fbpx
EAST MAG
MERITUM
Foto: LEMUR

Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

Ellinor našej trojici zanechala podrobný návod, ako poraziť zlo. Podarí sa ho však rozlúštiť? Ak ste nestihli predchádzajúce kapitoly, prečítať si ich môžete priamo tu.

  1. kapitola
  2. kapitola
  3. kapitola – začiatok a pokračovanie
  4. kapitola
  5. kapitola
  6. kapitola
  7. kapitola
  8. kapitola
  9. kapitola
  10. kapitola
  11. kapitola
  12. kapitola – začiatok a pokračovanie
  13. kapitola
  14. kapitola
  15. kapitola
  16. kapitola
  17. kapitola
  18. kapitola
  19. kapitola
  20. kapitola
  21. kapitola – začiatok a pokračovanie
  22. kapitola

23. kapitola

,,Niekedy ťa Boh nezbaví kríža,

ale nikdy ťa nenechá, aby si

ho niesol sám.“

Matka predstavená sa uprene zadívala na každého z týchto troch výnimočných ľudí. Nebola náhoda, že sa mali spojiť práve ich osudy, ale to už veľmi dobre vedeli. Ale nevedeli to, čo ona. Preto sa z nej nateraz musí stať už iba pozorovateľ, ktorý ich jemne posunie tým správnym smerom.

Sú tvoji, drahá Ellinor, pomyslela si a usmiala sa s pokojným pocitom na duši.

Sestra Eleonóra bola už po celých štyristo rokov od svojho odchodu súčasťou každého milimetra tohto kláštora. Priam ňou dýchal.

Odrazu sa postavila a dôstojne ich vyzvala:

„Nefilim, Médium, Privolávač… poďte. Myšlienky a slová sestry Eleonóry sa ukrývajú v jednej z uzamknutých miestností kláštornej knižnici. Je načase vrátiť sestre jej stratený hlas.“ A s prorockou vetou na perách vykročila do kláštorných chodieb, nedbajúc, či ju nasledujú. Prirodzená autorita a sebaistota, ktoré z nej vyžarovali, im nedávali priestor na žiadne námietky. Verila tomu, čo vedela, verila proroctvu, a tak oni verili jej.

Mali však na výber?

Mohli jej oponovať, keď túžba po poznaní bola silnejšia ako pud sebazáchovy? Po tom všetkom, čo už vedeli a ako to do seba krásne zapadalo, potrebovali získať aj posledné dieliky skladačky, kým naveky uzavrú to, čo nikdy nemalo byť odomknuté.

So zmätenými výrazmi sa pobrali za ňou.

***

Viktor si bol istý, že kláštor, ktorý bol kedysi hradom, má zaiste oveľa honosnejšiu knižnicu, ako je bežné. Vo svojich predstavách sa unášal niekde v neznámych výšinách a v skutku sa nemýlil, no miestnosť, v ktorej ich napokon záhadná opátka zanechala, bola len malou komôrkou s krásnym vitrážovým oknom. Zobrazovalo anjelov s mečmi pozdvihnutými proti rohatým príšerám – symbol odvekého zápasu dobra proti zlu. Okrúhly pôdorys a dva mramorové stĺpy ju ešte viac zmenšovali. Medzi stĺpmi stála policová skriňa preplnená starobou páchnucimi denníkmi a krehkými, koženkou previazanými zvitkami. Kde-tu na policiach, podlahe, ba aj na okennom parapete, stálo množstvo bielych voskových sviec. Poniektoré celkom dohorené s roztečeným voskom a poniektoré vyhorené len čiastočne. Celá miestnosť vskutku pôsobila tajomne a oni si predstavovali Ellinor, ako sedí v kamennom výklenku vo svetle dohárajúcich sviec a okolo nej pergameny, zvitky a dokrčený papier. Priam cítili jej sústredenie a zápal, s ktorým sa snažila uchovať všetky svoje pamäte. 

Lesia si zvitky zaujato prezerala v zafarbenom svetle, ktoré vrhali lúče prerážajúce vitráž. Zazdalo sa jej, akoby periférne zachytila pohyb po svojej pravici a líce jej ovial vánok, hoci okná a dvere v miestnosti boli zatvorené. Akoby ich duch predchádzajúcej Nefilim prišiel privítať. Hneď však túto myšlienku hodila za hlavu a zamyslela sa. Zdalo sa, že jej po rozume behá to isté, čo Viktorovi, keď podotkla:

„Hm… príliš malé na knižnicu, ale pozoruhodne veľké, ak ide o jeden život.“

„Máš na mysli život sestry Eleonóry?“ ozval sa. „Povedz mi, čo také vzrušujúce mohla zažívať jedna mníška, keď tým zaplnila toľko políc. Teda okrem toho, že bola Nefilim a po nociach tancovala v lese s Mavkami.“

„Nezabúdaj, že porazila démona,“ upozornila ho Lesia.

„Ktorý nám teraz dýcha na krk, áno,“ znechutene súhlasil. „A ak ide o záznamy, ktoré sa týkajú výlučne boja o sväté dobro, tak mám pre ňu iba jediné označenie – detailistka. A keďže madam je detailistka,“ povzdychol si, „tak teda dík, Eli, idem si po vedro kávy.“

„Viktor, v tejto chvíli ťa mám ešte stále aspoň trošku rada, ale ak budeš pokračovať v podobnom tóne, zvážim aj to,“ zamyslene utrúsila Gabriela.

„Iste, prečo by si sa nezastala svojej novej najlepšej kamošky. My sa budeme zatiaľ potichu tváriť, že neexistujeme,“ utrúsil veľmi potichu, ale potom už mlčal.

Gabriela ho ignorovala. Akoby úplne vypla zvuk a prestala vnímať jeho hlas, pretože ju rušil a odvádzal od podstaty toho, čo tu skutočne hľadajú. S rukami skríženými na hrudi si sústredene obzerala rady zvitkov, neschopná rozhodnúť sa, kde začať. Najradšej by sa do všetkých pustila naraz, pretože túžila vedieť všetko hneď, no chápala , že musí byť trpezlivá. Pri jednom konci knižnice stál posuvný, elegantne zaoblený rebrík. Len čo sa naň zamerala, Lesia po ňom vystúpila a azda v domnienke, že ju povedie jej zázračná intuícia, sa končekmi prstov dotkla jedného zo zvitkov. Najprv celkom opatrne prechádzala po jeho hrane a na chvíľku zaváhala. Otočila sa ku Gabriele.

„Nevadí?“ uistila sa.

„Len do toho,“ povzbudila ju Gabriela.

Pokračovanie na ďalšej strane.

Pridajte komentár