tom pohľade mu až zaskočila slinka.

„Udrel si si hlavu?!“

„No… v podstate áno, tu vzadu mám riadnu hrču,“ neprítomne zahabkal a rovnako neprítomne si siahol kdesi dozadu a ohromene sa na ňu pozeral.

„Veď tie vety dávajú dokonalý zmysel!“ odsekla. ,,Sú napísané čitateľne a úhľadným písmom. Hoci, priznávam, že sem-tam je trošku rozmazané, ale dávajú zmysel.“ Bola to pravda. Jej ho dávali. Eleonórin vycibrený rukopis plynulo a v krásnej čitateľnosti napájal slabiku k slabike.

Odrazu si však uvedomila, že nielen Viktor, ešte aj Lesia, ktorá zostala primrznutá na rebríku, na ňu pozerá, akoby jej z čela vyrazili prinajmenšom tykadlá. Prechádzala prekvapeným pohľadom raz na jedného a raz na druhého a nerozumela, prečo sa tvária tak, ako sa tvária. Čo také povedala? Nerada videla ich stoické médium také vykoľajené, takže radšej znova obrátila pozornosť na Viktora.

„Práve ma sčista jasna osvietilo a myslím si, že už chápem, prečo to ako jediná z nás dokážeš prečítať,“ nesmelo podotkol, obočie mu prekvapením vystrelilo na vrch hlavy.

„Gabriela,“ ozvala sa nad ňou Lesia. „Znova ti žiaria oči.“

Gabriela sa prekvapene otočila a zahľadela sa na vitrážové okno, v ktorom jasne videla svoj odraz. A naozaj! Jej oči opäť žiarili jasno modrou farbou a ona odrazu porozumela. Písmo Nefilim dokáže prečítať len Nefilim. Ellinor to napísala tak, aby to uvidela jej nástupkyňa. Napísala to tak, aby to dokázala prečítať iba Gabriela.

***

Pokračovanie na ďalšej strane.